Zmyslom života je dávať druhým dobro

Prvých teplých dní sme sa v tomto roku dočkali až začiatkom júna. A práve v jeden takýto takmer letný deň sme sa vybrali do Kežmarku na stretnutie s Annou Uhrovou.

Hľadáme polikliniku, kde pracuje ako psychiatrička. Vyjdeme na 3. poschodie a vidíme, že dvere na jej ambulancii sú už otvorené. Sme očakávaní. Hneď nás pozýva ďalej a ponúkne čokoládovým zákuskom.

Usadíme sa v pohodlných kreslách a našej pozornosti neujde množstvo krásnych obrazov, ktoré visia na stenách. „Mám rada umenie. Tieto dva sú originály od Ladislava Záborského,“ prezrádza, keď vidí, ako ich obdivujeme.

Čo túto lekárku viedlo k voľbe práve psychiatrického odboru? „Je to predovšetkým ľudská duša, čo ma priťahuje. Prešla som všetkými oddeleniami a na psychiatrii bolo voľné miesto. Tak som tam začala pracovať a pracujem dodnes,“ hovorí s úsmevom na tvári.

„Na mojej práci ma najviac napĺňa osud človeka. So všetkým. S tým dobrým aj zlým.“ Dodáva, že psychický stav spravidla ovplyvňuje aj duševný, takže práca v tomto medicínskom odbore je o to náročnejšia. Na psychiatrii pracuje už rovných 50 rokov a v kežmarskej poliklinike má ambulanciu od roku 1978.

Hoci je dôchodkyňa, na odchod z práce nepomýšľa. „Mozog mi funguje a jazyk ide,“ vysvetľuje a nahlas sa zasmeje. Náročné povolanie si vyžaduje aj poriadnu dávku relaxu. Tou je pre kežmarskú psychiatričku jednoznačne skauting.

Anička alebo tiež Studánka, ako ju v skautských kruhoch familiárne oslovujú, tam dokáže načerpať nové sily, aby sa potom mohla opäť naplno venovať svojim pacientom.

Skautingu verná vyše 50 rokov
Skauting je organizácia, ktorá je aktuálna v každej dobe, pretože formuje človeka telesne, duševne i duchovne. Milovať Boha, ľudí a prírodu je krédo, ktorým mladí skauti napĺňajú svoj život.

„Zatiaľ som nenašla lepšiu organizáciu pre výchovu mladých, nakoniec aj starší sa vždy vyžijú,“ prezrádza Anna Uhrová na adresu skautingu, „ale to by ste museli skautskú literatúru preštudovať od základov.“

Hovorí, že k skautingu sa dostala ako slepé kura k zrnu. „Keď som študovala v Prahe, chodila som do Kostola Matky Božej pred Týnom. V tom čase tam pôsobil páter Jiří Reinsberg. Bol to veľký skaut, lenže skauting bol vtedy u nás zakázaný.

V roku 1968, keď sa situácia uvoľnila, naraz páter rozhodol: ,Aničko, založíš pri chráme dievčenský oddiel skautingu.´ Najlepšie na tom všetkom bolo, že som o skautingu nemala ani šajnu,“ smeje sa Studánka pri spomienke na svoje skautské začiatky.

Chlapčenský oddiel vtedy viedol jej kolega, ktorý však mal so skautingom skúsenosti. No neostala bez pomoci, pretože starí skauti okamžite nastúpili a boli ochotní ju zaškoliť a v čomkoľvek jej poradiť.

V spomínanom roku už táborili pri Plzni a odvtedy bez prestávky každé leto. Po pritvrdení politických pomerov a nástupe normalizácie bol skauting potlačený, ale jeho činnosť pokračovala, hoci pod hlavičkou Zväzarmu. Náplň však vždy bola skautská.

Aspoň jeden dobrý skutok denne 
Kežmarský skautský zbor nesie názov 3. zbor Aničky a Bořivoja Uhrových. Takto ho pomenovali miestni skauti na počesť Aničky a jej manžela, ktorý viedol chlapčenský oddiel. Medzi skautmi ho nevolajú inak ako Boreček. Od Anny bol o 27 rokov starší.

