Aby som sa stal dobrým človekom

Keby svätý František Saleský žil v polovici 20. storočia a zúčastnil sa na Druhom vatikánskom koncile, bol by v správnom čase na správnom mieste. Ale to vlastne bol po celý život.
Zuzana Artimová 23.12.2022
Aby som sa stal dobrým človekom

Snímka: profimedia.sk

Keď zaznie meno František Saleský, väčšina z nás pridá k nemu slová: veľký svätec, ženevský biskup, patrón novinárov. On však neprežil život, ktorý by sa dal zhrnúť do niekoľkých slov.

Žil na prelome 16. a 17. storočia a už len rozhodnutie stať sa katolíckym kňazom, keď kvôli zápasom s protestantmi tiekla krv, bolo obdivuhodné.

Františkovi Saleskému išlo o človeka, o spásu duší. A tiež o šírenie dobra. Vlastnými silami, ale aj prostredníctvom nového rádu – Rehole Návštevy Panny Márie, ktorú založil a zveril Jane de Chantal.

PATRÓN NOVINÁROV

František veľmi veľa písal – tisíce listov, letákov, ale i poučné knižné diela, ktoré dodnes posilňujú vo viere. Úvod do zbožného života Pojednanie o láske k Bohu, respektíve FiloteaTeotimus už vyšli v toľkých oficiálnych i neoficiálnych vydaniach, že ich ťažko spočítať.

Patrónom novinárov sa stal vďaka veľkej horlivosti. Počas misie v kraji Chablais, ktorý sa priklonil ku kalvinizmu a kde zostala len hŕstka katolíkov, neúnavne zvolával späť zatúlané ovečky a Ježiša prítomného v Eucharistii prinášal do niekdajších katolíckych kostolov.

Jeho homílie v Kostole sv. Hypolita vzbudzovali veľkú pozornosť aj u protestantov. V roku 1595 napísal Meditácie (resp. Memoriál), listiny, ktoré vyvesil na verejných miestach a vložil pod mnoho dvier.

TONZÚRA V DETSTVE

František bol najstaršie dieťa Františka a Františky de Boisy. Keď 21. augusta 1567 na zámku de Sales zaplakalo dieťa, zavládla radosť i obavy – chlapček sa narodil predčasne. Matka vychovávala syna nežne a citlivo.

Rázny otec, ktorý bol od manželky starší takmer o tridsať rokov, vkladal do prvorodeného syna veľké nádeje. Keby sa naplnila otcova vôľa, z Františka by sa stal mocný a vážený šľachtic. On sa však už v ranom detstve rozhodol pre jedinú celoživotnú lásku – k Bohu.

„Myslím na Boha a na to, aby som sa stal dobrým človekom,“ povedal otcovi. Ako jedenásťročný si od neho vypýtal súhlas, aby mohol nosiť tonzúru. Mal dvanásť rokov, keď sa rozhodol stať kňazom.

Na ceste k tomuto cieľu mu pomohlo vzdelanie. Študoval v La Roche, Annecy, Paríži a Padove. Všímal si, ako veľmi náboženské nepokoje poznačili svet. Zdevastované kostoly, odstránené sochy Panny Márie i svätcov, straty na životoch a všadeprítomná nenávisť.

ATRAKTÍVNY MLADÍK

Každý má krízové obdobia, aj veľkí svätci. František čelil pokušeniam a krízam celou svojou bytosťou, telom i duchom. Bol mladý, pekný, bohatý, ovládal všetko, čo sa na šľachtica patrilo – jazdu na koni, tanec i šerm. Bol vychovaný a mal dobré spôsoby. Ako sa k svetským lákadlám staval?

„Chcem vidieť svätú teológiu. Iba ona ma poučí o tom, čo Boh túži ukázať mojej duši.“ Svätá Jana de Chantal o tomto Františkovom období neskôr prezradila: „Upadol do veľkého pokušenia a nesmiernej úzkosti ducha. Zdalo sa mu, že je úplne zavrhnutý a že preňho niet spásy.“

Tento veľký duchovný zápas však František Saleský vyhral. Keď sa v januári 1587 v Kostole Saint-Etiénne- -des-Grés odovzdal Bohu a pomodlil sa Salve, Regina, pocítil, že jeho duša je uzdravená.

ZNAMENIE MEČOM

Vo Františkovom životopise sa spomínajú jeho búrlivé, prudké reakcie. Bol však aj vytrvalý, odvážny, odhodlaný a pokorný. V detstve sa naučil byť statočný, dodržať slovo a nemať strach. Nebál sa ničoho a nikoho. Okrem Boha.

Po tom, ako v roku 1591 ohromil skúšajúcich znalosťami z občianskeho aj cirkevného práva, vrátil sa domov ako doktor práv. Pán de Boisy už pre svojho 24-ročného syna vybral nevestu. O desať rokov mladšiu Françoise Suchetovú. Ani jej pôvab však nestačil, aby zlomil Františkovo presvedčenie, že patrí Bohu.

Podľa legendy dostal František znamenie zhora cestou cez les pri návrate z Chambéry, kde bol advokát. Jedna verzia hovorí, že trikrát spadol z koňa, pričom mu vypadol meč a uvoľnilo sa puzdro – na zemi z nich vznikol kríž.

