Malá ceruzka v Božích rukách

„Keď prijmeš úlohu, uskutočňuj ju až do konca s radosťou. Inak ju radšej neprijímaj,“ radila mladej Agnes Gonxha Bojaxhiu jej mama. Agnes Gonxha poslúchla – svoju mamu i Božie volanie, ktoré začula pri nohách Panny Márie v chráme v rodnom Skopje.

„Mala som sotva dvanásť rokov, keď som prvý raz pocítila túžbu stať sa misionárkou,“ spomínala Matka Tereza. O šesť rokov neskôr, ako osemnásťročná, definitívne opustila svoju rodinu. Bolo to 26. septembra 1928.

Z AGNES SA STALA TERÉZIA

Nasledovala cesta do Rathfarnhamu pri Dubline, kde sídlila írska Kongregácia sestier Božej Matky Loretskej. Po dvoch mesiacoch, keď sa učila po anglicky a zbližovala sa s rehoľou, do ktorej chcela vstúpiť, odcestovala loďou do Indie. Tam sa začala najdôležitejšia časť životného príbehu svätej Matky Terezy.

Pri skladaní sľubov si zmenila meno na Teréziu podľa svätice z Lisieux. V Indii prežila s loretskými sestrami dvadsať rokov. V Kolégiu Santa Maria vyučovala zemepis deti zo strednej i vyššej vrstvy. Táto práca sa jej veľmi páčila. No potom nastal v kalendári 10. september 1946.

Sestra Terézia sedela vo vlaku do Dárdžilingu. Išla na duchovné cvičenia. Mala 36 rokov a usporiadaný život. Vo vlaku však začula volanie vo volaní – odovzdať sa najbiednejším z najbiednejších.

Snímka: profimedia.sk

JEDINÁ ISTOTA MATKY TEREZY

Po období rozlišovania a modlitby opustila definitívne v roku 1948 loretské sestry a začala život od bodu nula. V úplne novej situácii sa v plnosti pripodobnila tým, ktorým potom celý život slúžila.

Po odchode z loretskej rehole zostala sama, na ulici, bez prostriedkov, bez spoločenstva, bez strechy nad hlavou, bez práce. Nemala nijaké pozemské istoty. Mala len jedinú istotu – Božiu milosť. A vo vrecku päť rupií, z ktorých štyri venovala chudákom.

Keď ju oslovil kňaz a prosil o príspevok na katolícku tlač, chvíľu váhala, ale potom mu dala aj poslednú rupiu. Boh sa jej za štedrosť a  súcit okamžite revanšoval. „V rovnaký deň prišiel za mnou kňaz s obálkou od istého pána, ktorý sa dozvedel o mojich plánoch pomáhať núdznym,“ vysvetľovala Matka Tereza.

V obálke od neznámeho darcu bolo 50 rupií. A tak sa sestra Terézia stala Matkou Terezou. Ikona milosrdenstva dostala podobu útlučkej ženy so zvráskavenou tvárou v bielom sárí s modrými pruhmi, na nohách tmavé ponožky a sandále. V zime si dala na seba iba tenký svetrík.

VOJNA PROTI DIEŤAŤU

Napriek nevýraznému zovňajšku sa skromná, pokorná rehoľníčka stala jednou z najobdivovanejších, najoceňovanejších i najvplyvnejších žien 20. storočia. Pritom zdanlivo nerobila nič výnimočné: slúžila Ježišovi v každom chudobnom, chorom, opustenom, umierajúcom.

A zo všetkých síl bojovala proti potratom. „Potrat je najväčší ničiteľ pokoja, pretože je to vojna proti dieťaťu. Ak je matke dovolené zabiť vlastné dieťa, čo bráni zabíjať sa navzájom? Toto je chudoba: keď dieťa musí zomrieť, aby si ty mohol žiť, ako chceš,“ opakovala pri svojich cestách po celom svete.

Hoci jej slová o interrupciách mocní tohto sveta nepočúvali s nadšením, rešpektovali ju. A udeľovali jej prestížne ocenenia vrátane Nobelovej ceny. V pokore ich prijímala. „Nie som nič, len malá ceruzka v Božích rukách,“ hovorila.

Neznášala publicitu. „Ak pôjdem do neba, bude to určite za všetko, čo musím zniesť kvôli publicite,“ hovorila s úplnou vážnosťou.

