Boh vie, aké dieťa k nám má prísť

Plánovali ste spolu veľkú rodinu, realita však bola iná, dieťatko neprichádzalo. Ako ste to prežívali?

ŠTEFAN: Hlavou mi často prechádzali myšlienky zo Starého zákona – blažený muž, čo sa bojí Pána, alebo Boh ťa požehnáva na majetku a deťoch... No ale zrazu som zistil, že je v tom požehnaní nejaký zádrh. Vtedy sa človek začne pýtať prečo. Keď hľadáš odpoveď, buď sa začneš utápať v smútku, alebo sa môžeš začať pozerať ďalej, za horizont. Ja som bol napríklad veľmi nahnevaný a nevšímal som si iné požehnania, ktoré sme dostávali.

JANKA: Zo začiatku som v tejto situácii nehľadala kresťanský kontext. Túžila som otehotnieť a byť mamou. V práci som bola vyhoretá, závidela som kolegyniam, ktoré odchádzali na materskú. Až neskôr som sa začala pýtať: Pane Bože, čo odo mňa chceš? K tejto otázke však človek musí dozrieť. Nám trvalo deväť rokov, kým nám zmäkli srdcia a začali sme rozmýšľať nad adopciou.

V takejto situácii existujú dve možnosti. Skúsiť šťastie s niekým iným alebo zabojovať a snažiť sa pochopiť, čo tým chce Boh povedať. Niektorí ľudia volia prvú možnosť, vy ste zostali spolu.

JANKA: Ja som si nevedela predstaviť, že by som mala vychovávať deti s  iným partnerom. Bola som presvedčená o tom, že ak by som mala mať dieťa, tak tým otcom by mal byť Štefan. Už od začiatku, keď sme sa zoznámili, mi vnútorný hlas hovoril, že to nebude ľahké, ale že máme zostať spolu. Hrala v tom veľkú rolu aj prísaha pred oltárom, že svoj manželský sľub dodržíme.

V čom spočíval proces rozhodovania sa pre adopciu?

JANKA: Počas jednej modlitby, keď som Bohu znovu kládla otázku, čo od nás chce, som vo svojom vnútri začula odpoveď: „Vaša neplodnosť je moja prosba, aby ste niekomu pomohli.“ Túto myšlienku vo mne utvrdila moja známa, ktorá zavolala s tým, že ak by sme si chceli adoptovať dieťatko, tak pozná ľudí, ktorí by nám mohli poradiť. V ten istý deň aj Štefan stretol človeka z Návratu, kde robia prípravu na adopciu, ktorý mu poradil, aby sme si tú prípravu spravili. A tak sa začala naša cesta znamení, ktorou nás Boh viedol k našej Mimi.

ŠTEFAN: Dokázali sme sa konečne odpútať od svojho egoizmu, začali sme pozerať do budúcna a o našom rozhodnutí rozprávať aj blízkym. Zrazu nás nič nedokázalo zastaviť.

Nakoniec ste si adoptovali dievčatko. Ako dlho trvalo, kým ste si ho odviezli domov a ako proces adopcie prebiehal?

JANKA: Najprv bolo treba vypísať žiadosť na adopciu, ktorá ide na úrad sociálnych vecí a rodiny. Keď ju schvália, treba si nájsť miesto, kde sa urobí príprava. My sme išli cez Návrat, kam sme chodili na pravidelné sedenia s psychológom, potom aj na spoločné sedenia s inými pármi a všetci sme robili psychologické testy. Týmito metódami sú páry preverované, či sú na adopciu dieťatka vhodné. Keď prejdete, napíšu posudok a odporúčanie, ktorý ide znova na úrad sociálnych vecí a rodiny a zaradia vás do zoznamu čakateľov. Naša príprava trvala pol roka. Potom čakáte na radostný telefonát. Nasledujú ďalšie procesy a úkony aj súdne konania. Tých krokov je viac, no všetky sú potrebné a dôležité. Netreba sa toho báť. Pracovníci úradu, psychológovia a podobne sú kompetentní a nápomocní.

Prečo ste sa rozhodli neklásť si žiadne podmienky týkajúce sa pôvodu dieťaťa?

ŠTEFAN: Naším jediným kritériom bolo „stretnúť“ dievčatko do šesť mesiacov. Bez ohľadu na čokoľvek iné. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako praktické, urýchlilo celý proces. Od podania žiadosti na pošte po deň, keď sme si Mimi viezli domov, ubehlo presne deväť mesiacov. Vďaka dcérke nadobudol náš spoločný život úplne iný rozmer.

Stretli ste sa po adopcii aj s predsudkami?

ŠTEFAN: Predsudky sú obranný mechanizmus. Chránia človeka. Takže áno, stretli sme sa aj s predsudkami, ale do minúty sú vždy preč. Miriam je perfektná, je plná energie, života, rada tancuje, maľuje a ešte sa aj rada učí. Počas adopčnej prípravy v Návrate sme dostali dobrú školu. Školu o tom, čo nás nevyhnutne postretne, čo nás môže prekvapiť, zraniť alebo zneistiť. Lenže... Ide o nás? Nie. Ide o dieťa, ktoré k vám príde so svojím príbehom a so svojimi otázkami.