Podľa druhej verzie sa meč pri páde z koňa namieril proti nemu. František vzápätí odmietol prestížny post senátora a stal sa prepoštom v Ženeve. Svojho otca napokon požiadal o požehnanie pre kňazské povolanie 9. mája 1593, ako 26-ročný. Pán de Boisy nebol ani trochu nadšený.

František si obliekol reverendu a začal plniť povinnosti prepošta. Ešte v ten istý rok bol 18. septembra vysvätený za diakona. Kňazskú vysviacku prijal 18. decembra.

NA SMRŤ VYČERPANÝ

Svedkovia tvrdili, že pri vysviacke vyzeral skôr ako človek z iného sveta. Jana de Chantal tento dojem potvrdila, keď ho videla sláviť svätú omšu. Práve slávenie Eucharistie bolo v búrlivých časoch pre Františka zdrojom sily. Na štyri roky sa stal apoštolom Chablais.

Hovorilo sa, že v tomto kraji žije dvadsaťtisíc ľudí a väčšinu tvorili protestanti. Katolíkov bolo asi sto. František stál pred veľkou výzvou. Napriek tomu, že Kostol sv. Hypolita v meste Thonon slúžil už protestantom, od 18. septembra 1594 tam František mohol začal kázať – hneď po protestantskom obrade.

A  poslucháči pribúdali. Prvotnú zvedavosť vystriedalo uznanie kazateľových vedomostí, úprimná oddanosť veriacim a mnoho konverzií – od obyvateľov vidieka až po významné osobnosti. Bola to odmena za Františkovu nezištnú obetavosť.

Napríklad keď chcel počas tuhej zimy v roku 1596 slúžiť svätú omšu, musel prejsť cez rieku Drans. Piliere zničeného mosta spájala iba zľadovatená doska. František si na ňu obkročmo sadol a pomaly sa posúval na druhú stranu.

Z bezhraničnej obetavosti bol však František koncom roka 1597 na smrť vyčerpaný. Lekári skonštatovali, že umiera. Napriek svojej svätosti dostal veľký strach z Božieho súdu.

No aj túto krízu prekonal ako vždy – odovzdaním sa do Božieho milosrdenstva. Porazil aj pokušenie proti Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Na tento duchovný zápas nikdy nezabudol.

NÁŠ DOBRÝ BISKUP

Keď sa stal koadjútorom ženevského biskupa Clauda de Graniera v roku 1599, nechcel nový odev ani titul. V roku 1602 biskup Claude de Granier zomrel a ďalšia Františkova životná cesta sa začala biskupskou vysviackou. Konala sa 8. decembra 1599 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Do jej rúk vložil svoj osud. Nový ženevský biskup slávil sväté omše, vyučoval katechizmus, spovedal aj najväčších chudákov, ktorí sa báli, že by ich pre výzor a zápach iný kňaz odmietol. Jeho domácnosť fungovala v maximálnej skromnosti. Aj na tomto poste František písal približne dvadsať listov denne.

„Náš dobrý, svätý biskup“ – hovorili o ňom ľudia. Keď ho však takto opakovane oslovila Jana de Chantal (1572 – 1641), prudko ju napomenul. Františka a Janu spájalo silné duchovné priateľstvo.

Stretli sa, keď mal František v roku 1604 pôstne homílie v Dijone. Jana Frémyotová bola biskupova sestra, vdova po Christophovi de Chantal. Múdry ženevský biskup František ju začal duchovne viesť.

V roku 1607 prezradil Jane nové povolanie do novej ženskej rehole. Po roku noviciátu prijal František Saleský 6. júna 1611 zasvätenie prvých troch rádových „matiek“.

ČAS VEĽKÝCH SVÄTCOV

Okrem Jany de Chantal treba v súvislosti s Františkom Saleským spomenúť aj Vincenta de Paul (1581 – 1660). Ich cesty sa pretli v roku 1618. Jeden druhého si vážili, Vincent považoval Františka za živé evanjelium.

Keď František požiadal Vincenta, aby bol spovedník a duchovný radca sestier Rádu Návštevy Panny Márie, súhlasil. Túto úlohu plnil až do smrti. Františka prežil o 38 rokov. Ženevský biskup odovzdal svoju dušu do rúk Pána 28. decembra 1622 v Lyone.

Deň predtým mal mŕtvicu a lekári sa mu snažili pomôcť spôsobom, ktorý dnes vyvoláva zdesenie. Františkov synovec Charles-Auguste de Sales to nazval „údenárska chirurgia“ – trikrát mu k spánku priložili rozžeravené železo. Bolo mu zle, vracal, a tak nemohol prijať Eucharistiu.

Prosil, aby mu okolo ruky ovinuli ruženec. Naposledy vydýchol počas litánií pri vzývaní betlehemských neviniatok. Lekári mu vybrali srdce, vzácnu relikviu dostala Rehoľa Návštevy Panny Márie.

Telesné pozostatky jemne zabalzamovali. Františka 24. januára 1623 pochovali tam, kde si prial: v Kostole Návštevy Panny Márie v Annecy.