Keď namiesto lesa zostane zhorenisko

Larisa sa narodila, žila a vo svojej profesii aj pracovala v Mariupole. Bola zamestnaná v charitatívnej organizácii Caritas Mariupol a aktívne sa podieľala na sociálnom aj kultúrnom živote mesta. Taktiež bola koordinátorkou psychosociálnych, kultúrnych a vzdelávacích projektov a pôsobila ako klinická psychologička. Žiaľ, len do začiatku marca 2022. Vtedy bolo mesto, ktoré milovala, zbombardované. Prišla o všetko.

Zostala jej však viera, nádej a láska. A tak napriek všetkému, čo prežila, verí v šťastný koniec. Na Slovensko prišla s dcérou a vnučkou 27. marca 2022. Dievčatko malo vtedy len rok. Dobrovoľníci im pomohli dostať sa do Tvrdošína, kde žili šesť mesiacov. A tu sa začína písať jej nový životný príbeh, do ktorého už vyše roka pribúdajú nové stránky.

V NEĽUDSKÁCH PODMIENKACH

„Veľmi milujem svoju krajinu a svoje mesto. Pred vojnou bolo krásne a moderné,“ začína rozprávať Larisa. „Žila som v ňom, pracovala a bola som šťastná. Týždeň pred vypuknutím vojny som si kúpila nový byt a mala veľa plánov do budúcnosti,“ hovorí s chvením v hlase a v očiach sa jej zalesknú slzy.

Bolo to obzvlášť kruté a desivé, pretože takmer mesiac bývali v blokáde. Život bez svetla, vody, tepla, žiadne spojenie s vonkajším svetom, žiadne jedlo, lieky... Len zima, strach, úzkosť, ostreľovanie, bomby, výkriky hrôzy. „Keď sa nám podarilo ujsť z mesta, bolo nám jedno, kam pôjdeme. Túžili sme ísť len čo najďalej od toho pekla,“ spomína ďalej.

„Nechceli sme odísť. Dúfali sme, že vojna nebude trvať dlho, že v civilizovanom svete sa už takéto barbarské veci nedejú. No po týždňoch v neľudských podmienkach, keď sme si denne museli zháňať jedlo, vodu či drevo na kúrenie, keď sa všade naokolo umieralo, sme na výber veľmi nemali. Vtedy funguje pud sebazáchovy. A zachrániť seba a svoju rodinu je nadovšetko.“

Mysleli si, že na Slovensku nebudú dlho, že v 21. storočí sa už ľudia nezabíjajú a mestá nebombardujú. No v apríli bol ich milovaný Mariupol zničený a spolu s ním aj Larisin nový dom a všetky nádeje. Zo starého života im nezostalo nič.

Larisa napriek všetkému žije s vierou, nádejou a láskou. To je jej životné motto.

ODLÚČENIE OD MILOVANÝCH

Odchod z vlasti Larisinej rodine nepriniesol len fyzické utrpenie, ale najmä duševné. Ona aj jej dcéra sa museli rozlúčiť s milovanými manželmi. Bolo to pre ne kruté, nespravodlivé a nepochopiteľné. „Dcérin manžel je pohraničník a od prvých dní bol vo vojne. Všetci sme sa báli o jeho život,“ vracia sa Larisa v spomienkach do nedávnej minulosti.

„Keď zasiahli Azovstal, všetko sa ešte zhoršilo. Tri týždne sme o ňom nemali žiadne správy. Nebolo pre mňa ľahké vlievať dcére nádej. Dojčila malú a stratila mlieko, takže sme pre dieťa nemali jedlo. Bolo to naozaj strašné. Piekla som na ohni koláče zo zvyškov, to bolo jediné, čo sme malej mohli dať. Inak by neprežila.“

To však nebolo všetko. Aj Larisa musela opustiť manžela, ktorého miluje. „Je to, ako keď horí les,“ vysvetľuje. „Nedá sa to uhasiť a vy viete, že nezostane nič, len obrovské zhorenisko,“ pokračuje a dodáva, že stále cíti bolesť. Jej manžel bol síce odvedený do armády, ale zo zdravotných dôvodov ho nevzali. Nemôže však odísť z Ukrajiny. Jeho povinnosťou je zostať a pomáhať armáde. Aktuálne žije a pracuje v Užhorode. Sú v telefonickom kontakte, a keď to okolnosti dovoľujú, ide ho navštíviť.

