Dostojevského literárna spoveď

Ako by ste charakterizovali Dostojevského diela?

Sú ako horský potok. Nevyspytateľné, nepredvídateľné, hlučné, nervózne. Dostojevskij je totiž nesprávny spisovateľ. Preto je tak dlhodobo zaujímavý. Je to experimentátor, rád vybočuje z normy, je neklasický klasik. Jeho romány sú akoby v štádiu kvasenia, sú proces, nie výsledok procesu.

Preto sú také dynamické, horúčkovité, zdanlivo chaotické. Nemajú pevnú pôdu pod nohami, vydláždenú cestu, sú skôr ako chodník cez trasovisko, nútia čitateľa mať sa neustále na pozore. To vytvára zdanie, že sú to živé organizmy.

Život sám so všetkými nepravidelnosťami, omylmi, deštrukčnosťou, nevysvetliteľnosťou, vznikaním množstva otázok a iba tušením odpovedí. Nedopovedanosť, nedokončenosť, otvorenosť sú Dostojevského poznávacím znakom.

Vyplývalo to z jeho povahy alebo zo životných okolností?

Pre dlhy a starostlivosť o rodinu brata Michaila, ktorý zomrel, musel písať rýchlo, náhlivo. Často nemal čas ani na autorskú korektúru. Napríklad román Hráč napísal za dvadsaťšesť dní, pričom paralelne dokončoval Zločin a trest. Aj preto sa v jeho dielach dajú nájsť rôzne nepresnosti, štylistické a významové chyby.

Maxim Gorkij také chyby nazýval „autorská hluchota“. Dostojevského neuhladenosť štýlu veľmi prekážala napríklad Ivanovi Buninovi či Vladimirovi Nabokovovi. Sám Dostojevskij sa priznal: „Bieda ma núti sa ponáhľať a písať pre peniaze, čiže nevyhnutne robiť chyby.“ Uvediem pár príkladov.

V románe Zločin a trest hneď na piatej stráne nájdeme v jednej pasáži dve pomerne vtipné chybičky: „Neveľká izba, do ktorej vošiel mladík, so žltými tapetami, muškátmi a mušelínovými záclonkami na oblokoch“, nábytok v tejto izbe pozostával „z okrúhleho stola oválneho tvaru pred divánom“.

Pravda, napríklad v slovenskom preklade Zory Jesenskej táto chyba nie je, v ňom pozostával „z oválneho stola pred divánom“.

V románe Diablom posadnutí, v kapitole U Tichona – ktorú vydavateľ Michail Nikiforovič Katkov pri prvom vydaní románu z knihy vylúčil, čo kompozíciu románu dosť narušilo, a ktorá od roku 1922 vychádzala v podobe prílohy k románu – sa v Stavroginovej spovedi zasa dočítame, že ním zneuctené dievčatko Matrioša má najprv štrnásť a neskôr len desať rokov. Podobných príkladov by sa dalo nájsť viac.

Prvý román Chudobní ľudia publikoval ako 25-ročný.

Musím vás poopraviť, v slovenskom preklade sa román volá Biedni ľudia. Je to jeho vôbec prvé dielo. Nie je známe, že by sa predtým pokúšal niečo písať. Spomína sa, že bratovi Michailovi čítal fragmenty hier Mária Stuartová a Boris Godunov, ale nič z toho sa nezachovalo.

Avšak v jeho románoch badať veľmi silný vplyv drámy. Začiatkom 20. storočia ruský básnik symbolista, filozof, literárny kritik a teoretik symbolizmu Viačeslav Ivanov nazval Dostojevského román Biedni ľudia románom-tragédiou.

Biednych ľudí s nadšením prijali dvaja v tom čase azda najvplyvnejší ľudia ruskej literatúry, predstavitelia „naturálnej školy“ – literárny kritik Vissarion Grigorievič Belinskij a básnik a vydavateľ Nikolaj Alexejevič Nekrasov.

