Ján Bosco je už 90 rokov svätý

Na Veľkonočný pondelok uplynie 90 rokov od kanonizácie Jána Bosca. Za svätého ho 1. apríla 1934 vyhlásil pápež Pius XI.

Tento pápež v roku 1883 ešte ako mladý kňaz Achille Ratti navštívil oratórium na Valdoccu. Po 49 rokoch rozprával rímskym bohoslovcom o stretnutí s donom Boscom.

„Prichádzali za ním ľudia zo všetkých strán so svojimi ťažkosťami. A on postojačky, akoby to bola vec chvíľky, každého vypočul, každého pochopil a na všetko odpovedal. Človek, ktorý sa zaujímal o všetko, čo sa okolo neho dialo, a súčasne by sa dalo povedať, že nedbal na nič a jeho myšlienky boli inde. A bolo to skutočne tak. Bol inde. Bol s Bohom. A pritom každému napočudovanie presne odpovedal.

Don Bosco sa vedel stále modliť, aj uprostred stálych a neúprosných starostí. Bol to život modlitby a svätosti.“ Čo povedať o svätom Jánovi Boscovi, čo by ešte nebolo známe? Otázku však môžeme aj otočiť: Čo vlastne vieme o donovi Boscovi? Vieme o ňom aj niečo viac než to, že sa venoval mladým? To, že sa chudobný vidiecky chlapec raz stane kňazom, sa dlhé roky zdalo ako sen. No Boh tento sen zrealizoval.

Na začiatku obrovského celosvetového diela dona Bosca bol naozaj sen. Sníval sa mu ako deväťročnému. Videl množstvo chlapcov na dvore. Tých, ktorí sa rúhali a kliali, chcel umlčať ručne-stručne. Zabránil mu v tom Muž v bielom plášti, ktorý mu prikázal postaviť sa na čelo týchto chlapcov a získať si ich dobrotou a láskou. Vo sne bola aj krásna Pani.

Namiesto chlapcov potom videl plno kôz, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. Keď sa znova obzrel, videl namiesto divých zvierat krotké baránky. „To, čo sa teraz deje s týmito zvieratami, musíš urobiť s mojimi synmi,“ povedala vznešená Pani. Ján Bosco neprikladal snom veľký význam, ale tento si zapamätal na celý život. Keď potom rozprával svoj sen príbuzným, starší bratia ho vysmiali, no mama reagovala prorockými slovami: „Ktovie, či sa nestaneš kňazom.“

Mama dona Bosca Margita Occhienová bola chudobná a negramotná, ale veľmi pracovitá a múdra žena. Jánovi povedala, že keby sa raz stal bohatým kňazom, nikdy ho nepríde navštíviť. Don Bosco jej želanie splnil až do posledného výdychu. Zomrel úplne chudobný.

Chlapec z Becchi

Ján Bosco sa narodil 16. augusta 1815 v Becchi. Mal dva roky, keď mu zomrel otec na zápal pľúc. Ján mal dvoch starších bratov: Jozefa a nevlastného brata Antona. Anton sa k nemu správal hrubo.

Práve kvôli nemu musel v roku 1827 opustiť domov. Dva roky bol paholkom na hospodárstve rodiny Mogliovcov. Aj popri pasení kravičky však ustavične čítal. Mal desať rokov, keď začal chodiť na jarmoky a hody. Vystúpenia akrobatov a žonglérov pozoroval z prvého radu. Potom sa ich triky učil doma a predvádzal ich na lúke za dedinou.

Pomedzi svoje cirkusantské a kúzelnícke vystúpenie sa s publikom pomodlil ruženec a pripomenul aktuálnu kázeň. Ján Bosco mal okrem iných talentov dar úžasnej pamäti. V roku 1829 stretol dona Jána Calossa, na ktorého urobil obrovský dojem práve tým, že vedel takmer naspamäť celú kázeň, ktorú počul v kostole. Don Calosso ho začal učil latinčinu a gramatiku.

Potom chodil do školy v Castelnuove a v Chieri, kde založil s priateľmi Veselú spoločnosť. V dvoch pravidlách sa hovorilo o tom, že každý člen sa musí vyhýbať akýmkoľvek rečiam a skutkom, ktoré odporujú spôsobom dobrého kresťana, a že si musí plniť školské a náboženské povinnosti.

