Aj Ježiš zaplakal, keď zomrel Lazár

Neraz okolo seba vidí veľa bolesti. Či už pri aktivitách v občianskom združení Dobré srdce – Good heart pre rodiny v ťažkostiach, ale aj na pozícii koordinátorky integračného programu pre ukrajinských utečencov v Košiciach.

NEDÁ SA NA TO PRIPRAVIŤ

Citlivosť na potreby druhých sa u  Adriany Čurajovej začala formovať postupne. Sama musela prekonať ťažký životný okamih už v detstve, mala vtedy len šesť rokov.

„Hrali sme sa so sestrou a ona spadla tak nešťastne, že to malo tragické následky. Bola odo mňa o päť rokov staršia a ja som ju brala ako svoj vzor,“ spomína na bolestnú chvíľu.

„Nemám ale pocit, že odišla. Od jej pohrebu až doteraz som s ňou neprestala komunikovať. Nevidím ju, ale ostáva naďalej so mnou. Táto skúsenosť mi pomohla zvládnuť všetky ďalšie úmrtia okolo seba, či už starých rodičov, alebo priateľov. Už v detstve som nadobudla vnímanie, že smrť je len nejaký medzník, ktorým sa všetko nekončí.“

Potvrdzuje však, že predčasná smrť blízkej osoby je veľkým zásahom pre pozostalých. „Je ťažké prísť o niekoho, na koho sme naviazaní. Keď tu zrazu nie je, nastupuje bolesť, na ktorú sa nedá pripraviť bez ohľadu na to, či bol daný človek dlhodobejšie chorý alebo zomrie náhle. Veď aj Pán Ježiš zaplakal, keď zomrel jeho priateľ Lazár.“

Je normálne smútiť a trúchliť. „V každom prípade sa dá modliť za to, aby sme zvládli osamelosť a prázdno, ktoré cítime. Musíme ísť ďalej, veď na tomto svete sme na niečo určení a máme poslanie, ktoré treba plniť.“

KYTICA RUŽÍ ZHORA

Dôležité je, aby človek daný stav dokázal prijať v kresťanskej nádeji, že život pokračuje i po smrti. Vtedy môže zotrvať v duchovnom prepojení s osobou, ktorej pozemská púť sa skončila.

„V tomto ohľade mám skúsenosť, keď po ťažkej a zdĺhavej chorobe zomrela v  mladom veku moja priateľka Monika. Keď sa blížil deň jej odchodu, prosila som ju, aby sa prihovorila za jeden môj súkromný problém, keď predstúpi pred nebeského Otca. Po jej smrti sa však ešte prehlboval. Raz som sa v modlitbe s ňou už v duchu hádala, prečo nič nerobí, keď sme sa dohodli, že bude za mňa orodovať.“

Ešte v ten istý deň sa stalo niečo, čo ju posilnilo vo viere. „Monikina dcéra spolu s Monikiným manželom prišli za mnou do práce a priniesli mi kyticu ruží so slovami, že cítili, akoby im ona dala vedieť, že mi ju majú priniesť. Bola som v šoku. Zrazu som vedela, že na mňa myslí a  ostáva súčasťou môjho života, aj keď tu už fyzicky nie je prítomná.“

Aj to považuje za dôkaz, že mnohým veciam síce nerozumieme, ale Boh vie a to nám stačí. „Na jednom pohrebe som počula peknú kázeň. Kňaz použil prirovnanie, že nebeský Otec zomierajúceho akoby ukladal do postele – podobne ako otec dieťa v rodine – a vravel mu: Už iba raz sa vyspíš a vezmem ťa na krásne miesto, kde sa budeš mať dobre. To je smrť pre veriaceho človeka – zaspávanie s nádejou, že sa zobudíme a pôjdeme na výlet k nebeskému Otcovi.“

FORMOVAL JU ANKIN PRÍBEH

Povzbudením pre katolíka v ťažkých chvíľach môže byť i vybudovanie osobnejšieho kontaktu so svätcami. Nejeden z nich tiež stratil pozemský život predčasne.

Aj blahoslavená Anka Kolesárová z Vysokej nad Uhom, ktorú počas druhej svetovej vojny zastrelil opitý vojak sovietskej armády. Zomrela pri obrane svojej čistoty, keď mala iba 16 rokov. „Mala som milosť spoznávať jej príbeh od začiatku,“ hovorí Adriana Čurajová.

Bola totiž súčasťou tímu, ktorý celý projekt v Ankinom rodisku v roku 1999 spúšťal a ten vyvrcholil jej blahorečením. „Navštevovali sme jej rovesníkov a zaznamenávali svedectvo o jej živote. Čas nás tlačil, lebo tí ľudia starli, dnes sú už všetci vo večnosti. Vypočula som si o Anke mnoho príbehov, takže som ju tiež prijala ako súčasť svojho života. Komunikácia s ňou je teda z môjho pohľadu živá, lebo je na báze vzťahu, aj keď som s ňou nebola osobne.“

Anka Kolesárová sa pre ňu stala vzorom nákazlivej radosti a ochoty podeliť sa napriek tvrdej práci na gazdovstve. „V domácnosti nahrádzala aj matku, ktorá jej zomrela, keď bola ešte malá. Bolo to však radostné dievča, ktoré sa neľutovalo a kráčalo pripravenou cestou. Je pre mňa príkladom, ako tu byť pre druhých s úsmevom na tvári, lebo to je najkratšia cesta k srdcu.“

Dobrovoľníctvo je Adriane Čurajovej (vľavo) blízke. Na Národnom stretnutí mládeže T22. Snímka: archív Adriany Čurajovej

OD ŠŤASTIA NEUDRŽALA SLZY

Ovocím tragickej smrti Anky Kolesárovej ostáva dielo vo Vysokej nad Uhom, kde možno prísť načerpať duchovných síl. Už mnoho mladých ľudí tam našlo vnútorné obrátenie a pocítilo túžbu po čistých vzťahoch.

