Chudoba dáva zmysel, ak je evanjeliová

Začnime tým, čo je bezprostredné a uchopiteľné. Habit máte prepásaný šnúrou, ktorú voláte cingulum. A na tej šnúre máte tri uzly.

Viacerí sa ma na to pýtajú. Keď sa ma pýtajú deti, čo to tam mám za tri uzlíky, tak im hovorím: to je nato, aby som nezabudol ráno na raňajky, potom na obed a na večeru. Tak sa smejú.

Tri uzly sú symboly chudoby, čistoty a poslušnosti, však?

Samozrejme, sú to symboly, ale ani nie tak pre iných, ako pre nás. Sľúbil som, že niekam a niekomu patrím. My nie sme mnísi. Mnísi nosia kožený opasok. Svätý František nemal opasok, tak vzal nejakú šnúru a previazal si ňou habit. Nedávno som čítal životopis Františka a malo by to tak byť, aj on nosil šnúru s uzlami.

Chudoba ale nie je v spoločnosti veľmi populárna. Nedávno sme mali voľby a na bilbordoch neboli ponuky, že budeme chudobní. Alebo že zabezpečíme, aby Slovensko schudobnelo. Naopak, hovorilo sa najmä o raste, zvyšovaní HDP, de facto o zbohatnutí.

Dobré je, keď sa človek snaží, aby nežil v chudobe. Učenie Cirkvi aj súčasný pápež podporujú boj proti chudobe. Aby človek žil v dôstojnosti. Takže záujem o skvalitnenie života treba oceniť. To je pozitívne.

Otázka však je, čo sa výrazom chudoba myslí. Lebo môže to byť naozaj mizéria, kritický nedostatok, aký zažívajú napríklad ľudia bez domova. A keď o chudobe hovorí a svedčí Ježiš, hovorí ešte o niečom inom.

O čom? O akej chudobe hovorí Ježiš?

Svedčil o nej svojím životom. Nemusí to byť až extrémna materiálna chudoba. Je to postoj k životu. Nie hedonistický, že si chcem užívať čo najviac. Ale chudoba vedúca do Božieho kráľovstva. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo vaše je Božie kráľovstvo.

Byť chudobný, hoci aj v duchu, to je dnes kontrakultúrna aktivita.

Nedobrovoľná chudoba, pred ktorou ľudia utekajú, to je bieda a vo svete ňou trpí okolo desať percent populácie. To je ale strašne veľký počet ľudí, 800 až 900 miliónov. Bieda je následok nespravodlivosti a hriechu.

Pochádza z nášho egoizmu, zahľadenosti do seba, takže nevidíme toho druhého. Nepoužívame dary, ktoré máme, na službu iným. A  to má rôzne dôsledky, napríklad aj klimatické. Za to sme zodpovední my ľudia.

Vymizne niekedy táto chudoba z nášho sveta? OSN má napríklad ambiciózny plán poraziť chudobu vo svete do roku 2030.

Chudoba tu bola vždy, aj v staroveku, keď ju Ježiš tu na zemi stretol. Je skvelé, že mnoho organizácií aj jednotlivcov vedie boj proti nej. No napriek charite či organizáciám ako Mary’s Meals sú celé ľudské dejiny poznačené prítomnosťou chudobných. Aj Ježiš hovorí, že chudobných budeme mať stále medzi sebou. Prečo? Lebo pokiaľ tu bude hriech, nevymizne ani chudoba.

A tá iná chudoba?

To je chudoba dobrovoľná, pre ktorú sa niektorí ľudia rozhodujú alebo zaväzujú a volia si ju ako životný štýl. Chudoba dáva zmysel, ak je evanjeliová. Kristus nás na ňu nabáda. Je to cesta.

Táto evanjeliová cesta chudoby ťa vyvádza zo seba, ničí tvoj egoizmus. Je to niečo veľmi hlboké. Je to sloboda, ale naozajstná sloboda, ktorá ma robí závislým.

V akom zmysle závislým?