Naozaj dobre využívať čas

Kňazskú vysviacku prijal 5. júna 1841 z rúk turínskeho arcibiskupa Giacoma Filippa Fransoniho. Pred vysviackou si počas duchovných cvičení spísal predsavzatia: „Naozaj dobre využívať čas. Láska a dobrotivosť svätého Františka Saleského vo všetkom. Vždy prejavím spokojnosť s jedlom, ktoré mi ponúknu, ak len nebude zdraviu škodlivé. Víno budem piť rozriedené vodou a iba ako liek, to znamená, že len vtedy a len toľko, koľko si bude vyžadovať moje zdravie. Práca je mocnou zbraňou proti nepriateľom duše. Preto nedám telu viac ako päť hodín spánku každú noc. Počas dňa, najmä po obede, nebudem oddychovať. Výnimka je dovolená iba v prípade choroby.“

Dielo Panny Márie

Ráno 8. decembra 1841, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, don Bosco stretol svojho prvého chlapca. Bol to šestnásťročný murár Bartolomej Garelli z Asti. Toto bol začiatok oratória, nad ktorým držala ochrannú ruku Panna Mária. Don Bosco v roku 1886 povedal: „Všetko je dielo Panny Márie. Všetko sa začalo Zdravasom, ktorý som sa pomodlil s tým opusteným chlapcom pred 45 rokmi v Kostole sv. Františka Assiského.“

Keď ho niekto prosil o zázrak, povedal: „Aj ja som len hriešnik, modlite sa za mňa. Ale poprosme spoločne Pannu Máriu Pomocnicu. To ona uzdravuje, ona vie vypočuť, pochopiť a mať s nami súcit. Ona odpovedá z neba. Ja ju môžem iba prosiť.“ Keď ju však prosí tento úbohý hriešnik, Panna Mária ho vždy vypočuje. Zdá sa, že je stále pri ňom, že mu je stále k dispozícii.

Pomôcť treba hneď

V prvom rozhovore s Bartolomejom Garellim zaznelo aj slovo hneď. Toto hneď je puncom dona Bosca a jeho saleziánov, ktorí sú špecialistami na „prvú pomoc“ medzi chudobnými. Treba robiť niečo hneď, lebo chudobní chlapci si nemôžu dovoliť luxus čakať na reformy, organické plány, revolúciu v systéme.

Nestačí pripravovať inú budúcnosť, pretože medzitým ľudia umierajú od hladu. Don Bosco a jeho prví saleziáni sa dávajú strhnúť tým hneď, pohotovým zákrokom, prvou pomocou. Budú učiť chudobných mladíkov katechizmus, budú im dávať chlieb, odborné vzdelanie, remeslo, chránené dobrou pracovnou zmluvou. Pravidelná svätá spoveď, sväté prijímanie, svätá omša robili s chlapcami zázraky.

Pár rokov pred smrťou don Bosco takto hovoril o svojom výchovnom systéme: „Je veľmi jednoduchý. Ponechajte chlapcom úplnú slobodu, nech robia, čo im je najmilšie. Najdôležitejšie je objaviť zárodky ich dobrých vlastností a potom ich rozvíjať. Každý robí rád len to, o čom vie, že je schopný urobiť. Riadim sa touto zásadou a moji chlapci pracujú všetci nielen usilovne, ale aj s láskou. Za štyridsaťšesť rokov som nikoho nepotrestal. A odvažujem sa povedať, že moji žiaci ma majú veľmi radi.“

Ťažká skúška

Don Bosco to v žiadnej etape svojho života nemal jednoduché. Musel prekonávať jednu prekážku za druhou. Neprajníci striehli zo všetkých strán a neštítili sa ani skúsiť siahnuť mu na život. Počas vyučovania katechizmu na neho dokonca vystrelili.

Posledné roky života dona Bosca poznačili napäté vzťahy s turínskym arcibiskupom Lorenzom Gastaldim. Don Bosco dokonca povedal: „Teraz už len čakám, kedy mi vrazí do srdca nôž.“ Boli to iba slová, ľudský prejav úbohého kňaza, ktorý prišiel až po hranicu trpezlivosti.

Ustavičné hanobenie dona Bosca ako tvrdohlavca a takmer zločinca, ničomníka a nehanebníka ovplyvnilo aj pápeža Pia IX. Po Piovi IX., ktorý zomrel v roku 1878, zasadol na pápežský stolec Lev XIII. Kardinál Alimonda, jeden zo spoľahlivých priateľov dona Bosca, hľadal spôsob, ktorým by Levovi XIII. dokázal svätosť dona Bosca.

Bola to ťažká skúška, v ktorej mala zažiariť celá veľkosť tohto úbohého kňaza. V Ríme sa pokúšali postaviť kostol k úcte Božskému Srdcu. Napriek osobnému úsiliu pápeža a výzvy biskupov celého sveta a zbierok v mnohých krajinách museli so stavbou prestať, len čo začali. Bolo to pre pápeža pokorujúce. A tu zasiahol kardinál Alimonda, ktorý navrhol zveriť stavbu donovi Boscovi.

„Poznám dona Bosca i jeho bezhraničnú oddanosť pápežovi. Ak mu to Vaša Svätosť navrhne, istotne prijme.“ Don Bosco sa v tom čase topil v dlhoch. Mal rozostavané dva kostoly, Kostol sv. Jána Evanjelistu v Turíne a Kostol Panny Márie Pomocnice vo Vallecrosii. Súčasne budoval tri domy (Marseille, Nizza, La Spezia). A mal 65 rokov. Pápež si ho zavolal 5. apríla 1880.