„Bol to veľký športovec, miloval prírodu. Hovoril piatimi jazykmi a zo všetkých prekladal. S chlapcami chodil každú sobotu na dlhé túry, niekedy prešli aj 15 kilometrov denne. Všetci ho poznali ako veľmi vtipného. Robil si z každého žarty. Aj zo mňa,“ prezrádza Anna Uhrová o svojom zosnulom manželovi.

„Keď sme sa zoznámili, už som pracovala na psychiatrii. Musel sa zmieriť s tým, že si vzal psychiatričku,“ smeje sa. Vlastné deti nemali, preto sa naplno mohli venovať mladým skautom. Každý týždeň spolu chodievali do prírody a cez letné prázdniny táborili.

Bořivoj pred osemnástimi rokmi umrel a je pochovaný na novom cintoríne v Kežmarku. „Hrob má úplne hore. Tam chcel byť vždy pochovaný, aby mal výhľad na Tatry.“ Jeho hrob je dodnes miestom, kde sa skauti schádzajú. Hovoria, že sa zídu u Borečka. Už je to tradícia.

„Skautské zážitky sú krásne. Všetky túry, výlety, tábory s večernými táborákmi. A nejde len o to vonkajšie, ale najmä o hodnoty. Skaut má povinnosť vykonať aspoň jeden dobrý skutok denne. Má milovať prírodu, ochraňovať ju. A to je dôležité.

Keď prejdeme lesom a nájdeme nejaké vyhodené fľaše, nenecháme ich tam. To my nepoznáme, že by sme niečo len tak odhodili v prírode. Mávame aj akcie, počas ktorých čistíme les od plastových odpadov. Jednoducho skaut je ochranca prírody v každom smere,“ zasväcuje nás Studánka do skautských aktivít.

ovorí, že mladým ľuďom chce odovzdať najmä morálku a život spätý s Bohom, prírodou a človekom. Každoročne pravidelne v predvianočnom čase vynášajú spoločne betlehemské svetlo na Lomnický štít. A tiež mávajú vo fašiangovom období plesy. „Zabávame sa bez alkoholu a verte mi, že sa to dá. Niekedy dievčatá ani nespoznám. Na táboroch ich vídam v športovom oblečení a naraz prídu ako dámy.“

Svätá zem - druhý domov
Okrem obrazov nás na stene upútajú fotografie Svätej zeme, na ktorých je Anna Uhrová so skupinkou mladých skautov. Vtom prichádza zdravotná sestra Mária Ramsová a prináša kofolu. V tom teple nám dobre padne.

Keď vidí, ako si obzeráme fotografie, prezradí: „Pani doktorka každý rok vodí nejakú skupinku do Svätej zeme a aj im to všetkým zaplatí.“ Kežmarská psychiatrička sa usmeje a dodá: „Kým mám peniaze, môžem si to dovoliť. Kedysi som pracovala aj ako súdna znalkyňa, tak som toho mala viac.

Tiež ambulantné príjmy môžem investovať. A najlepšia investícia je podľa mňa do mladých ľudí, do ich budúcnosti. A keď do mladých, tak do skautov,“ upresňuje. „Kam dám peniaze? Dôchodok mi na živobytie stačí. Čo zarobím navyše, môžem rozdať. Mnohí z nich by sa do Svätej zeme inak nikdy nedostali,“ vysvetľuje s radostnou iskrou v očiach.

Na otázku, koľkých skautov už takýmto spôsobom urobila šťastnými, odpovedať nevie. Nepočíta to a ani počítať nechce. Svoju milovanú destináciu navštívila tridsaťpäťkrát, naposledy v máji tohto roku. Vždy dá dokopy 20 až 25 ľudí a ide sa.

Daruje takto zážitok a spolu s ním aj kus svojho dobráckeho srdca. Niektorí sa vďaka jej štedrosti a nezištnosti dostali do Svätej zeme už viackrát. Táto veľkorysá a skromná žena nečaká, že dostane niečo späť. Dáva z lásky a pre dobrý pocit, že urobila druhých ľudí šťastnými.

„Nepotrebujem bohatá umrieť. Peniaze potrebujem, len aby som vyžila a zaplatila, čo treba. Kým budú úspory a kým budem vládať, budem v tom pokračovať,“ konštatuje.

Premiéra pred osemnástimi rokmi
Anna Uhrová navštívila Svätú zem prvýkrát v roku 2001. Hoci tam už všetky miesta pozná, vždy je to pre ňu nový a neopísateľný zážitok. „O Svätej zemi rada rozprávam a ľahko sa mi rozpráva,“ začína, „pamiatky, budovy, kostoly, to všetko je vzácne, ale ,zem´ je pre mňa vzácnejšia.