„Samotné miesto priťahuje nielen mladých a som rada, že som dostala milosť päť rokov tam pôsobiť. Je to Božie dielo. Posledné slová Anky pred zastrelením boli ,Ježiš, Mária, Jozef‘, čo je pre mňa symbolom, že jej život bol prepletený modlitbou a úctou k Svätej rodine, keďže práve na tú si v kritickej chvíli umierania spomenula.“

Keď potom prebiehal akt blahorečenia a  odhaľovania Ankinho obrazu, Adriana nevedela zadržať slzy šťastia. „Možno to bude znieť fanaticky, ale keď si s niekým vytvoríte vzťah a zrazu je takto vyvýšený, prežívate obrovskú, neopísateľnú radosť.“

Pri blahorečení v roku 2018 na štadióne v Košiciach nebola len diváčkou, ale aj koordinátorkou zodpovednou za prácu šiestich stoviek dobrovoľníkov. Bola to len jedna z mnohých pozícií, ktorú v oblasti dobrovoľníctva v uplynulých rokoch zastávala. Svoje organizačné dary sa snaží využívať naplno.

„Je to paradox, lebo na základnej škole som bola skôr outsider, nebola som veľmi viditeľná. Ani teraz po tom netúžim, ale nedá sa to,“ usmieva sa a prezrádza, čo jej dodáva energiu.

„Mám veľmi dobré zázemie. Manžel, ktorý je na rozdiel odo mňa introvert, mi poskytuje bezpečný prístav. Často počúvam ťažké príbehy iných ľudí a zvyknem si ich brať k srdcu. Manžel ma vtedy upokojí, že všetko bude fajn. Ak treba, tak ma pribrzdí a to mi dáva priestor nadýchnuť sa.“

CHVÍĽA ODOVZDANIA MINULOSTI

Oporu nachádza Adriana aj vo svojich deťoch, ktoré sú už takmer dospelé. O to viac sa modlí, aby dokázali kráčať cestou viery a aby spracovali zranenia, ktoré im z ľudskej slabosti ako rodič spôsobí.

„Pozerám sa na to aj z vlastnej skúsenosti s mojím otcom. Ťažké obdobia boli pre mňa stigmatizujúce kvôli situácii, v ktorej sme ako rodina boli,“ priznáva. Zápasila s tým, ako mať s otcom vzťah, aký by dcéra mala mať.

„Až keď ležal na smrteľnej posteli, precítila som moment odpustenia a odovzdania minulosti. Vo chvíli, keď prišiel kňaz udeliť mu pomazanie chorých a otec bol už v stave, že nemohol rozprávať. Ja som odriekala slová zaňho. Bolo to náročné, ale vtedy som si uvedomila, že moment odchodu a následne aj pohreb je pre nás pozostalých dôležitý, aby sme sa rozlúčili a utopili všetko zlé v Božom milosrdenstve.“

Ostať by v nás malo len to dobré. „Som si istá, že to, čo bolo zlé a slabé, je iba niečo, čo daný človek nevedel spracovať, alebo je to dôsledok čohosi, čo zažil. Ak by si uvedomoval, že tým ubližuje, určite by to nerobil. Postupne som pochopila, že otec nás mal rád tak, ako v rámci schopností najviac vedel.“

Pomáhať iným je obohacujúce

Adriana Čurajová sa angažuje v oblasti dobrovoľníctva. Začínala v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach, neskôr pôsobila aj v Domčeku vo Vysokej nad Uhom, dlhodobo sa podieľa na organizácii košického dňa rodiny.

„Ak sa chce niekto zapojiť do dobrovoľníctva, stačí chodiť s otvorenými očami. Možno sa na začiatku opýtať vo svojom okolí či vo farnosti, s čím sa dá pomôcť. Keď človek zistí, aké je obohacujúce slúžiť, ide ďalej, lebo ten dobrý pocit sa nedá nahradiť,“ opisuje.

Spolu s  kamarátkou založila občianske združenie Dobré srdce – Good heart. Cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa nevedia vymaniť z kolobehu problémov.

„Máme napríklad mamku so štyrmi školopovinnými deťmi, ktorej manžel pred troma rokmi zomrel na rakovinu a jej teraz diagnostikovali sklerózu multiplex. Chcela by pracovať, ale nemôže. Je ťažké dať nádej takým ľuďom, ale snažíme sa o to. Minimálne naša spoluúčasť, prítomnosť aj v tichosti dokáže pomôcť.“

Aktuálne sa Adriana Čurajová venuje integračnému programu pre odídencov a cudzincov žijúcich v Košiciach. „Mamičky s deťmi prichádzajú do cudzieho prostredia a sú zaťažené tým, že nechali na Ukrajine rodičov alebo manželov.

Sú tu i mladí študenti, sami, úplne odstrihnutí od blízkych. Až čas ukáže, aké následky budú mať tieto zážitky na ich psychiku,“ vykresľuje, s čím sa stretáva. Prvotná eufória pomoci a solidarity vyprchala, ale ruky dobrovoľníkov sú stále potrebné.

„Ľudia na Slovensku riešia vlastné existenčné problémy a nie je ich málo. To spôsobuje, že sme trochu otupeli voči problémom iných.“ Prepadli sme negativizmu porovnávania, čo mám ja a čo ten druhý, a nepozeráme sa poza oponu.

„Neviem, či by si niekto vybral byť v situácii mamy, ktorá možno dostane nejaký príspevok na bývanie, ale žije pod psychickou záťažou rozbombardovaného domu na Ukrajine a neustáleho strachu o blízkych.“