Dokáže ľudí zladiť do jednej harmónie

Pred pár rokmi hrával na organe až v dvanástich kostoloch. S úsmevom hovorí, že vtedy bol ešte mladý a akčný. Dnes má službu organistu na starosti v troch katolíckych chrámoch. Hráva v kostoloch v banskobystrických mestských častiach Radvaň a Jakub a tiež v neďalekej obci Špania Dolina.

Vypomáha aj v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici na Lazovnej ulici. K hre na organe sa Matúš Kucbel dostal ako šestnásťročný. Fascinovalo ho, aký rozsah zvukov tento hudobný nástroj poskytuje.

„Organ sa nazýva kráľovským nástrojom aj preto, že je to nástroj s najväčším zvukovým rozsahom. Disponuje širokou paletou zvukov, od veľmi tichých tónov až po zvuky, ktoré dokážu roztriasť vitráže,“ hovorí.

NÁSTROJ S PRÍBEHOM

Organy, na ktorých hrá, nie sú preňho iba niečím, na čom v nedeľu zahrá piesne pri svätej omši. „Považujem ich tiež za umelecké pamiatky, ktoré majú svoj príbeh, charakter, mnohé, najmä historické, sú umelecké diela vzácne pre našu kultúru.“ Zaujímajú ho historické nástroje.

„Pre mňa je veľmi fascinujúce, keď v nedele hrám jednu liturgiu za autentickým barokovým nástrojom v Španej Doline, nasledujúcu za romantickým organom v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici, ďalšiu za neobarokovým organom v Jakube a napokon za organom z prelomu 19. a 20. storočia v Radvani. Charakter skladieb, zvukovosť, štýl hrania – to všetko je také odlišné.“

Podľa slov Matúša Kucbela sa organy podobne ako ľudia delia podľa rôznych charakteristík. „Organy majú svoj charakter a na každom z nich vyznie iný druh hudby.“ 

Pripomína tiež myšlienku svojho profesora Stanislava Šurina, ktorý prišiel s tvrdením, že organ je barometrom našej príslušnosti k západnej civilizácii.

„Na východ od našich hraníc už organ nie je takým typickým nástrojom zrasteným s kultúrou ako v západnej Európe. Stretávame sa tam s východnými obradmi, pri ktorých sa nepoužívajú organy. Vďaka organu sme aj my na Slovensku začlenení do celku so západnou Európou. Vďačíme za to predovšetkým nemeckému baníckemu obyvateľstvu, ktoré sa prisťahovalo na naše územie a prinieslo k nám túto kultúru.“

STAROSTLIVOSŤ O POKLAD

Hlavným pôsobiskom Matúša Kucbela je Špania Dolina, kde bol v Kostole Premenenia Pána vymenovaný za titulárneho organistu. Hráva tam na vzácnom barokovom organe z 18. storočia, ktorý sa vďaka jeho úsiliu podarilo v roku 2019 zreštaurovať. 

K  nástroju, ktorý v  roku 1751 postavil majster Martin Podkonický, sa dostal prvýkrát v roku 2008. „Zobral ma k nemu vtedajší farár Daniel Bédi. V tom čase som bol v jeho farnosti organistom. Organ ma veľmi zaujal, zvuk tohto nástroja bol diametrálne odlišný od nástrojov, ktoré som dovtedy počul.“

Hranie na ňom bolo náročné, predovšetkým pre poruchy mechaniky, chyby zvukovosti či nevyvážené vzduchové zásobovanie organa. Prešiel síce obnovou, tá však podľa organistu nebola adekvátna.

„Dochádzalo k rôznym chybám, ako zasekávanie tónov, neznejúce tóny, preznievajúce tóny a podobne,“ približuje.  Napriek tomu, že podstupoval ťarchu hrania na tomto nástroji, čosi kvalitatívne vo zvuku Matúša Kucbela stále oslovovalo.

Postupne sa mu organ stával bližším, a keďže niekoľko rokov pôsobil v organárskej dielni Petra Masarika, naučil sa opraviť si niektoré základné veci. Až do roku 2019, keď sa podarilo získať prostriedky na jeho reštaurovanie. 

ORIGINÁL BAROK

Po obnove organa Matúš Kucbel pochopil, čo ho na tomto nástroji tak fascinovalo. „Zreštaurovali sme ho do takého stavu, ako ho skonštruoval majster Podkonický. Neopravovali sme len mechanické časti, ale aj zvukové. Teraz môžeme počúvať zreštaurovaný barokový zvuk tohto organa.“

Vysvetľuje, že sa im podarilo vrátiť autentický zvuk barokovým píšťalám. „Píšťaly tohto organa sú totiž pôvodné. Neboli menené pred päťdesiatimi či sto rokmi, ako je to na mnohých nástrojoch, ktoré sa dnes vydávajú za barokové. Často prídu turisti s tým, že niekde tiež videli barokový organ. Lenže v mnohých prípadoch je to tak, že sa zachovala baroková skriňa a vnútri možno pár píšťal. Ostatné sú však možno päťdesiatročné či storočné. Takýto organ nemožno vydávať za barokový.“ 

Vysvetľuje to aj na inom príklade: „Na obraze tiež nestačí, aby rám bol barokový a obraz Picassov. O takom obraze nemôžeme povedať, že je barokový. Tak je to aj s organmi. Nielen skriňa, ale i to vnútro – píšťaly musia byť barokové, aby sme mohli hovoriť, že ide o autentický barokový nástroj. Takýto organ sa v Španej Doline zachoval.“

Organ v Španej Doline. Snímka: Peter W. Haas

STABILNÉ FARNOSTI

Matúš Kucbel sa v Španej Doline neangažuje iba ako organista. Keďže miestny kostol je často navštevovaný, stará sa aj o turistov a hostí, ktorí do chrámu prídu. „Organizujem pre nich auditóriá, na ktorých môžu počúvať vzácny barokový organ.

