Dielka záchranára zaleteli až do Ríma

Nadšenec, ktorého život sa spája s prírodou majestátnych Roháčov, horskou službou, športom i rezbárstvom. A ochotou priložiť ruku k dielu. To je Ján Jurina (70) zo Zuberca.
Marián Špacai 05.04.2024
Dielka záchranára zaleteli až do Ríma

Jána Jurinu teší, že sa jeho rezbárske diela dostali až k Svätému Otcovi. Snímka: autor

Výsledok snahy Jána Jurinu sa dostal až k pápežovi Františkovi. „Kaplán pre Horskú záchrannú službu Ján Dubecký cestoval do Ríma po relikvie Jána Pavla II., patróna slovenských horských záchranárov, ku ktorým som roky patril. Pýtal odo mňa nejaké výrobky z dreva, nech nejde s prázdnymi rukami. Potom mi poslal správu, že jeden môj suvenír sa ušiel priamo Svätému Otcovi,“ vykresľuje.

V  roku 2022 sa zúčastnil i  na ďakovnej púti v Ríme za návštevu pápeža na Slovensku. Pri svätej omši v Bazilike sv. Petra, ktorú celebroval arcibiskup Stanislav Zvolenský, bolo jedným z obetných darov tiež jeho dielo – z dreva vyrezávaná kazeta, s knihou spod Roháčov vnútri.

Ľahostajným ho nenecháva ani kameň, a keď našiel skalku vyzerajúcu ako vrch Kriváň, pohral sa s ňou. „Bola pre bývalého riaditeľa HZS Jozefa Janigu, no ten ma prekvapil, že ju posunul dievčine, ktorá ju potom darovala Svätému Otcovi. Teší ma, že rôznymi cestami sa niečo odo mňa dostalo až do Ríma.“

STOPY REZBÁRA

K rezbárstvu privoňal ako študent, keď sa v Spišskej Novej Vsi učil za stolára. „Veľa sme robili s intarziami a mňa vyrezávanie obrazov z dýh chytilo. Počas štúdia prišla ponuka urobiť krížovú cestu do nášho kostola v Zuberci.“

Skontaktoval sa s akademickým maliarom Ladislavom Záborským, ktorý pripravil návrhy. „Ja som podľa toho vyrezal prvý obraz na ukážku, a hoci sa vtedajšiemu farárovi námet páčil, mal požiadavku, aby sme to urobili v menšom. To Záborskému nepasovalo, takže sa to napokon nezrealizovalo. Škoda, mohlo po mne aj v našom zubereckom kostole niečo ostať.“

V  rodnej obci zanechal stopu v podobe kamenných pamätných tabúľ pri kríži na konci dediny. Pripomínajú čestného občana obce, nemeckého kňaza Ludwiga Stegla, ktorý z Diecézy Magdeburg päťdesiat rokov chodieval načerpať síl do Zuberca a pre kostol zabezpečil i relikvie patróna farnosti svätého Vendelína. Zomrel v roku 2020.

„Prišiel ako turista a Roháče ho tak uchvátili, že sa sem neustále vracal. Bol tiež vyučený stolár, takže sme v mojej dielni neraz debatovali, neprekážalo mu, že som tam mal neporiadok. K spomínanému krížu sa chodieval modliť, mal z neho nádherný výhľad na hory.“

NA HORY NEBOL ČAS

Ján Jurina je už dôchodca, na svoj koníček má teda viac času. Pracuje s námetmi Ježiša na kríži, Desatora, ale do dreva vkladá najmä motívy horskej služby. Nie náhodou. Dlhé roky si v nej odkrútil záchranou životov v Západných Tatrách aj vo funkcii náčelníka pre severnú oblasť so sídlom na Zverovke.

„V mladosti som pritom na hory nemal čas. Otec robil v lese, išiel ráno, prišiel večer. Mamka bola chorľavá, koníky bolo treba pred robotou i po nej nakŕmiť a mali sme aj dosť pôdy, tak som sa musel obracať.“ Až po návrate z vojenčiny začal hľadať možnosti športového vyžitia.

