Zjednoťte sa okolo svojich biskupov

Jar 1990 bola nabitá udalosťami. Zmeny, politické i ekonomické, boli extrémne rýchle. Katolícka cirkev na Slovensku po desaťročiach mala nových biskupov a začínala sa jej obnova. Vtedajší prezident ČSFR Václav Havel pozval Jána Pavla II. na návštevu krajiny na konci decembra 1989.

Neuveriteľná rýchlosť
Pápež pristál najprv v Prahe (21. apríla) a potom v Bratislave (22. apríla) iba o štyri mesiace neskôr. Ten, kto mal možnosť vidieť zblízka, ako sa plánuje akákoľvek pápežova cesta, vie, že to trvá minimálne rok. Preto túto rýchlu cestu môžeme smelo nazvať ako bezprecedentnú.

Pre veriacich na Slovensku sa táto návšteva stala živým snom. Mal som vtedy 17 rokov a dodnes si pamätám, ako som nastupoval do autobusu v rodnom Bardejove, ako sme prešli celým Slovenskom, zaparkovali niekde na diaľnici pred Bratislavou a peši prišli na staré vajnorské letisko.

Atmosféra bola výnimočná, a to napriek tomu, že vtedy neexistovali obrie obrazovky a Svätého Otca som prakticky nevidel. Dvojdňová cesta sa ale začala v Prahe.

Bol to zázrak
„Neviem, či viem, čo je to zázrak. Napriek tomu si myslím, že som v tomto okamihu účastníkom zázraku.“ Tieto dnes už slávne slová zazneli 21. apríla 1990 z úst vtedajšieho prezidenta ČSFR Václava Havla. Na ruzynskom letisku nimi vítal hosťa z Vatikánu.

„Boli ste vyvedení z poroby a stojíte na začiatku obnoveného diela. Nazývali vás mlčiacou Cirkvou. Predsa však toto mlčanie bolo veľmi hlasné. Teraz nastali časy slobody a s nimi úloha obnovy a výstavby. Treba s Božou pomocou obnoviť život Cirkvi na všetkých jej úrovniach a vo všetkých jej aspektoch,“ apeloval Ján Pavol II. v Katedrále sv. Víta.

V hustom lejaku potom slávil svätú omšu na Letenskej pláni za účasti asi 500 000 pútnikov.

Chcel som prísť už skôr
Nasledoval presun na Velehrad, kde pápež celebroval svätú omšu, a tak priletel do Bratislavy. Počas letu z Moravy preletel nad národnou mariánskou svätyňou v Šaštíne. Napriek tomu, že Slovensko ešte nebolo samostatnou krajinou, po pristátí vo Vajnoroch pobozkal našu zem.

Na starom letisku na Svätého Otca čakali státisíce veriacich. Jeho slová v úvode svätej omše vyjadrovali jeho veľkú radosť.

„S radosťou prichádzam medzi vás na Slovensko, aby som vás upevnil vo viere v zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Som rád, že môžem splniť vaše túžby, vaše želania, aby som navštívil vašu vlasť. V minulých rokoch, hoci som veľmi chcel, nemohol som k vám prísť, nebolo to možné. Nemožné sa stalo možným až teraz, keď vám po štyridsaťročnom putovaní púšťou a po toľkých veľkých piatkoch svitlo veľkonočné ráno s radostným aleluja.“

Aj jeho homília vyjadrovala túto veľkonočnú radosť. Ján Pavol II. vyzdvihol vernosť veriacich Slovákov Cirkvi i pápežovi.

„Milovaní bratia a sestry, drahí Slováci a Slovenky, pápež vie, ako veľmi ho máte radi. Ale aj pápež vás uisťuje, že vás má veľmi rád! Viem, že táto dvojaká láska k Panne Márii a k Petrovmu nástupcovi je vzácne dedičstvo, ktoré vaši predkovia prijali od svätých vierozvestov Cyrila a Metoda a počas stáročí ho odovzdávali z pokolenia na pokolenie, takže prišlo až k vám. Pokračujte, opakujem vám, pokračujte tak aj v budúcnosti! Dúfam, že to nie je zbohom, ale dovidenia,“ povedal na záver Ján Pavol II. Vtedy možno ani sám netušil, že našu krajinu navštívi ešte dvakrát.

Bolo to výnimočné
Na letisku vo Vajnoroch bol niekoľkostotisícový dav ľudí. Ale dvaja mladí, chlapec Daniel Kachút a dievča Zuzana Letková, boli k pápežovi o niečo bližšie. Práve oni totiž privítali Svätého Otca.

Obaja si na túto udalosť spomínajú. Zuzana Letková, dnes Gríková, si spomína, že na papieriku mala napísaný text, ktorý mala prečítať pápežovi na privítanie, lenže ten jej odfúkla helikoptéra. „Ja som mala poriadnu trému z toho, čo mu teda poviem. Nakoniec som nepovedala nič a pápež sa ku mne pre kvety, ktoré som držala na rukách, ani nedostal. Usmial sa na mňa a dal mi len krížik na čelo.“

Daniel Kachút, ktorý bol vtedy ôsmakom, si na to spomína ako na veľmi krátke, ale milé stretnutie. „Povedali sme Svätému Otcovi ,Vitajte na Slovensku’. On to zopakoval s úsmevom a s tým svojím známym poľským prízvukom ,na Slovensku’ a dal nám bozk na čelo.“

Zuzana a Daniel aj v tom veku jasne vnímali, že na Slovensko prichádza veľká osobnosť.

„Veľa kamarátov aj učiteľov v škole sa ma na to pýtalo, lebo vtedy to bola obrovská udalosť, ktorú vnímalo celé Slovensko. Aj tí, čo neboli vo Vajnoroch osobne, to sledovali v televízii,“ uvádza Daniel. Zuzana s úsmevom dodáva, že „vtedy bola prvýkrát u kaderníčky. Vnímala som to ako príchod veľkej osobnosti, ale ako dieťa som si to až tak neuvedomovala. V súčasnosti a v mojom veku by to bolo určite iné“.

Takéto, aj keď iba krátke stretnutia zanechajú v človeku nielen spomienku, ale môžu aj ovplyvniť život človeka. „Myslím si, že teraz je to už ako sen, keď si predstavím, že som dostala požehnanie od svätca. Rozhodne si uvedomujem, že to bolo veľké privilégium, keď som mohla takúto veľkú udalosť prežiť a istotne ma ovplyvnila pri aplikovaní viery do môjho života,“ uzatvára Zuzana Gríková.

Daniel hovorí, že nedávno si na toto stretnutie spomenul a ukázal svojim deťom z neho fotografiu. „Boli prekvapené a mali veľa otázok. A tak sa otvoril priestor na rozprávanie.“

Ján Pavol II. pred tridsiatimi rokmi svojou prítomnosťou povzbudil Slovákov. V súčasnej dobe krízy vyvolanej šírením koronavírusu nech nám často zaznieva jeho odkaz, ktorý povedal vo Vajnoroch na záver svätej omše: „Všetkým veriacim kladiem na srdce: Buďte zjednotení! Zjednoťte sa okolo svojich biskupov! V každej diecéze nech je biskup skutočným otcom a pastierom pre každého.“