Zvolenie Karola Wojtyłu povzbudilo katolíkov za železnou oponou

Od momentu, keď z komína nad Sixtínskou kaplnkou stúpal biely dym a na čelo Cirkvi sa ako 264. rímsky biskup postavil Ján Pavol II., 16. októbra uplynulo 40 rokov. Okolo jeho voľby existovali rôzne dohady, podľa kňaza Daniela Diana bolo však isté, že kardináli sa v konkláve odhodlali urobiť nezvyčajný krok. „Zvolili mladého, energického človeka, ktorý si vyslúžil rešpekt v boji proti komunizmu v Poľsku. V pomaly sa meniacich pomeroch nielen Európy bol Wojtyła výnimočnou osobnosťou s charizmatickými schopnosťami viesť Cirkev v jej realizácii záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ako aj v postoji voči svetu v otázkach sociálnych, politických a filozofických. A svet tento úžasný impulz pochopil a využil,“ hovorí Daniel Dian, ktorý bol ceremoniárom návštevy Jána Pavla II. v Bratislave v roku 2003.

Povzbudenie aj pre Československo

Český historik Jaroslav Šebek približuje, že zvolenie poľského pápeža aktivizovalo katolíkov žijúcich v totalitných režimoch vrátane vtedajšieho Československa. Veľkým povzbudením bola táto voľba aj pre pražského arcibiskupa Františka Tomáška. „V dobe Wojtyłovej voľby bol totiž takmer 80-ročný pražský arcibiskup zneistený vatikánskou východnou politikou v priebehu 70. rokov, keď sa Cirkev rovnako ako i celá spoločnosť dostávali pod tlak normalizačnej moci. Vo svojom rozhodovaní potreboval mať silnú oporu vo Vatikáne, ktorú však nedostával. Výsledkom bolo rozpačité prešľapovanie okolo biskupských menovaní (v prípade Slovenska napríklad menovanie biskupa Jozefa Feranca v roku 1973) a vytlačovanie katolíkov z verejného priestoru. Preto sa teda nedivme, že František Tomášek s veľkou radosťou privítal voľbu slovanského pápeža, ktorý mu bol názorovo blízko,“ poznamenáva Jaroslav Šebek.

Autorita, ktorá otriasla základmi železnej opony

Do prvého slovanského pápeža sa počas studenej vojny vkladali veľké nádeje. Dá sa povedať, že koniec napätia medzi Západom a Východom bol jedným z hlavných apoštolátov Jána Pavla II.? „Otázka vzťahov bola vždy prioritou Karola Wojtyłu a ostala aj základným pilierom Jána Pavla II. Osobné stretnutia, ochota viesť dialóg aj s ľuďmi iného politického, náboženského či filozofického presvedčenia sa stali ,kladivom‘ búrajúcim železnú oponu,“ konštatuje Daniel Dian.

Podľa Jaroslava Šebeka jednu z najhlbších stôp Ján Pavol II. vpísal skutočne do politického rozmeru svojho pontifikátu. „Už prvá pápežova návšteva v jeho rodnej krajine v júni 1979 vzbudila veľkú nevôľu poľských komunistov, ale rovnako aj vrcholných predstaviteľov ďalších satelitných krajín. Pápež jasne vystúpil v duchu dodržiavania ľudských práv a obhajoby princípu náboženskej slobody. V súvislosti s jeho charizmatickou osobnosťou pôsobili tieto slová priam magicky.“ Historik pripomína, že pod vplyvom tejto cesty do rodnej krajiny bolo v lete 1980 v Poľsku založené hnutie Solidarita. „Sovietske bezpečnostné i stranícke štruktúry dávali najavo obavy z toho, že pápežova politika môže destabilizovať celý sovietsky blok. Pápež bol skutočne veľkou autoritou, ktorá otriasla základmi železnej opony,“ myslí si Jaroslav Šebek. No zároveň dodáva, že s koncom studenej vojny a pádom bipolárneho sveta sa Ján Pavol II. so svojimi politickými apelmi presadzoval ďaleko ťažšie, keďže jeho hlas v tejto sfére začal zapadať.

Pápež však svoje úsilie nesústredil iba na politické približovanie. Snažil sa tiež o to, aby sa Západ a Východ vzájomne spirituálne obohatili.