Takže vaša dcérka vie, že je adoptovaná.

JANKA: Samozrejme. Kedysi sa dieťaťu až do dospelého veku nepovedalo, že je adoptované, teraz sa praktizuje opak. Od malička jej približujeme jej príbeh podľa toho, ako ho dokáže spracovať. Hovorí sa, že keď dieťa začne klásť otázky, už vlastne má svoje odpovede, takže je lepšie hovoriť o tom skôr, než sa začne pýtať. Našou úlohou je sprevádzať ju jej príbehom.

Aké to bolo, keď ste sa odrazu stali mamou?

JANKA: Spočiatku som mala obavy, či sa dokážeme zladiť. Ale keď sme prišli domov a potom sme mali za sebou prvú prebdenú noc, tak už to bolo úplne prirodzené a krásne. Kolotoč okolo bábätka nenecháva priestor na veľké filozofické úvahy ani pochybnosti.

Pokladáte za dôležité vychovať dcérku vo viere?

ŠTEFAN: Najprv ju učíme odpúšťať. Je to súčasť kresťanskej viery a bude sa s tým neustále stretávať. Potom jej prízvukujeme, že má v živote poslanie, ktoré bude musieť rozkódovať a naplniť.

JANKA: Tiež ju učíme, aby sa mala rada, prijímala samu seba takú, aká je. Okrem toho chceme, aby vedela, že ju bezpodmienečne ľúbime. Čokoľvek sa stane, my dvaja budeme vždy za ňou stáť. Tým ju vlastne učíme, že taký je Boží pohľad na nás všetkých. Chceli by sme, aby viera bola niečo, čo jej život naplní krásou, istotou a slobodou.

Čo sa jeden od druhého učíte vo výchove?

JANKA: Od manžela sa učím trpezlivosti. Ja sa s Mimi dokážem pohádať, ale aj rýchlo uzmieriť, no Štefan všetko rieši s pokojom. Myslíme si však, že viac sa obaja učíme my od nej, pretože dieťa je pre rodiča zrkadlo – oboch nás kopíruje. Učíme sa aj, akí by sme nemali byť.

ŠTEFAN: Ale nejaké jednoznačné výchovné metódy nemáme, skôr je pre nás dôležité spolužitie, v ktorom takmer všetko robíme spoločne. Dcérka pomáha v našej galérii, pravidelne navštevuje rozhlas, kde pracujem, alebo keď máme koncert v Bratislave, príde skontrolovať aparatúru...

Keby ste mali zhodnotiť roky od vstupu do manželstva až po súčasnosť, čo vás naučili? Čím vás obohatili?

ŠTEFAN: S príchodom našej dcérky si hovorím, že za to, čo som predtým preklínal, teraz ďakujem. Ďakujem za obdobie sucha i za beznádej, pretože toto je odpoveď na všetko – dostali sme príbeh, službu, krásneho človeka a dôveru od Boha. Naučil nás, že nič v živote nám nepatrí, pretože všetko je nám zverené zhora a len na chvíľku. Keby sme nestretli našu dcérku, bolo by to smutné, pretože ona je naozaj super človek. Považujeme za zázrak, že kráčame spolu, a pocit, ktorý máme, je hlboká vďačnosť.

JANKA: Náš spoločný príbeh nás naučil byť citlivejšími voči svetu, voči druhým a nakoniec i voči sebe. Ako napísal Anton Srholec: „Boh má tisíc mien. Jedno z tých mien je Život.“ Kto slúži životu, je veľmi blízko tomu, že slúži Bohu. To je to poznanie.

Čo by ste odkázali manželom, ktorí nemôžu mať deti a rozmýšľajú o adopcii?

JANKA: Nebáť sa toho a vykročiť. Rodičovstvo sa naplní aj pri adopcii a je krásne. Poznám ženy, ktoré majú vlastné dieťa i adoptované dieťa a to prežívanie je také isté, v niečom možno aj silnejšie. Keď človek začne nad adopciou rozmýšľať, už to je prvé znamenie, že to treba skúsiť. Inak by v živote zostalo isté prázdno a človek by sa mohol stále pýtať, čo keby... Samozrejme, ak sa na to niekto necíti, nie je dobré to siliť. Poznám aj bezdetné páry, ktoré sú šťastné a dokážu zmysluplne naplniť svoje životy.

ŠTEFAN: Vždy mi v hlave hrá to Ježišovo: „Nebojte sa!“ Zdôrazňoval to často aj svätý Ján Pavol II. Niekde som zachytil, že výzva na to, aby sme sa nebáli, je v Biblii 365-krát. Teda na každý deň. To by som odporučil všetkým ľuďom, bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami zápasia.