Kto veľa dostal, musí aj veľa dávať

Rodičia odmalička odovzdávali Maruške Borovskej dar viery a vytvárali podmienky, aby sa v nej rozvíjala. Viera jej dala mnoho, no niečo aj vzala. V škole chodila na náboženstvo. „Pamätám si, že kvôli tomu som sa nemohla stať predsedníčkou v triede. Jedine, ak by som naň prestala chodiť.“

Keď v školách zrušili náboženstvo, na odporúčanie maminej kolegyne sa dostala do spoločenstva, kde sa upevňovala vo viere. „Okrem toho sme chodili spoločne na lyžovačky, turistiku, a tým som sa spoznávala aj s inými mladými veriacimi kamarátmi.“

DÔLEŽITÉ SPOLOČENSTVO

Počas strednej školy zakotvila v bratislavskom Kostole sv. Cyrila a Metoda. Vníma, že pre tínedžera je najdôležitejšie mať dobré spoločenstvo. Vďaka nemu a vzťahom v  ňom denne chodila na svätú omšu, spievala v spevokole a neskôr hrávala na organe.

Vzťah ku gitare získala vďaka kamarátom Irenke a Maroškovi. „Pravidelne som ich navštevovala, boli pripútaní na lôžko. Radi ma počúvali a nútili ma spievať a hrať. Myslím, že aj oni sú neustáli orodovníci za mňa.“

STAVBÁRSKE KORENE

Od detstva mala rada deti. Túžila študovať pedagogiku, no keďže bola veriaca, nedalo sa. Otec stavebný technik, mama statička, brat na stavebnej fakulte. Jej smerovanie bolo teda jasné. Stavebná fakulta. „Mala som aj vlohy na techniku. Radšej som mala matematiku a fyziku, ako nemecký a ruský jazyk.“

Neskôr, po troch deťoch, sa na fakultu vrátila znova. Chcela si urobiť pedagogické minimum, aby mohla po materskej dovolenke učiť na strednej škole. No Boh mal iné plány.

VYMODLENÁ RODINA

„Určite by mi ani vo sne nenapadlo, že by som mala osem detí. Mala som dvoch starších bratov, takže číslo tri bolo pre mňa dostačujúce.“ Počas dvojročného štúdia pedagogického minima však porodila dievčatko a spolu s manželom splodili ďalšie.

„Pri piatich deťoch som si už nevedela predstaviť starať sa o rodinu a ešte k tomu pracovať.“ Nechcela pred druhými vyzerať, že nič nerobí. Prijala teda pozvánku od Boha rozvíjať talent, ktorý jej dal.

„Aj napriek tomu, že sme pred druhými vyzerali ako nezodpovední rodičia, boli sme otvorení pre ďalšie deti. Nikdy sme to neoľutovali.“

Keď jej dcéra, ktorá je sama matkou troch detí, poďakovala, že obetovala svoju kariéru a ostala s nimi doma, uvedomila si, že práve toto bola jej kariéra. Mať úžasnú požehnanú rodinu. „Ak by som sa mala znova rozhodnúť, určite by som svoju kariéru opäť budovala na rodine.“

Spočiatku to však malo byť inak. Mária sa v pätnástich rokoch dozvedela, že možno nebude môcť mať deti. Odvtedy sa začala dennodenne za deti a manžela modliť. Mala obľúbenú modlitbu, ktorú sa modlí doteraz, len slovo učiň v nej zamenila za ďakujem.

Keď napokon do manželstva vstupovala, bolo to s vedomím, že všetko možno nepôjde tak, ako by chcela. Už vtedy bolo podľa Marušky vidieť veľkosť osobnosti jej manžela.

MANŽEL SVÄTEC

Bez Božej milosti a úžasného manžela by to všetko také jednoduché nebolo. Smeje sa, že jej manžel Braňo mal medzi kamarátkami prezývku svätec. „Dopomohla som mu k tomu. Ale veď tak to má byť, či nie?“ Ctí si jeho výbornú vlastnosť. „Vie prísť a ospravedlniť sa ako prvý. Aj keď je nevinný.

Myslím, že aj ja sa to už postupne učím.“ Natrafili na seba v spoločenstve spomínaného bratislavského kostola. Presnejšie, na osudovom výlete v Roháčoch. Na turistike bol aj on so skupinou vysokoškolákov zo spoločenstva od kapucínov.

„Cestou späť z výletu sme sa všetci zastavili na nočnej adorácii v Šaštíne, kde mi bolo jasné, že je to ten pravý. Asi to bolo obojstranné, lebo odvtedy sme sa spolu začali stretávať. Do roka bola svadba.“

Ďakuje mu za jeho obetavosť a cit pre potreby druhých. „Stále sa o nás stará, a to i napriek tomu, že sa rozrastáme o nových členov.“ Maruška si tiež váži, že ju nikdy nenútil chodiť do práce. Skôr sa jej snažil vyplniť čas aj mimo domu.