„Pod Roháčmi, to je v lete turistika a v zime lyžovanie. Mal som kamaráta, ktorý sa podujal naučiť ma lyžovať. Najprv to asi oľutoval, keď videl, že som nevedel poriadne urobiť ani oblúk a div som sa nepolámal.“ Ťažké začiatky ho neodradili a lyžiarske umenie si osvojil tak, že časom chodieval aj na skialpinistické preteky Slovenského pohára.

SPLNENÝ SEN

Popri športových aktivitách sa dostal do horskej služby. Najprv ako dobrovoľný člen, neskôr ako profesionál. „Človek musí poznať hory a byť na tom dobre kondične i zdravotne. Pravidelne sa zdokonaľovať v lezení i lyžovaní a mať prehľad o teréne, aby sa vedel zorientovať za zlého počasia. Teraz je to už jednoduchšie, ale kedysi nebolo GPS, tak sme neraz maturovali, kde je sever, aby sme nabrali ten správny smer.“

Prácu horského záchranára považuje za splnený sen, odmenou mu bolo plné priehrštie zážitkov. Ratovali napríklad mladého medveďa, ktorý sa zatúlal a privalil ho veľký balvan. „Raz som na hrebeni našiel manželov, medzi ktorými bolo obrovské pnutie. Chcel som situáciu odľahčiť, tak som sa pristavil a s úsmevom im povedal, že všetky cesty vedú do Ríma. Na druhý deň si zistili moje meno, vyhľadali ma a poďakovali, že nebyť mňa, asi by sa pozhadzovali z kopca dole.“

STRET S MEDVEDICOU

Oveľa osobnejšie spomína na udalosť, keď sa vybral na Sivý vrch, lebo bolo treba zaliať skoby na upevnenie reťazí. Sedemročný syn chcel ísť s ním, tak ho vzal. „Cestou dolu nás v pásme kosodreviny zastihla búrka, bežali sme a zrazu počujem rev. Stála tam medvedica s dvoma mladými.“ Prvá reakcia bola utekať, ale potom schytil syna a povedal mu, že sa schovajú a počkajú, čo sa bude diať.

„Dve-tri minútky medvedica revala, nebolo mi všetko jedno, ale potom odišla. Týždeň som potom pri synovi musel spávať, lebo mal zlé sny.“ Strach z hôr to však u potomka nevyvolalo, práve naopak, pokračuje po otcových chodníčkoch. „Je tiež profesionálny záchranár a  dcéra dobrovoľná. Hreje ma, že pokračujú v tradícii.“

Zážitkov je toľko, že o nich dokončuje knihu. Žiaľ, nie všetky príbehy na horách sa končia šťastne, na to sa treba pripraviť. „Keď sa záchranná akcia podarí, partia po zostupe žiari šťastím, debata je plná veselosti. Úplne iná nálada je, keď dolu zvážame už len nehybné telo. Tiež som si na to musel zvykať.“

KRÍŽIK V SKALE

Raz ho dojal prejav viery pri akcii, ktorá nemala úspešnú bodku. „Poliakov zastihla búrka, žena nemohla ďalej, preto sa muž vybral po pomoc, ale dva dni blúdil. Keď sme ženu našli, bolo už neskoro. Nad tým miestom sme objavili do skaly čerstvo vyrytý krížik. V posledných chvíľach života ho musela urobiť ona sama.“

Najpamätnejšou udalosťou za éry Jána Jurinu bolo pátranie po bývalom ministrovi federálnej vlády Josefovi Vavrouškovi a jeho dcére v roku 1995. „Vedeli sme iba to, že sa stratili v Západných Tatrách a tie majú značnú rozlohu. Pátranie sťažovalo počasie, dlhodobo výdatne snežilo.“

Na hlavnom hrebeni nebolo vidieť na meter, hrozilo, že ďalší krok záchranárov, ktorých riadil, bude do prázdna. „Bál som sa o nich, každý večer som bol nesmierne rád, keď