Jeden biblista hovorí, že prvý chudobný v duchu bol Kristus. A to tým, že bol závislý. Od Otcovej lásky, od toho, že Boh sa stará. Táto chudoba odkázanosti na Otca, na vzťah s ním, je pre nás vždy proces odumierania egoizmu.

Je to paradox.

Na začiatku tohto paradoxu je Boh, ktorý sa identifikoval s najbiednejšími. Ježiš zostúpil, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom.

Kvôli čomu? Aby išiel do toho najhlbšieho v nás, aby nás vytiahol z našej biedy egoizmu do slobody. Ak sa podieľame na boji proti chudobe vo svete, robíme niečo podobné. Zostupujeme do priestoru chudoby človeka a snažíme sa robiť jeho život ľudskejším.

Snažia sa kapucíni zostupovať do priestoru chudoby?

My bratia na Slovensku máme rôzne projekty, ktoré sa venujú chudobným, núdznym alebo ľuďom, ktorí sú v nejakom nedostatku. Nedávno náš brat Miro Kulich hovoril v Katolíckych novinách o projekte Doma u kapucínov. Je to skvelý projekt pomoci ľuďom, v ktorom spolupracujú kapucíni a laici.

Toto sa deje okolo bratislavského kláštora. Ale každý náš kláštor má chudobných, o ktorých vie a ktorým (ne)viditeľne pomáha. Opiera sa to o našu charizmu, dar, ktorý nám dal náš zakladateľ svätý František.

Ako ste na tom v procese chudoby vy osobne?

Keď som prišiel do rehole, mal som jeden kufor a nejaký batoh s oblečením. A myslel som si, že takto začínam žiť chudobne. Ale dnes vidím, že to s chudobou vôbec nemám v sebe uzavreté. Stále je to v procese.

Lebo vonkajšia chudoba, každého, aj nás kapucínov, môže vyzerať krásne, inšpirujúco, ale môže byť veľmi zradná. Lebo môžem vyzerať chudobne, nemať nič a môžem byť taký bohatý na seba samého, že ja som to zvládol, ja som taký chudobný, ja s tým nemám problém. A to je ten problém.

Mať málo vecí teda nestačí?

Nestačí. Prvoradé je nasledovať Krista, jeho spôsob života. Na jednej strane hovoril, že vtáci majú hniezda a líšky svoje nory, ale on nemá kde hlavu skloniť. Na druhej strane o  ňom hovoria, že bol pažravec a pijan.

Nevieme presne, v akej materiálnej núdzi nakoniec žil. Mladého človeka chudoba priťahuje. Ale ak sa stane kapucínom, vidí, že to nie je také jednoduché. Vonkajšia chudoba sa dá prežiť ľahšie, s vnútornou je väčší problém.

Brat Michal sľúbil, že niekam patrí. Pripomínajú mu to tri uzly na šnúre (cingulum), ktorou je opásaný. Snímka: archív Michala Vargu

Čo je cieľ vnútornej chudoby?

Byť tu pre druhého. Zriekam sa niečoho a nakoniec aj seba kvôli druhému. Svätý František mal na začiatku svojho obrátenia krásny apoštolát medzi chudobnými. Mňa veľmi oslovuje, ako išiel k malomocným.

On ich nešiel zachraňovať. Malomocenstvo bola v  tom čase neliečiteľná choroba, žiadna perspektíva uzdravenia. František tam proste išiel a bol s nimi. V každom z nich videl človeka.

Hoci sa pôvodne malomocných veľmi bál, zriekol sa kvôli nim svojho života. V testamente na konci života píše, že čo mu bolo horkosťou, stalo sa sladkosťou. Veľmi túžil byť s nimi až do konca života, ešte pred smrťou sa túžil vrátiť k tomu, čím začínal.

František hovorí o sestre, dokonca o pani chudobe. To znie ako oxymoron.

Františkov otec patril v Assisi k tým bohatším, ale jeho syn si zvolil chudobu. Dokonca ju personifikuje do ženy. Je zaujímavé, že ženský princíp bol Františkovi blízky a v jeho spiritualite aj silno prítomný.