Obaja Dostojevského privítali ako priameho nasledovníka Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, ako „nového Gogoľa“. Román mal hneď dve prvenstvá: bol to prvý sociálny román a prvý epištolárny román v ruskej literatúre.

Badať tu vplyv Puškinovej novely Staničný dozorca a Gogoľovej novely Plášť, ktoré rozvíjali tému „malého človeka“, ale priamy impulz zrejme prišiel, keď v rokoch 1843 – 1844 Dostojevskij prekladal Balzacov román Eugénia Grandetová.

Román písal pokojne, bez náhlenia, mal čas si všetko dôsledne premyslieť, opraviť a prepracovať. Neskôr sa mu to už podarilo iba raz, pri práci na poslednom veľkom románe Bratia Karamazovovci.

Aké mal vzdelanie a skúsenosti, keď dokázal v takom mladom veku napísať takýto román?

Pokiaľ ide o vzdelanie, študoval na prestížnej Vojenskej inžinierskej škole v Petrohrade. Bolo to rozhodnutie jeho otca, Dostojevského viac zaujímalo umenie, architektúra – v jeho rukopisoch je veľa kresieb gotických stavieb – a literatúra. Veľmi veľa čítal.

Dostojevskij sa ako človek narodil v nemocnici pre chudobných, kde pracoval jeho otec, a ako spisovateľ sa narodil práve s románom Biedni ľudia. Ešte v detstve, keď mu rodičia čítali Bibliu, naňho najviac zapôsobila Kniha Jób.

Súcit s biednymi, poníženými a urazenými poznačil celú jeho tvorbu. Veľmi citlivé, až bolestivé vnímanie nespravodlivosti života sa od samého detstva stalo jeho hlavnou skúsenosťou a základom jeho diel.

Dostojevského tvorba je náročné čítanie. Treba mať dosť prežité, aby čitateľ vytrval, absorboval. Kedy ste sa prvý raz stretli s Dostojevského dielom? Pochopili ste ho?

Dostojevskij je čítanie na celý život. Po každom novom prečítaní človek objaví niečo nové, iné súvislosti, ponorí sa hlbšie, vždy je tam ešte neobjavený priestor. Ja som prvýkrát čítal Dostojevského, keď som mal asi sedemnásť rokov. Bol to román Zločin a trest.

Každému by som odporúčal začať práve týmto dielom, od neho sa totiž odvíjajú všetky ďalšie Dostojevského veľké romány. Priznám sa, že keď som bol asi v polovici, z ničoho nič, akosi podvedome, som zúrivo hodil knihu o stenu. Toto bola moja prvá interpretácia románu.

Asi som ho vnímal ako zločin páchaný na mne a takto som ho potrestal. Vtedy som si ešte nebol schopný všimnúť Dostojevského zmysel pre iróniu, paródiu, karikatúru, ktoré vyvažujú hladinu úžasu z poodhaľovanej tmy hĺbky ľudskej duše, z nepríjemného pocitu, keď sa vám počas peknej prechádzky lesom nečakane na tvár nalepí lepkavá pavučina s vysatým hmyzom.

Ktoré dielo je podľa vás jeho najintímnejšou literárnou spoveďou?

V jednom z listov bratovi Michailovi píše, že ešte vo vyhnanstve na Sibíri sa rozhodol napísať trilógiu Spoveď. Román s takýmto názvom síce nikdy nevyšiel, ale takmer všetky jeho veľké diela, ktoré po návrate do normálneho života napísal, majú do istej miery charakter autorskej spovede.

Mohli by to byť Zápisky z podzemia, Ponížení a urazení alebo Zločin a trest. Mne sa však zdá, že zámer napísať spoveď sa mu podaril až ku koncu života v románe Bratia Karamazovovci. Mal byť trilógiou a to, čo dnes môžeme čítať, je iba prvá časť.