Je to druhá vlasť každého kresťana, no často mám dojem, že pre mňa je prvou vlasťou,“ vyznáva sa zo svojej lásky ku krajine, kde žil Ježiš Kristus, a nazýva ju piatym evanjeliom.

Ktoré miesta ju tam najviac fascinujú? „Keďže som skautka, osobitný význam má pre mňa Jaskyňa Narodenia Ježiša Krista. Tam sa nachádzajú zapálené svetlá, z ktorých skauti odpália pred Vianocami betlehemské svetlo a roznášajú ho do kresťanského sveta.

Z Kežmarku a Popradu ho nosíme 22. decembra na Lomnický štít. Vtedy si vravíme, že sme s Ježišom vlastne najvyššie na svete,“ hovorí. Hoci už ťažšie chodí, túto udalosť si ujsť nedá. Nech je počasie akékoľvek, skautov nič nezastaví.

„V tomto roku sme si zo Svätej zeme domov priniesli sošku Jezuliatka, ktorú sme si šli v skorých ranných hodinách dať požehnať do Jaskyne Narodenia Pána. Počas obradu nás a vlastne aj Jezuliatko však z tohto miesta vyhnali pre iný program.

To len potvrdzovalo osud betlehemského Dieťaťa, pre ktoré nemali miesta v hostinci,“ uvažuje psychiatrička. Dnes je spomínaná soška Jezuliatka inštalovaná v krásne zreštaurovanom kostole vo Vrbove, kde je správcom farnosti duchovný skautský vodca Andrej Legutký, známy pod menom Andy.

Na margo ďalších obľúbených miest vo Svätej zemi Anna Uhrová s humorom sebe vlastným hovorí: „V mestečku Kafarnaum ma oslovuje uzdravenie Petrovej svokry. Považujem tento Ježišov skutok za rehabilitáciu svokier, i keď sa mi druhí smejú.“

Z Kány Galilejskej už niekoľko rokov prináša víno na skautské svadby. Fascinuje ju i vrch Tábor, miesto premenenia Pána, kde si viac než inde uvedomuje, že je dôležité počúvať Kristovo slovo, premodliť ho, podľa neho denne premieňať svoje zmýšľanie a pevne v ňom zakotviť svoj život.

Rovnako nikdy nevynechá možnosť byť a najmä sa modliť pri Múre nárekov. „Tam mi jednota s našimi bratmi vo viere pripadá ako samozrejmá. A bude to krásna doba, keď Pán pri svojej neohraničenej fantázii vymyslí a vybuduje takú jednotu, pri ktorej budú s nami naši starší bratia vo viere, pretože v nich máme svoj základ,“ uvažuje Anna Uhrová a dodáva, že Svätá zem pomáha človeku prejsť celými dejinami spásy a tiež približuje, ujasňuje a disponuje ho k zmene vzťahu k Svätému písmu. Lepšie mu rozumie. Vie, o čom je reč, a inak ho počúva aj počas svätej omše.

Nepomáha len skautom
Na stene si všimneme aj zarámovanú olivovú ratolesť. „Tú som si priniesla v roku 2015,“ reaguje pohotovo Anna Uhrová. Pamätá si to presne. Hovorí, že s každou návštevou Svätej zeme sa spájajú osobitné zážitky, každý rok sa vytvárajú nové priateľstvá a utužujú tie staré.

Dozvedáme sa, že kežmarská psychiatrička nepomáha len skautom. Často chodieva k bezdomovcom do Žakoviec či do Ľubice, kde sa s ľuďmi rada porozpráva. Ak práve nerelaxuje so skautmi v prírode, určite oddychuje pri dobrej knihe či vážnej hudbe. Aj toto sú spôsoby, ako si dokáže „dobiť batérie“.

Po príjemne strávenom popoludní nadišiel čas odchodu. Lúčime sa po skautsky – ľavou rukou, teda od srdca. Ešte raz sa pozrieme Studánke do očí. Ona je naozaj ako studňa. Hlboká, priezračná, jednoduchá, osviežujúca. Pri stretnutí s touto ženou aj vy budete mať pocit, že ste práve zažili oživujúcu sviežosť.