V DUCHOVNEJ TEMNOTE

Matka Tereza sa každý deň zúčastňovala na svätej omši a adorovala eucharistického Krista. Každý týždeň sa spovedala. Napriek tomu, že fyzicky bola malá, duchovne patrila medzi velikánov – polstoročie prežila vo vnútornej temnote.

Nikdy však Ježiša ani jeho miláčikov – bedárov celého sveta, smädných a hladných po láske – neopustila. Nie nadarmo je v každej kaplnke misionárok lásky pri Ježišovom kríži nápis I thirst – Žíznim. Žíznila aj ona sama.

„Miesto v mojej duši, kde by mal byť Boh, je prázdne,“ napísala Matka Tereza jezuitskému pátrovi Josephovi Neuerovi.

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa o tejto vnútornej temnote povedal: „Boh je prítomný, ale necítiť ho... Pre toho, kto necíti Boha a prežíva takú obrovskú prázdnotu, znamená zotrvať pevne pred eucharistickým Kristom to isté ako stáť medzi plameňmi. Ateisti sa netrápia pre neprítomnosť Boha, ale pre Matku Terezu to bola najstrašnejšia skúška, akú mohla zažiť.“

Napriek tomu zostávala Matka Tereza v pokoji, dokonca bola šťastná. Sama o svojej temnote povedala, že by ju nevymenila za nič na svete. „To by nespravil žiadny mystik,“ vysvetlil Raniero Cantalamessa.

Podľa jeho slov skúsenosť Matky Terezy ukazuje najmä neveriacim ľuďom, že stoja pred jediným krokom od ničoho ku všetkému.

VŽDY SA MÔŽEM USMIAŤ

Od 4. septembra 2016 uctievame Matku Terezu ako svätú. Za účasti tisícov ľudí ju pápež František kanonizoval na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Bolo to 19 rokov po jej smrti.

„Myslím, že budeme mať trochu ťažkosti nazývať ju svätou Teréziou, lebo jej svätosť je nám taká blízka, nežná a plodná, že ju budeme naďalej spontánne volať Matka Tereza,“ povedal v homílii.

„Dnes odovzdávam túto emblematickú postavu ženy a zasvätenej osoby celému svetu dobrovoľníctva. Kiež je vaším vzorom svätosti!“ prihovoril sa všetkým dobrovoľníkom, ktorí v akejkoľvek podobe prejavujú lásku a pomoc núdznym.

Pritom zdôraznil slová Matky Terezy: „Možno nehovorím ich jazykom, no vždy sa môžem usmiať.“

Pri preberaní Nobelovej ceny za mier 10. decembra 1979. Snímka: profimedia.sk

INŠPIRÁCIA PRICHÁDZA ZHORA

Vo svojej autobiografii Matka Tereza spomína, že Československo bola prvá krajina, kde misionárky lásky odmietli. V socialistickej krajine ich pomoc nepotrebovali. Misionárky lásky k nám prišli až v máji 1990 a prvý misijný dom otvorili v Čadci.

Bol pritom vtedajší nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec a biskup Pavol Mária Hnilica, ktorého s Matkou Terezou spájalo dlhoročné priateľstvo.

Sama o ňom povedala: „Keď 22. augusta 1968 naše misionárky otvorili svoj prvý kláštor v Ríme, biskup Pavol Hnilica bol prvý, čo nám vyšiel v ústrety. Preto by som chcela s vďačnosťou zvolať: Vďaka ti, Ježišu, za biskupa Hnilicu, za všetko, čím je, za všetko, čo robí s tebou, za teba, pre teba a pre našu svätú matku Cirkev.“

Aj kardinál Jozef Tomko sa s Matkou Terezou stretával. Keď ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov sprevádzal pápeža Jána Pavla II. na jeho ceste v Indii, navštívili aj dom misionárok lásky.

„Matka Tereza nám ukazovala svojich chorých. Pamätám sa na chrčanie umierajúceho človeka. Bol očistený a zaopatrený, a pritom asi ani nebol kresťan. Tam sme očividne spoznali jej prácu.“ Matka Tereza navštevovala kardinála i v sídle kongregácie.

„Vždy som si vyhradil čas, aby mi všetko porozprávala. Ku každej činnosti pridala, aké je to pekné a ako celá evanjelizácia napreduje. Spýtal som sa, odkiaľ má všetky tie dobré nápady. Usmiala sa, pozrela hore k nebu, ukázala prstom a povedala: Tam zhora prichádza inšpirácia Ducha Svätého.“