Začiatok spovede, ktorej najbolestivejšou témou je hriech otcovraždy. Téma pre Dostojevského azda najtajnejšia a najintímnejšia. Preto sa do nej púšťa až na sklonku života. Román sa zrejme pre autora mal stať akýmsi očistcom.

Záhadná smrť jeho otca – despotu, alkoholika, zvrátenca, chorobného žiarlivca, ktorého budúci spisovateľ hlboko v duši tajne nenávidel a želal si jeho smrť – sa po jeho zavraždení v Dostojevského duši premenila na pocit viny z privolania takého konca.

Na ťažký kríž hriechu otcovraždy. Dmitrij Karamazov v románe prijíma trest za vraždu otca, aj keď ho nezabil, ale už len to, že uvažoval o jeho zavraždení, vníma ako veľký hriech, za ktorý sa musí zodpovedať. Pôvodne sa román mal volať Život veľkého hriešnika.

Povedali ste, že takmer všetky Dostojevského veľké diela majú do istej miery charakter spovede...

Mohli by sme povedať, že spoveď stojí aj v základoch novely Zápisky z podzemia, román Zločin a trest mal byť pôvodne spoveďou zločinca, so spoveďou sa stretávame aj v ďalších Dostojevského románoch.

Jedna z najintímnejších a najstrašnejších spovedí je spoveď Nikolaja Stavrogina v kapitole U Tichona z Diablom posadnutých.

Pokiaľ ide o diela, ktoré Dostojevskij napísal po návrate z vyhnanstva na Sibíri, dá sa povedať, že ide o permanentnú intímnu a bolestnú autorskú spoveď prostredníctvom literárnych postáv.

A možno práve v neľútostnej spovednosti Dostojevského románov, vo volaní ich postáv o pomoc sa skrýva dlhodobá životaschopnosť jeho diela.

Bral si k srdcu svetskú slávu? Prežíval neúspech?

Na rozdiel od jeho súčasníkov Ivana Sergejeviča Turgeneva či Leva Nikolajeviča Tolstého, bohatých a slávnych už za života, Dostojevskij si ani bohatstvo, ani slávu príliš neužil. Napríklad aj honoráre za jeho dnes svetové diela boli nepomerne nižšie ako v prípade Turgeneva či Tolstého.

Najväčší úspech prišiel na začiatku – Biedni ľudia. Ďalšie diela sa už stretli s kritikou a rozčarovaním smerodajného Belinského. Prvotná sláva pominula.

V poslednom desaťročí mu popularitu a slávu priniesol Denník spisovateľa, ktorý mal veľký úspech a vplyv na čitateľov, rovnako román Bratia Karamazovovci. Ale veľký ruský prozaik si túto slávu už veľmi užiť nestihol, zomrel približne o pol roka neskôr, v roku 1881. Jeho posmrtná sláva však trvá dodnes.

Myslíte, že keby nepodľahol hráčskej vášni, prejavila by sa jeho spisovateľská genialita ešte výraznejšie?

Toto je otázka týkajúca sa života spisovateľa, čiže jeho osobných dejín. A pre dejiny neexistuje otázka čo keby? Mal by som na ňu odpovedať, že neviem.

Ale hypoteticky by sa o tom dalo uvažovať tak, že ak by nepodľahol hráčskej vášni, určite by nebol na svete román Hráč a možno ani niektorý z ďalších jeho svetových románov.

Dlhy, ktoré si narobil aj pre túto chorobnú vášeň, ho totiž hnali k písaniu, a tak hráčska vášeň do istej miery môže za to, že tieto diela sú na svete. Genialita je jednoducho genialita. Či môže byť výraznejšia, geniálnejšia, to neviem.

Akou mierou poznačili jeho literárne dielo osudové ženy?

