Zahraničné cesty pápeža ako znamenia čias

Apoštolské cesty Jána Pavla II. tvoria jednu z hlavných charakteristík jeho pontifikátu. Aj preto si vyslúžil rozličné pomenovania ako atlét na Petrovom stolci či lietajúci pútnik.

O pápežových cestách vyšlo vo svete mnoho diel, ale na Slovensku je pravdepodobne najviac známa publikácia od jezuitského pátra Šebastiána Laba, ktorý v osemdielnej sérii s názvom Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia mapuje všetky zahraničné apoštolské cesty Jána Pavla II.

Prečo sa ale pápež rozhodol cestovať a navštevovať veriacich katolíkov po celom svete? Nebolo by jednoduchšie sedieť vo Vatikáne a občas sa prihovoriť v televízii či v rozhlase?

Misionár 
Pápež Ján Pavol II. už počas prvých dvadsiatich mesiacov svojho pontifikátu opustil Vatikán viac ako stokrát. Kvôli návšteve v Ríme alebo ceste do inej krajiny.

Ak si niekto vtedy pomyslel, že sa táto „misionárska aktivita“ skončí po prvých mesiacoch pontifikátu a na jej miesto nastúpi pokojnejšie obdobie riadenia života Cirkvi, musel byť sklamaný.

Ján Pavol II. vždy vnímal svoj pontifikát ako jedinú neúnavnú misijnú cestu, na ktorej sa celý svet stal priestorom na ohlasovanie evanjelia. A štatistiky jeho ciest nám dávajú za pravdu. Milovníci číselných záznamov si určite prídu na svoje.

Štatistika však nie je podstatná, ani počet prekonaných kilometrov či prednesených príhovorov, ale význam, ktorý je potrebné dať týmto číslam, ktoré nás pozývajú k tomu, aby sme pochopili zmysel ciest.

Samotný pápež viackrát počas pontifikátu hovoril, čo svojimi cestami ponúka. Pred každou návštevou alebo na jej konci zdôrazňoval, čo bolo jej cieľom. Už 17. októbra 1979 uviedol, že každá cesta pápeža je „autentická púť do živej svätyne Božieho ľudu“.

V tejto optike pápež cestuje, podporovaný, rovnako ako Peter, modlitbou celej Cirkvi, aby hlásal evanjelium, aby „utvrdil bratov“ vo viere, aby slúžil Cirkvi, aby sa stretol s človekom. Alebo, podľa iného krásneho prejavu pápeža, Rím už nie je v Ríme, ale práve preto, že je srdcom putujúcej Cirkvi, stal sa tiež pútnikom na cestách sveta.

Počas návštevy Peru, keď sa improvizovane prihovoril domorodým obyvateľom v Iquitos, uviedol s úsmevom, že je nástupcom sv. Petra, a preto je nútený vrátiť sa do Ríma, ale zároveň sa cíti aj ako nástupca sv. apoštola Pavla, čo ho neustále vedie k tomu, aby sa vydával na nové apoštolské cesty.

Dôslednosť, s akou pápež vždy hovoril o cieľoch svojich ciest, bola významná, pretože ukazovala, že nešlo o nejaké epizódy, aj keď početné, ale o životný štýl, ktorého globálny dopad môžeme vidieť dnes. Išlo o niečo dovtedy pre Cirkev nevídané.

Geografia pápežských ciest sa spája so zložitosťou rôznych ľudských situácií. „Cestou Cirkvi je človek,“ povedal raz Ján Pavol II. Jeho pontifikát prijal toto vyhlásenie a preniesol ho do všetkých zemepisných šírok. Kompas tohto pontifikátu neukazoval sever, ale ľudstvo. Preto sa tvrdohlavo otáčal vo všetkých smeroch.

To je dôvod, prečo pápežské návštevy piatich kontinentov zohrávali rozhodujúcu úlohu pri určovaní nielen toho, ako svet dnes vidí pontifikát, ale čo je ešte dôležitejšie, ako Cirkev vníma svoje dnešné poslanie. Nečaká, až sa niekto jedného dňa so zvedavosťou alebo s nostalgiou priblíži ku kresťanským pravdám, ale neúnavne ich ponúka, delí sa o ne so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle.

A toto pravidlo si osvojili aj nástupcovia Jána Pavla II. - Benedikt XVI. a pápež František. Možno u aktuálneho Svätého Otca je to ešte výraznejšie, keďže si za cieľ svojich ciest vyberá krajiny na okraji globálneho záujmu.

Verejný prejav viery
Masmédiá zväčšovali ohlas ciest Jána Pavla II. Z tohto dôvodu milióny ľudí na celom svete videli, hovorili a zaujímali sa o vieru, Cirkev, ale aj o konkrétnu krajinu. V podstate môžeme povedať, že návšteva ktoréhokoľvek štátu pápežom zabezpečila krajine globálnu publicitu, o ktorej sa hlavne malým krajinám mohlo iba snívať. A v podstate za málo peňazí.

Keď si odmyslíme niektoré manipulácie zo strany médií, či už úmyselné, alebo z nevedomosti, informovanosť o aktivitách Jána Pavla II. počas jeho ciest bola korektná.

Aj príslušníci iných náboženstiev či neveriaci pozorne sledovali jeho kroky ako napríklad jeho stretnutie s mladými moslimami v Casablance v Maroku v roku 1985. Tak vtedy, ako aj dnes sú mnohí vyrušení verejným vydávaním svedectva o viere, popiera sa jej dôležitosť pre verejný život.