Bratov v reholi nabádal, aby sa o seba navzájom starali a milovali tak, ako to robia matky. František sa teda od pani chudoby a od chudobných naučil niečo veľmi dôležité.

Vy ste gvardián, teda predstavený komunity bratov v kláštore. Ako súvisí chudoba so vzťahom zodpovednosti za iných?

My rehoľníci žijeme chudobu aj poslušnosť. V poslušnosti komunikujem som svojím predstaveným a v tom dialógu sa vzdávam niekedy aj vecí, ktoré by som chcel. Predstavený môže byť v tomto dialógu chudobný tiež.

Keď brat navrhuje niečo, čo by som ja sám nechcel alebo nekúpil, vediem dialóg s bratmi a po rozlišovaní ustúpim, vzdám sa vlastného postoja. Je možné byť chudobný, aj keď rozhodujem.

Všetci, ktorí majú službu zodpovednosti za iných, tomuto rozumejú.

Záleží, ako sa k tomu postavíš, či ideš vládnuť, alebo slúžiť. Chudoba je aj v tom, že odkrojíš zo svojho času, z niečoho, čo si mohol a chcel ty a dávaš iným. Aj pápeža Františka vnímam ako chudobného v tomto zmysle.

On musí rozhodnúť, a pritom si vypočuť a zvážiť toľko názorov a postojov. Viem si predstaviť, že to môžu byť aj bezsenné noci. Chudoba je vzdávať sa svojho života pre iných.

Odlišuje sa prežívanie chudoby u rehoľníkov v 13., 18. a 21. storočí?

Áno, určite. Môže byť chudoba od peňazí, blahobytu, ale aj od médií, digitálnych zariadení. Žijeme inú dobu, než v akej žil František. Zmenili sa podmienky života. Dôležité je, že stále hľadáme aktuálne podoby, pýtame sa, ako dnes žiť chudobu.

Ako vyzerá to hľadanie u kapucínov?

Každý vychádza z iného kontextu. Niekto je zvyknutý žiť jednoducho a prináša to do komunity. Iný pochádza z bohatšej rodiny a žiť chudobne alebo striedmejšie preňho znamená niečo iné. Je to spoločné kráčanie na ceste hľadania chudoby v komunite.

A vždy to súvisí s naším spôsobom života. Dnes som tu, ale nemám lipnúť a zakladať si na svojom mieste, svojich vzťahoch. O polroka ma preložia a ja chcem byť chudobný, aby som mohol byť slobodný ísť ďalej a slúžiť tam.

A čo my, ľudia vo svete, v rodinách, ktorí chudobu nesľubujeme?

Považujem za sympatické, že hoci môžem veľa vecí, nedoprajem si všetky. Teda nevyužijem všetky ponuky, ktoré mi ponúka moja práca, voľný čas, možnosti cestovania. Mám nedávnu skúsenosť – bol som objednaný na vyšetrenie a nesmel som dva dni nič jesť.

Ten druhý deň, keď si na to zvykneš, cítiš sa taký ľahký! Oproti tomu, keď človek zje viac, ako by mal, cíti sa napchatý a neschopný aktivity. Ale pozor, aj striedmosť či dokonca chudoba sa môže stať bohom.

Vždy je dôležité, čo za tým máme. Ak seba, ak hľadáme svoju dokonalosť, svoj výkon, že to dám, to sa neskončí dobre. Človek sa postí, vidí sám seba ako dokonalého, ale jeho okolie trpí, lebo je nervózny a kričí po deťoch, manželke. Chudoba a striedmosť má viesť ku vzťahu s Bohom a inými, inak nedáva zmysel.

Takže k chudobe sme pozvaní všetci.

Samozrejme, evanjelium je dobrá správa pre všetkých. Dávam klobúk dole pred rodičmi, ktorí sa v rodinách obetujú pre svoje deti. Vzdávajú sa pre ne seba. To je nádhera.