Boh sa jej dotkol už pri narodení

Dnes je z nej riaditeľka Cirkevného centra voľného času v Snine a zároveň členka Sekulárneho inštitútu Madonna della Strada.

S BÁZŇOU NAPRIEK STRACHU

Prvý Boží dotyk sa viaže už s jej narodením. „Mamka ma čakala ako šieste dieťa a mala zdravotné komplikácie. Lekári ju nahovárali, ba až nútili k potratu, inak vraj neprežije ona alebo dieťa. V druhom mesiaci tehotenstva dostala v nemocnici ultimátum: Buď pôjde na potrat, alebo ju v takom stave pošlú domov. Zvolila si druhú možnosť. Auto sme nemali, tak otec vzal bicykel a vybral sa po ňu,“ opisuje Iveta Oradea Haburajová dramatické momenty sprevádzajúce jej príchod na svet.

Doma, hoci v ťažkom stave, mama vzala do ruky ruženec, zaťala zuby a prosila o Božiu pomoc. „Som veľmi vďačná, že spolu s otcom to zvládli, s bázňou i napriek strachu. Narodila som sa zdravá, vážila som vyše štyroch kíl. Keď ma mama vzala prvýkrát do náručia, dala mi krížik na čelo a povedala: Pane Bože, zasväcujem ti ju. Boh to vzal vážne a celý život ma viedol týmto smerom. Už ako desaťročná som si do denníčka zapísala, že sa nevydám a chcem sa stať zasvätenou.“

Rozhodnutie v nej postupne dozrelo, prešlo aj skúškou puberty. „Mala som záujemcov o hlbší vzťah, bola som vtedy otvorená aj manželstvu. Vždy som však cítila, že Boh je lepším nápadníkom ako ten chlapec, ktorý sa mi páči. Vnútorne som si tak na prahu dospelosti potvrdila svoje detské áno.“

ZASVÄTENÁ UPROSTRED SVETA

Jej životné kroky viedli k vstupu do sekulárneho inštitútu. O tejto forme zasväteného života sa vie menej, hoci je plnohodnotná – so sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti, podobne ako v reholiach. „Členovia sekulárnych inštitútov žijú uprostred bežných ľudí. Navonok sa od nich ničím nelíšime, ale vnútorne sme zasvätení. Sme akýmsi mostom k usporadúvaniu svetských vecí podľa Božieho zákona.“

Sekulárne inštitúty sú síce v Cirkvi mladšou formou zasväteného života, no nie sú módnym výstrelkom. Naopak, sú potrebou doby. Ich členovia sú totiž riadne zamestnaní v najrozličnejších povolaniach a prinášajú tak Krista aj na pracoviská, kam by sa rehoľníci v habitoch nemali šancu dostať, pretože by čelili odmietnutiu.

To je i dôvod, prečo majú niektoré inštitúty prísne pravidlo, že členovia svoje zasvätenie musia pred okolím utajiť, mlčať o ňom. „Hovoríme o apoštoláte prahu. To znamená posunúť nenápadne – slovom či ľudskou blízkosťou – kdesi na prah Cirkvi aj ľudí, ktorí sú od nej veľmi vzdialení a majú predsudky voči čomukoľvek náboženskému, aj voči habitu alebo reverende.“

Vyjadruje to ako túžbu „načať“ takéhoto človeka, dať mu do srdca otáznik. „Často už nevidíme výsledky, ako s tým posunom k Bohu daný človek naloží, či sa k nemu časom naozaj dostane bližšie. Berieme to však ako kvas, ktorý je v ceste skrytý, aj keď ho nevidno. Pán Boh výsledok pozná, od nás žiada pokoru.“

PRED ZRKADLOM SVEDOMIA

Sekulárnych inštitútov pôsobiacich na Slovensku je deväť, ona si vybrala menej známy s názvom Madonna della Strada. „Názov je odvodený od rovnomenného obrazu, ktorý je v rímskom Kostole Il Gesù. V ňom je pochovaný svätý Ignác z Loyoly, s ktorým sme prepojení, keďže náš inštitút má ignaciánsku spiritualitu. Jediným naším vonkajším symbolom je požehnaný prsteň, obrúčka, ktorú má každá sestra. Na vnútornej strane je dátum prvých sľubov a písmenká Č+CH+P – čistota, chudoba, poslušnosť.“

Dodržiavanie sľubov si vyžaduje vysokú mieru zodpovednosti, keďže sestry nežijú v spoločných domoch pod dohľadom predstavenej ako rehoľníčky. „Každá z  nás má sprevádzajúcu sestru, s ktorou vedie pravidelne každý mesiac rozhovor o tom, ako žije svoj zasvätený život. V prvom rade však potrebujem ja sama každý deň stáť pred zrkadlom svedomia a pred Pánom, ako plním sľuby. Nemáme síce spoločný život, ale máme spoločenstvo. Je pekné vedieť, že mám sestry, ktoré žijú tú istú spiritualitu. Raz za mesiac alebo dva sa stretávame a okrem modlitby sa aj delíme o skúsenosti. V regióne Slovenska a Čiech je nás aktuálne osemnásť.“

Celý život je tak pre sestry hľadaním toho, ako žiť svoje zasvätenie čo najsprávnejšie. „Je to pekná neistota, lebo nás ešte viac priťahuje do vzťahu s Pánom. Stále sa ho musíme pýtať, čo robiť.“