Michail Bulgakov hovoril, že kedysi v Kyjeve mu jedna Cigánka povedala: „Pamätaj, prvá žena je od Boha, druhá od ľudí a tretia od diabla.“ Aj Dostojevskij mal okrem iných tri osudové ženy. Len do jeho života prišli v trochu inom poradí. Prvá bola „od diabla“ – Mária Dmitrijevna Isajevová.

Zobrali sa po smrti jej manžela, mala suchoty a hneď na začiatku bola svedkom jeho epileptického záchvatu – Dostojevskij to pred ňou zatajil a ona mu to nikdy neodpustila. On ju miloval, ona ho trpela. A čím ďalej viac neznášala.

Ku koncu jej života, keď sa jej zdravotný a psychický stav zhoršoval, ich spoločný život naozaj pripomínal skôr peklo. Prežili spolu sedem rokov.

Niektoré situácie z ich tragického vzťahu sa odzrkadlili v románe Ponížení a urazení, viaceré črty Márie Dmitrijevny sa potom objavili v románe Zločin a trest v obraze Marmeladovovej ženy Kataríny Ivanovny.

Niektoré jej črty sa tiež objavujú v obraze Nastasie Filipovny v románe Idiot. Bola to láska-utrpenie alebo, ako napísal Dostojevskij: „Boli sme spolu pozitívne nešťastní (...), nemohli sme prestať milovať jeden druhého, dokonca čím sme boli nešťastnejší, tým viac sme sa jeden k druhému pripútavali.“

A tie ďalšie dve osudové ženy?

Počas posledných rokov života s Máriou Dmitrijevnou mal paralelný, veľmi intenzívny a hektický vzťah s takmer o dvadsať rokov mladšou začínajúcou spisovateľkou Apolináriou Prokofievnou Suslovovou. Trval šesť rokov a skončil sa odmietnutím, keď ju Dostojevskij požiadal o ruku.

Podrobnosti vzťahu Suslovová opísala v novele Cudzia a svoj. V Dostojevského dielach sa táto osudová žena, „chorobná egoistka“, ako ju nazýval, stala prototypom Poliny v Hráčovi a hlavne Nastasie Filipovny v Idiotovi.

Len pre zaujímavosť, Suslovová sa neskôr vydala za o vyše dvadsať rokov mladšieho budúceho filozofa Vasilija Rozanova, ktorému asi lichotilo, že bola kedysi Dostojevského milenkou.

Ak bola Suslovová v Dostojevského živote ženou „od ľudí“, tak jeho tretia osudová životná žena Anna Grigorievna Snitkinová bola určite „od Boha“. Nestala sa síce prototypom žiadnej literárnej postavy, ale pre Dostojevského bola skutočným anjelom strážnym.

Ako stenografka mu pomáhala včas odovzdať romány Hráč a Zločin a trest, rok po vyjdení týchto románov (1866) sa stala jeho manželkou. Priniesla mu do života pokoj, pomohla mu vymaniť sa z dlhov a z hráčskej závislosti, dala mu deti, starala sa o vydávanie kníh.

Dostojevského prežila o tridsaťsedem rokov. Vytvorila jeho archív a zanechala dve vzácne knihy: Denník A. G. Dostojevskej za rok 1867 a Spomienky A. G. Dostojevskej.

Hovorí sa, že Dostojevského nemožno kopírovať ani sa mu pripodobniť. Prečo?

Pretože je to Dostojevskij. Myslím, že nikto, ak by aj mohol, by nechcel byť jeho tieňom. Dostojevskij ako spisovateľ je veľký zbor živých ideí, z ktorých každá je rovnako dôležitá ako každý hlas v speváckom zbore.

A  Dostojevskij ako dirigent seba samého spriada z týchto hlasov-ideí zložitý, až na prasknutie napnutý pavučinový mnohohlasný zvukoobraz. Michail Bachtin tento Dostojevského svet nazval polyfonickým. A to sa nedá vymyslieť, tobôž napodobniť, to musí v človeku znieť.