Takisto organizujem prehliadky kostola a tiež medzinárodný organový festival Vivat vox organi. Pri príležitosti reštaurovania organa sa mi podarilo založiť aj medzinárodný festival barokovej hudby Musica barocca,“ vymenúva svoje aktivity. 

Keď si zoberieme, že ešte hrá v ďalších troch kostoloch, výpočet toho, čo robí pre život v spoločenstvách, do ktorých chodí hrávať, je úctyhodný. Sám vníma, že aktivita vo farskom živote je dôležitá pre rozvoj celého spoločenstva. Pôsobil totiž aj vo farnostiach, kde spoločenstvá neboli veľmi živé.

Išlo najmä o mestské farnosti, kde sa ľudia často menili a nevytvorilo sa tam stabilné jadro. „Bolo tam ťažšie vytvoriť si zázemie, porozumenie a podporu mojich aktivít.“

Iné je to vo farnostiach, kde je návštevnosť kostola stabilná. „Vzťahy majú inú kvalitu tam, kde chodia tí istí ľudia, ktorí daný priestor vnímajú ako vlastný.“

OBETOVAŤ ČAS

Nájsť si čas na farský život je však v dnešnom uponáhľanom svete, keď človek rieši rodinu, prácu i svoje záujmy, náročné. Ako sa k tomu stavia organista? „Moje srdce má dve časti. Jedna bije pre psychológiu, druhá pre moje organy.

A srdce ako celok patrí manželke. Určite je dôležité, aby sa vo všetkých mojich aktivitách objavovala rovnováha, ktorú sa učím celý život pestovať. Ale, samozrejme, je to aj obeta,“ odpovedá Matúš Kucbel.

Uznáva, že čas, ktorý investuje do hrania, by mohol využiť aj iným spôsobom, ale je to tá nevysvetliteľná vec v jeho vnútri, ktorá ho motivuje.

„Nie je to racionálne vysvetliteľné. Ale význam tomu dodávajú aj ľudia, s ktorými vedieme diskusie, aké diela by chceli počuť, čo sa im páčilo, aká interpretácia bola pre nich zaujímavá a čo by ešte chceli počuť. Záujem ľudí, pre ktorých vo farnosti som, ma motivuje, aby som tomu naďalej venoval čas.“

BYŤ SVIECAMI

Farskú rodinu si Matúš Kucbel predstavuje ako horiace sviece.

„Keď každý v spoločenstve istým spôsobom horí, niekto ako šikovný lektor, spevák, kostolník alebo kostolníčka, kvetinárka či animátor, tak tie ostatné sviece sa od neho postupne zapaľujú. Keď zatiahne jeden v jednej oblasti, ďalší to dotiahne v druhej. Celé moje snaženie a snaženie ostatných môže týmto spôsobom dostať iný punc, inú kvalitu – plnosť. Sám by som nestačil. Ak by nehoreli aj ostatní, môj plameň by mohol ostatných dokonca vyrušovať. Preto je dôležité, aby sme všetci tvorili tím.“

Organista má teda v rukách nástroj, ktorý dokáže spájať ľudí. „V kostole sa stretávame rozliční ľudia. Keď zaznie organ, vytvára priestor nato, aby sa všetci zladili do jednej harmónie. Sprevádzať spev ľudu je pre mňa silný zážitok, pretože mi prináša vlastnú emočnú skúsenosť tohto zjednotenia,“ vysvetľuje organista.

Jednotu vnímal aj pri reštaurovaní organa, keď dostal veľkú dôveru od kňaza i veriacich. „Aj tu sa ukázalo, aký dôležitý je oheň jednej sviece. Ale hlavné je, aby sa nechali zapáliť aj ostatné a aby sa nikto okolo nebál, že vznikne nejaký požiar. Preto je potrebná vzájomná dôvera.“

ORGANISTA PSYCHOLÓG

Dôveru si vyžaduje aj zamestnanie, ktorému sa Matúš Kucbel profesionálne venuje. Povolaním je totiž klinický psychológ a psychoterapeut. „Prostredníctvom psychoterapie a liečebných postupov sa snažíme pracovať na problémoch, s ktorými sa na nás ľudia obracajú.

Najčastejšie ide o ťažkosti podmienené stresom, poklesom nálad, o depresie, behaviorálne ťažkosti, emočné poruchy, poruchy osobnosti, prípadne skúsenosť s traumatickými zážitkami.

Veľký vplyv v našich životoch majú minulé sklamania, či už od osôb v našom okolí, alebo nejaké boľačky, traumy, ktoré sa nám prihodili,“ približuje. Aj v tejto sfére využíva kontakty, ktoré nadobudol ako organista.

„Spolupracujem s kňazmi, ktorí sa venujú duchovnému vedeniu ľudí. Keď si to vyžaduje niektorá z diagnóz pacienta, ktorá zasahuje aj do náboženskej oblasti, tak si prizveme do terapie kňaza. Funguje to i naopak – kňazi, s ktorými mám spoluprácu, posielajú ľudí k nám. Vzťahy, ktoré vytvárame vo farnostiach, sa prejavujú aj tým spôsobom, že si vzájomne dôverujeme i v odbornej oblasti.“