Lekárka, ktorá k vám priletí zhora

Pochádzam z Bratislavy, tam som sa narodila, prežila prvé dva roky života a potom sme sa presťahovali do neďalekej obce Rovinka.

Neskôr som ako dieťa, tínedžerka a počas štúdia na vysokej škole často bývala u starkej v hlavnom meste,“ hovorí na úvod žena v netradičnom a náročnom povolaní. Po skončení vysokej školy túžila Iveta Križalkovičová pracovať mimo Bratislavy.

„Preto som teraz šťastná v horách, pod Tatrami. Už ako dieťa ma do značnej miery ovplyvnil, myslím, že ako mnohých iných, seriál Nemocnica na okraji mesta. Doktorka Čeňková bola môj vzor, lebo aj ja som chcela pracovať v nejakom ,akčnom‘ odbore a tiež ma fascinovalo, že ako žena sa dokázala presadiť v prevažne mužskom kolektíve.“

BEZ ZBYTOČNÝCH REČÍ

Sympatická záchranárka nám objasňuje, ako sa z promovanej medičky stane záchranárka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby: „Asi tak, že jej kolega počas nočnej služby na pozemnej záchrannej službe položí otázku, či by nechcela lietať vo vrtuľníku. Predtým som si ani nepomyslela, že by som sa ja, obyčajná lekárka, mohla vôbec uchádzať o prácu leteckej záchranárky.“

Postupne sa prepracovala zo strediska v Bratislave cez Nitru, Banskú Bystricu a Žilinu až do asi najváženejšieho strediska leteckej záchrany v Poprade. „Som len druhou ženou, ktorá v tomto stredisku kedy slúžila.“

ŠTANDARDNÝ POSTUP

Zaujíma nás teda, čo všetko patrí do portfólia lekárky vo vrtuľníku aj ako vyzerá pracovný deň záchranárky. „Byť lekárkou vo vrtuľníku je práca ako každá iná. Niekto vie operovať, niekto vŕta zuby a záchranár sa vie rýchlo zorientovať v situácii, okamžite sa rozhodnúť a konať.“

Pracovný deň záchranárky sa začína tradičnou predletovou prípravou – každý člen posádky si skontroluje svoju časť pracovného vybavenia.

„Spoločne si potom preveríme funkčnosť komunikácie prostredníctvom rádiostanice a interkomu vrtuľníka. Bez komunikácie by sme neboli schopní realizovať zásah. No a následne čakáme na výzvu od operačného strediska.“

Keď príde zásah, či už pri dopravnej nehode, v horách, alebo ide o transport pacienta, sú v posádke vrtuľníka závislí jeden od druhého. „Musíme sa na seba navzájom spoľahnúť na sto percent.“

Po zásahu rovnako ako pri sanitnom vozidle pozemnej záchranky dopĺňajú lieky a zdravotnícky materiál, palivo, dezinfikujú vrtuľník a čakajú na ďalšiu výzvu.

STRACH NIE, REŠPEKT ÁNO

Mať v rodine človeka, ktorý zachraňuje život iných, vzbudzuje prirodzene hrdosť. No zároveň vznikajú obavy zo život ohrozujúcich situácií.

„Na začiatku mala mama obavy, ale teraz celá rodina vidí, že pre spoločnosť, v ktorej pracujem, je bezpečnosť na prvom mieste. Máme pravidelné školenia zamerané na zvýšenie bezpečnosti letovej prevádzky. Takže ich počiatočné obavy sú preč.“

Odvážni ľudia podľa záchranárky nehovoria o strachu, skôr o rešpekte. „Strach nie je na mieste, pretože nás oberá o zmysly, neboli by sme schopní správne a včas reagovať, čo by mohlo viesť ku katastrofe. Každý zásah je iný, niečím unikátny, keďže máme pred sebou vždy jedinečného pacienta s jeho zranením či chorobou.“ 

POČAS ZÁSAHU

Pre Ivetu Križalkovičovú sú najnáročnejšie akcie, pri ktorých zasahujú v neprístupnom teréne a tlačí ich čas.