Lenže viera potrebuje verejný prejav, musí byť viditeľná, potrebuje symboly, ktoré poukážu na jej komunitný charakter. A o to sa snažil aj Ján Pavol II. počas zahraničných ciest.

Samozrejme, istú spektakulárnosť, ktorá sprevádzala tieto cesty, je potrebné odlíšiť od viery. Je nepochybné, že osobná charizma Jána Pavla II. byť v súzvuku so zástupmi, ktoré ho obklopovali, mu priniesla veľkú popularitu, ale pápež necestoval kvôli osobnej popularite.

Vytrvalosť, s ktorou sa neustále vracal k nepopulárnym témam mentality dnešnej spoločnosti, svedčí o tom, že na poli náuky, morálky a disciplíny ho neviedlo kritérium popularity, ale jeho vedomie pastiera Katolíckej cirkvi.

Miestne cirkvi a jednota Cirkvi
Základným a viditeľným prvkom jednoty Cirkvi je Petrov nástupca sídliaci v Ríme. Lokálne cirkvi sú s ním spojené prostredníctvom biskupov, ktorí raz za niekoľko rokov (zvyčajne 5 – 6 rokov) prichádzajú do Ríma k pápežovi na úradnú návštevu nazývanú ad limina. Ján Pavol II. sa tento smer pokúsil obrátiť tak, že on ako viditeľná hlava Cirkvi začal osobne navštevovať jednotlivé miestne cirkvi.

Na okraj musíme upozorniť, že pápež prichádzal iba tam, kde bol pozvaný. A pozvanie muselo byť ako zo strany miestnych biskupov, tak aj zo strany štátu, keďže pápež je najvyšším predstaviteľom Vatikánskeho mestského štátu.

Zdá sa, že práve návštevy lokálnych cirkví boli tým, čo ich najviac posilnilo. Návšteva Jána Pavla II. im umožnila uvedomiť si svoj význam a hodnoty, ktoré predtým nemuseli vnímať. A tento fakt sa stal bohatstvom pre celú Cirkev, nielen pre tú, ktorú pápež navštívil.

Napríklad v mladých cirkvách v Afrike, Latinskej Amerike či Ázii prevažovala radosť ľudí nad kritikou pápežových ciest. V krajinách ako Japonsko, kde sú kresťania absolútnou menšinou, prišli na stretnutie s Jánom Pavlom II. davy, ktoré prevyšovali počet pokrstených žijúcich v krajine. Miestna cirkev si tak uvedomila, že je vzťažným bodom pre milióny osôb.

Alebo Cirkev v Mexiku, v krajine Morenity, Guadalupskej Panny Márie, kde vtedy vládli silní antiklerikálni slobodomurári. Viacerí z vtedajších mexických biskupov prežili počas svojich seminárnych štúdií tvrdé prenasledovanie alebo exil.

Aj vďaka názorom vtedajšej vládnucej vrstvy sa považovali za pastierov maličkého stáda, kresťanstva ako menšinového fenoménu. Ale zrazu im pápežova návšteva ukázala, že to nie je pravda, že sú pastiermi drvivej väčšiny Mexičanov, ktorí prišli v miliónoch na stretnutie s Jánom Pavlom II. Toľko ľudí neprišlo ani na olympiádu v roku 1968 alebo majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1970.

V lokálnych cirkvách na európskom kontinente možno nebolo tak vidieť toto vedomie, ale určite každá návšteva Jána Pavla II. priniesla otras, voči ktorému ste nemohli ostať indiferentní.

Znamenia čias
Zahraničné apoštolské cesty Jána Pavla II., návštevy miestnych cirkví, stretnutia s veriacimi - to všetko môžeme čítať v optike znamení čias. Úspech týchto ciest u chudobných ľudí sa zdá výsledkom toho, že mali lepšiu schopnosť čítať tieto znamenia.

Kritici a teológovia sa sústredili predovšetkým na príhovory pápeža a ich obsah. Tie určite majú svoju veľkú dôležitosť, ale nevyčerpávajú význam pápežovej návštevy.

Väčšina účastníkov pápežových ciest si nepamätá obsah jeho príhovorov, ale mnohí si spomenú na veľkú schopnosť Jána Pavla II. použiť správne gestá v správnom čase, nedať sa prekvapiť situáciou.

A jeho vhodné a správne gesto bolo okamžite prijaté, pochopené a zapamätané. Ako príklad môžeme uviesť to, že mnohí z nás si nepamätajú vety z pápežovho príhovoru na vajnorskom letisku v roku 1990, ale majú pred očami, ako pokľakol a pobozkal slovenskú zem napriek tomu, že sme vtedy boli v spoločnom štáte s Čechmi a rovnaký úkon urobil už v Prahe.

Alebo návšteva San Salvádora v roku 1996. Z pápežových príhovorov si miestni veľa nepamätajú, ale všetkých si navždy získal slovami, ktorými začal jeden z nich: „Prichádzam od hrobu arcibiskupa Romera.“ Bolo to gesto, ktoré sa rozhodol urobiť napriek tomu, že mu to neodporúčali a nesúhlasila s ním ani miestna vláda.

Toto všetko boli prejavy, ktoré vyjadrujú hlbokú intuíciu Jána Pavla II., súlad s tým, čo očakávajú ľudia od toho, kto hovorí o Kristovi a v jeho mene. Viac ako slovné posolstvo nám z jeho zahraničných ciest ostali tieto gestá a obrazy, ktoré sa časom zmenili na znamenia čias.