„Chodili sme spolu na spoločenské tance, lyžovačky, behávali sme, hrávali tenis.“ Pri zamýšľaní sa nad tým, čo manželov Borovských drží aj po tridsiatich piatich rokoch manželstva spolu, mierne pobavene hovorí: „Žeby deti a záväzok voči nim alebo že nám nikdy neprišiel na rozum rozvod?“

No vážne dodáva: „Presvedčená som, že Božia milosť. A s tým aj prosba neuveď nás do pokušenia.“

NEDÁME, ČO NEMÁME

Ako to teda v takej veľkej rodine zvládali? „Asi som bola mladá a plná síl. Určite mali všetci v mojom okolí veľa práce. Veľkú podporu som mala u  rodičov a  svokrovcov.“ Neskôr jej so strážením detí pomáhali dve dievčatá. Ako deti odrastali, pomáhali tie.

„Postupne som sa zdokonaľovala v manažovaní mojej krásnej rodinnej firmy.“ To dôležité vo výchove nie je podľa Marušky Borovskej nič nové.

„Nedáme, čo nemáme. To som si uvedomila aj ja, keď ma deti začali napodobňovať. Takže ak som chcela, aby som bola pre ne vzorom, musela som na sebe začať tvrdo pracovať.“

No najdôležitejšie bolo pre ňu zveriť deti pod ochranu Panny Márie. Všetky preto pokrstili na mariánsky sviatok. A odovzdať im dar živej viery. A napokon byť neustále napojená na vinič.

„Silu stále čerpám z dennodenných svätých omší, modlitby ruženca, osobnej rozjímavej modlitby, duchovného čítania, mám stáleho spovedníka a duchovné vedenie.“

Duchovné cvičenia alebo duchovné obnovy sú jej duchovný wellness. „Mám po nich nové sily a povzbudenia k napredovaniu v svätosti.“

ZAMESTNANÁ STARÁ MAMA

„Keď sa mi narodilo prvé vnúča, bola som už zamestnaná. A zamestnaná stará mama nie je taká použiteľná a slúžiaca.“ Za päť rokov pribudlo osem vnúčat a dve ďalšie sú na ceste. Užíva si čas strávený s nimi, hoci ho nie je veľa. S humorom dodáva, že je to iné ako materstvo.

„Ako hovoria všetky babičky, trošku sa poteším a potom vrátim rodičom.“ Dnes je zriaďovateľkou materskej a základnej školy. Znova teda deti. Rozmýšľa, či niekedy túžila aj po niečom inom. Isté však je, že zakladať školu a škôlku v pláne nebolo.

„Teraz po skúsenostiach neviem, či by som sa do toho bola pustila. Boh využil moju nevedomosť. Ale práve toto je na živote úžasné. My niečo začneme a Boh už nad tým prevezme ochranu.“ V školskom povolaní vidí tiež zmysel výzvy Veľkonočného obdobia. Byť Kristovými apoštolmi.

„Aby sme napomáhali vytvárať kresťanskejšiu a ľudskejšiu spoločnosť. Dostali sme dary, tak ich podľa najlepšieho vedomia a svedomia treba rozvíjať, nemôžeme ostať stáť so založenými rukami. Veď kto veľa dostal, musí aj veľa dávať.“

NASIAKNUTÍ OPUSOM DEI

Božie dielo spoznala pred viac ako dvadsiatimi rokmi. „Som neskutočne Bohu vďačná za túto formáciu, ktorá môj život urobila radostný a šťastný. Pozýva ma na zdokonaľovanie seba aj ostatných.“ Ako kresťanská koučka sa svoj potenciál snaží rozvíjať ďalej.

Webinármi o emóciách, o vedení tímu, manželskom koučingu. „Vďaka tejto formácii sú aj všetci v rodine nasiaknutí Opusom Dei.“ Až tak, že v máji minulého roka sa celá rodina tešila z vysviacky najstaršieho syna Branka v Ríme.

„Mám aj tú milosť, že nám chodieva slúžiť sväté omše do našej školy a škôlky, ktorú zatiaľ navštevujú aj moje tri vnúčatá.“

Práve vďaka spiritualite Opusu Dei zatúžila mať Maruška aj na Slovensku školu, ktorá napomáha k výchove a formovaniu detí v úzkej spolupráci s rodinou formou osvojovania si čností.

„Počnúc od rodičov, zamestnancov, učiteľov až po deti,“ dodáva mama, stará mama a zakladateľka školy v jednom Mária Borovská.