Predložil mu svoj návrh a povedal, že keby sa veci ujal, urobil by pápežovi „svätú a milú vec“. Pre dona Bosca bolo pápežovo želanie rozkazom. Pápež mu ešte povedal, že mu nemôže dať peniaze. Don Bosco odpovedal, že nežiada nijaké peniaze, prosil iba o požehnanie.

Zodratý a ohnutý

No stavba veľkého chrámu ho v pokročilom veku a v zlom zdravotnom stave veľmi obrala o sily. Don Michele Rua vo svojich prísažných výpovediach k blahorečeniu dona Bosca dosvedčil: „Bolo trápne vidieť ho vystupovať a zostupovať po schodoch, ako žobral a zakúšal pritom tvrdé pokorenia.

Veľmi tým trpel, a keď sa ho niekto v dôvernom kruhu pýtal, čo mu tak ohlo chrbát, povedal: ,Mám na pleciach Chrám Božského Srdca.‘ Inokedy milo žartoval: ,Hovorí sa, že Cirkev je prenasledovaná. Ja však môžem povedať, že Cirkev prenasleduje mňa.‘“ Najviac ho vyčerpala veľká cesta do Francúzska.

Štyri mesiace, od 31. januára do 31. mája 1883, chodil z mesta do mesta a žobral. Keď sa vydával na cestu, už slabo videl a sotva sa držal na nohách. Trápili ho kŕčové žily. Bol zodratý. Na fotografii z Paríža don Bosco vyzerá staro. Je to tvár vyčerpaná, upadnutá, poznačená neuveriteľnou starobou, zodraná, akoby bola z papiera. Čelo samá brázda.

Ovisnuté ústa, zdeformované nevyliečiteľnou únavou. Privreté vpadnuté oči za rozstrapateným obočím pripomínajú skôr slepca. Človek, ktorý stojí za touto tvárou, vie, čo je utrpenie - utrpenie vlastné i utrpenie všetkých tých, ktorým sa stal otcom. Zachránil ich. Uľahčil im život na zemi a naučil ich v hodine smrti hľadieť na nebo.

Na prvý pohľad táto tvár musela vzbudzovať skôr súcit ako nadšenie. Na tejto fotografii sú však aj ruky dona Bosca. Ruky poctivého, mocného robotníka života. Tieto ruky sa vystierali, aby požehnávali chorých, hladili deti a vracali zdravie ako lurdská voda. Tieto zrobené ruky nevzbudzovali v Parížanoch súcit. Parížania sami oň dona Bosca prosili. Videli v ňom vyslanca nádeje, Božieho muža, ktorý z Božej dobroty rozdáva uzdravenia a milosti.

Počas návratu z Francúzska do Turína don Bosco povedal donovi Ruovi: „Pamätáš sa na cestu, ktorá vedie z Buttigliery do Murialda? Tam vpravo je kopec a na ňom stojí dom. V tom biednom dome som býval so svojou matkou. Na tých pasienkoch okolo som ako chlapec pásol dve kravičky. Keby všetci tí vznešení páni vedeli, že tak triumfálne oslavovali chudobného dedinčana z Becchi...“ Finančná tieseň ho prinútila vydať sa ešte raz na cesty. Jeho posledná žobrácka výprava bola v roku 1886.

Dva roky pred smrťou sa vybral do Španielska. V Barcelone ho prijali s takou slávou ako v Paríži. Posviacka Kostola Božského Srdca v Ríme bola v máji 1887. Keď vtedy don Bosco odchádzal od pápeža Leva XIII., švajčiarska garda skočila do pozoru. Don Bosco im s úsmevom povedal: „Prečo to robíte? Nie som predsa nijaký kráľ. Som len úbohý zhrbený kňaz.“

Odpočinieme si v nebi

Čím väčšmi chradlo jeho telo, tým viac svetla vyžarovala jeho duša. Don Belmonte, direktor v Sampierdarene, sa prišiel raz posťažovať, že je unavený a už nevládze. „Ako sa dá takto žiť?“ pýtal sa. Don Bosco sa naklonil, vyhrnul si reverendu a ukázal mu svoje nohy. Boli také naliate, že opuchliny mu prevísali z topánok ako gajdy. Povedal iba: „Môj drahý, vydrž. Odpočinieme si v nebi.“

Hoci mu lekár odporúčal úplný odpočinok, don Bosco iba poďakoval za radu so slovami, že to je jediný liek, ktorý nemôže prijať. Keď ho niekto videl ísť samého, ohnutého a prišiel ho podoprieť, spýtal sa ho: „Don Bosco, kam sme sa vybrali? Kam ideme?“ Don Bosco sa milo usmial a povedal: „Ideme do neba.“

Zdroj: Teresio Bosco: Don Bosco. Mladí mi „ukradli“ všetku lásku (Vydavateľstvo don Bosco, Bratislava 2024); Enzo Bianco: Taký bol don Bosco. Otec a učiteľ mladých (Vydavateľstvo don Bosco, Bratislava 2008)