BYŤ UPRAVENÉ, ALE NEVYTŔČAŤ

Aj plnenie sľubu chudoby je špecifickejšie ako v reholi. Pre pôsobenie uprostred sveta musia mať sestry určité zabezpečenie. „U nás sa každá sestra stará o svoje živobytie, hospodári s príjmom zo svojej práce. Vždy sa však snažíme v modlitbe pred Pánom uvažovať, či si danú vec potrebujeme kúpiť. Musíme medzi ľudí chodiť riadne upravené, nemôžeme byť otrhané, avšak nemali by sme ani vytŕčať. Väčšie výdavky konzultujeme so svojimi predstavenými, prispievame aj do spoločného fondu.“

Znovu je to teda viac-menej o osobnom hľadaní. „Myslieť musíme aj na svoju starobu, lebo u nás spoločenstvo nemá dielo, ktoré by sa staralo o sestry na dôchodku. Potrebujeme to riešiť tak ako iní ľudia, napríklad poistením. Je to aj krok dôvery – Ježišu, robím, čo môžem, a svoju starobu odovzdávam tebe.“

JEDEN PRST OSTAL PRÁZDNY

Iveta Oradea Haburajová nie je jediná vo svojej rodine, čo sa vydala dráhou zasväteného života. Dve staršie sestry vstúpili do rehole Sestier Božského Vykupiteľa. „Aj ja som uvažovala o reholi. V srdci som cítila, že do tejto nie, tak som si myslela, že ma Boh asi volá do inej. Vymenovala som si na prstoch, aké by som ešte prijala, ale jeden prst ostal prázdny pre inú Božiu myšlienku so mnou. A naozaj, toto si Pán zvolil.“

Chvíľu však trvalo, kým to prijala a zanechala myšlienku na rehoľu. „Chcela som sa zasvätiť naplno, nie nejako napoly, ale Boh mi ukázal, že aj toto je plné zasvätenie s trvalými sľubmi. Bolo to o slzách, ale aj o chvíľach na kolenách a zriekaní sa seba. Musela som zanechať svoje sny, že budem za múrmi krásneho kláštora chránená pred zlom okolitého sveta. Boh ma napokon práve do tohto sveta povolal, ale teraz sa naň dívam úplne inými očami. To ma učí aj spiritualita inštitútu, milovať svet v Bohu a Boha vo svete, nachádzať ho vo všetkom.“

To, čo sa jej zdalo ťažké, sa postupne stáva krásnym. „Niekto hovorí, že zasvätený je chudák, lebo sa musel niečoho zrieknuť. Tí ľudia nevidia, že my tým získavame omnoho viac, než sme obetovali. Keď vezmeme napríklad sľub čistoty – ako každá zdravá žena, aj ja som stvorená s citmi, túžbou po objatí a materstve. Boh to však vie a napĺňa to vo mne iným krásnym spôsobom. Je dokonalý ženích a v duchovnom zmysle vynahradí aj ľudské objatie či bozk.“

Svoje dve staršie sestry rehoľníčky vníma ako duchovné mamy, ktoré ju sprevádzali pri kráčaní s Bohom. „Doteraz sa stále od nich niečomu učím. Mamke chvíľu trvalo, kým prijala, že som v inom spoločenstve než ony, ale teraz je šťastná. Aspoň jej môžem pomáhať, keďže má 84 rokov a už to potrebuje. Pán Boh to teda dobre vymyslel, môžem byť pri nej.“

PREDĹŽENÁ RUKA FARNOSTI

Boh konal aj pri jej prirodzenej túžbe po materstve. Namiesto niekoľkých vlastných detí jej ich ako šéfke Cirkevného centra voľného času v Snine posiela denne neporovnateľne väčšie množstvo. „Keď niekto nevie, že som zasvätená, a pýta sa, koľko mám detí, moja odpoveď je, že vyše šesťsto. Toľko ich prichádza do nášho  centra voľného času, od päťročných deťúreniec až po tridsiatnikov. Výhoda je, že pôsobíme hneď pri kostole, sme predĺžená ruka farnosti.“

Cez rôzne činnosti sa usilujú vnímať výzvy súčasných mladých ľudí. „Mladí dnes majú aj v školách veľmi veľa ponúk a mnohokrát sú aktivitami už prejedení. Druhá prekážka je sedenie pri mobiloch, nechce sa im od nich odtrhnúť a ísť von. Na druhej strane, túžia sa stretávať a my sa im snažíme ponúknuť to ľudské. Niekedy stačí, keď sa deti na stretku môžu vyrozprávať, čím žijú.“

Aj vďaka teologickému vzdelaniu o sebe tvrdí, že je srdcom katechétka. „Vediem Katechézy Dobrého pastiera a chodievam aj do piatich materských škôlok, kde mám na starosti krúžok náboženstva. Tam vidím, ako je v každom z nás už odmalička ukrytá túžba po Bohu. Detičky totiž krásne reagujú na Božie posolstvo, hoci to ešte nevedia takto pomenovať.“

Pevnou súčasťou jej života je aj hudba, takmer každý deň ju možno stretnúť ako kantorku pri liturgii. Vedie i zbor pri farnosti Svätého kríža. „Máme širokú vekovú paletu, je to mix mládežníkov a dospelých. V Snine máme aj farnosť Božieho milosrdenstva, je na sídlisku, kde bývam. Tam sa venujem detskému zboru. Doň chodia aj rómske deti, takže je to obohatené o ich kultúru. Hudba ma sprevádzala už od detských čias a postupne som odhalila jej hlbšiu krásu.“