„Dcéra to však má horšie ako ja. O jej mužovi nemáme od mája žiadne správy. Dostal sa do zajatia. Veríme, že je nažive. Nech sa deje čokoľvek, nestrácame nádej. Čakáme a dúfame, že naša rodina sa opäť spojí. Verím, že tá chvíľa príde. To je pre nás najdôležitejšie. Všetko ostatné je nepodstatné.“

Pred psychickým zrútením ich zachránilo Larisino povolanie. Keďže je psychologička, má bohaté skúsenosti z práce s ľuďmi, ktorí prežili rôzne životné traumy. To im pomohlo zostať v emocionálnom bezpečí. Absolvovala viaceré psychologické kurzy a kurzy prvej pomoci. Toto všetko ich pri živote udržiava dodnes.

SLOVENSKO AKO ZÁCHRANNÁ PÁS

Larisina rodina prišla na Slovensko v akútnom strese. Mali však šťastie v nešťastí. Stretli úžasnú ženu Agátu, ktorá sa ich ujala. Poskytla im prístrešie a jedlo. Šesť mesiacov bývali v jej hosteli v Tvrdošíne, ktorý pre Ukrajincov vytvorila. Denne mali donášku teplých jedál, kým sa nepostavili na nohy.

„Agáta nás veľmi emocionálne podporila. Rozprávala sa s nami, ukázala nám krásne miesta na Orave, spoločne sme oslavovali slovenské aj ukrajinské sviatky. Vďaka nej sme spoznali krajinu a adaptovali sme sa,“ prezrádza Larisa s úsmevom a dodáva, že v Trstenej či v Námestove dostali viackrát humanitárnu pomoc, ktorú veľmi potrebovali. Sú Slovensku za všetko nesmierne vďačné.

Prvé mesiace boli pre ne ťažké, ale vďaka dobrým ľuďom ich zvládli. Tiež im pomohla slovenská príroda, na ktorú nedajú dopustiť. Krásu Oravy a Liptova si zamilovali, hory a rieky im dodávajú silu do života. Učia sa slovenčinu a sú rady, že je podobná ich materinskému jazyku.

Larisa veľmi túžila aj po profesijnej realizácii, ale zatiaľ nebola pripravená pracovať ako psychologička. Potrebovala čas na zotavenie. Zároveň však cítila, že by sa jej zišla nejaká fyzická aktivita. Keď k nim do hostela zavítala Erika, ktorá hľadala pomocné sily do svadobného salónu, brala to ako výzvu. Kreatívnu činnosť v tom čase potrebovala ako soľ.

„Táto práca ma fyzicky aj psychicky obohatila. Vyrábali sme svadobné kytice, zdobili sály a stoly. V období stresu je pracovná terapia veľmi nápomocná,“ zdôrazňuje.

Larisa verí, že šťastné konce nie sú le v rozprávkach, ale že dobro zvíťazí aj v reálnom živote.

KTO HĽADÁ, TEN NÁJDE

Toto slovenské príslovie má svoju obdobu aj na Ukrajine: Kto hľadá, vždy nájde, tak hovoria naši východní susedia. Larisa to nestrácala zo zreteľa, keď si hľadala prácu. Túžila zarábať a byť užitočná pre svoju rodinu a tiež pre spoločnosť, v ktorej žije. Hoci bolo ťažké zamestnať sa, nestrácala nádej. A tá prišla v máji.

Našla inzerát, že v Ružomberku a v Dolnom Kubíne otvárajú centrum podpory pre ľudí z Ukrajiny a hľadajú psychológov. Vtedy už bola fyzicky aj psychicky zotavená a mala silu pracovať a podporovať druhých. Navyše, doma bola tiež zamestnaná v charite, a preto mala s touto prácou obrovské skúsenosti.

„Bola som veľmi šťastná. Prišla som na pohovor a prijali ma do oboch centier. Bývala som v Tvrdošíne a cesta do práce mi trvala tri hodiny. No neodradilo ma to. Mala som veľkú chuť a odhodlanie pomáhať.“ O pár mesiacov dostala ponuku presťahovať sa do Ružomberka. S radosťou ju prijala. A tak to má dnes do práce už len na skok.

V centre poskytujú humanitárnu a psychologickú pomoc. Denne má tri-štyri individuálne konzultácie. Vedie aj arteterapeutické skupiny a skupiny vzájomnej podpory. Úspešne spolupracuje so slovenskými umelcami. Hoci sú skupiny určené najmä pre Ukrajincov, prichádzajú na ne aj Slováci. Larisa má dokonca za sebou už sedem individuálnych konzultácií so Slovákmi.

„Pozvali ma na prednášku na Katolícku univerzitu pre slovenských a českých sociálnych pracovníkov. Spolu so slovenskou arteterapeutkou Reginou sme vytvorili kurz na adaptáciu seniorov v sociálnych domovoch,“ hovorí s nadšením o svojej aktuálnej práci.

Larisa dodáva, že napriek všetkému žije s vierou, nádejou a láskou. To je jej životné motto. Je veľká optimistka a verí, že šťastné konce nie sú len v rozprávkach, ale že dobro zvíťazí aj v reálnom živote.