„Spomínam si na jeden zásah pred tromi rokmi, keď nezodpovedný turista ,netrafil‘ zostupovú cestu z Gerlachovského štítu, stratil sa a spadol zo skalnej rampy. Bol celý doudieraný a mal zlomenú panvu. Bolo pred západom slnka, blížila sa búrka a nachádzal sa na zle prístupnom mieste. Nebol čas špekulovať.“

Vzhľadom na poranenia by bolo bývalo vhodné ošetriť pacienta na mieste a transportovať ho v ľahu, ale to nebolo možné.

„Rýchlo som ho nabalila do transportnej sedačky a volala vrtuľník. Začal fúkať silný vietor a chlapci mali problém ‚podať‘ mi hák. Nakoniec sa to podarilo, lenže cestou na letisko nás búrka dostihla. Premokla som do nitky, všetko ma pri náraze dažďa bolelo, ale pacienta sme zachránili a dali mu šancu,“ zakončuje príbeh skúsená lekárka.

POKOJ A EMPATIA

Len ťažko si vieme predstaviť, aké myšlienky prelietajú lekárke hlavou, keď ju na lane spúšťajú z vrtuľníka. „Snažím sa vtedy sústrediť na miesto vysadenia. Nemám veľmi čas premýšľať, keďže je dôležité sledovať okolité prekážky a správne signalizovať metre nad terénom, aby ma položili na zem ako do vatičky.“

Proces pripnutia háku, vystúpenia z vrtuľníka a spúšťania má už v sebe pravidelným tréningom zautomatizovaný.

„Premýšľať začnem až v okamihu, keď sa stretnem s pacientom. Keď som ako mladá lekárka začínala, moja kolegyňa sestrička mi povedala dôležitú vec: Keď budeš pokojná ty, bude pokojný aj tvoj pacient. Mám to na pamäti celý profesionálny život.“

Podľa Ivety Križalkovičovej musí každý záchranár disponovať najmä rýdzou empatiou, aby dokázal pochopiť ťažkosti pacienta, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať banálne. Každý človek má totiž iné prežívanie svojich ťažkostí a bolestí.

„Snažím sa prichádzať k pacientom s úsmevom a doslova ich ,ukecať‘, aby sa zbavili strachu a nevnímali svoju situáciu tak tragicky. Usilujem sa zmierniť ich bolesť nielen liekmi, ale aj milým prístupom.“

POZEMSKÝ ANJEL

Pre pacientov, ktorí sa nachádzajú v hraničných životných situáciách, je záchranár ako anjel, posol z neba.

„Naši pacienti majú, samozrejme, strach a veľa otázok. Ako to dopadne? Čo so mnou bude? Budú ma operovať? Niektorých musíme aj trochu presviedčať, aby sa dali odviezť vrtuľníkom. Áno, občas nám zachraňovaní ľudia povedia, že sme anjeli. Kvôli pomoci a aj liekom, po ktorých sa im uľaví.“

Pozemský anjel sa však musí udržiavať v dobrej fyzickej i duševnej kondícii. Záchranárka má na to vlastný recept: „Potrebné je po práci vypnúť. Nemyslieť na smutné príbehy, ktoré sme zažili.“ Snaží sa preto chodiť do prírody, cestovať, bicyklovať, behať, lyžovať. V lete sa venuje záhradke a chová sliepky.

CHOĎ A BUĎ DOBRÁ

„Všetko je v Božích rukách a pre mňa to platí doslovne,“ uvedomuje si lietajúca bytosť Iveta Križalkovičová.

„Počas letu na zásah sa vždy krátko pomodlím a poprosím Pána Boha, aby viedol naše cesty a pomohol nám pri záchrane. To mi dáva pokoj, lebo viem, že na našu prácu dohliada Pán.“ Niekedy aj napriek obrovskému úsiliu nie je nasadenie záchranárov korunované úspechom a človek zomrie.

„Vtedy mu dám krížik na čelo a cestou domov sa pomodlím za jeho dušu. Jeden kňaz mi vždy veľmi jednoducho hovoril: Choď a buď dobrá. Po tých rokoch viem, že byť dobrý je veľmi ťažké a urobiť denne jeden dobrý skutok býva fuška.“

A čo hovoria na jej prácu mužskí kolegovia? „To sa musíte opýtať ich. Ja som veľmi rada, že nás ženy akceptujú a snažia sa nám pomáhať. A tiež som veľmi rada, že sa naše rady obohatili o ďalšie dámy,“ usmieva sa respondentka.