Musela som urobiť nejaký krok i ja

Pochádza z Užhorodu na slovensko-ukrajinských hraniciach, Slovensko jej preto nikdy nebolo cudzie. V detstve so sestrou čakávala v nedeľu na československé rozprávky, keďže doma chytali aj signál našej televízie.

Manžel zasa v rámci podnikania spolupracoval so slovenskými a českými partnermi, takže raz za čas s ním zavítala do našich končín. „Keď naše deti po ukončení strednej školy uvažovali, kam pôjdu študovať na vysokú školu, povedali, že by chceli ísť do Bratislavy,“ rozpráva Ľubka Susla.

„Bola som rada, pretože to predstavovalo úplne iné možnosti. Na Ukrajine boli po rozpade Sovietskeho zväzu zložité roky. Situácia nebola jednoduchá.“

NÁROČNEJŠIA ADAPTÁCIA

Na Slovensko prišla Ľubka v roku 2010. V tom čase tu už jej deti študovali, takže jej pomáhali zorientovať sa v novom prostredí. „Chcela som veľmi prísť za deťmi, ale náročnejšie som sa adaptovala. Museli byť mojimi očami, ušami, ústami.“

Napriek tomu, že ich jazyk sa podobá slovenskému, naučiť sa slovenčinu jej trvalo dlho. „Viacerým slovám som rozumela a zároveň veľmi veľa podobných či rovnakých slov má úplne iný zmysel. Napríklad čerstvý chlieb u nás znamená starý chlieb,“ vysvetľuje Ľubka.

No na Slovensku sa jej páčilo. Oslovilo ju, ako sa jej ľudia snažili pomáhať, keď niečo potrebovala vybaviť alebo si nájsť zamestnanie.

„Bola som rada, že ohľadom práce to nebolo na Slovensku také zložité ako na Ukrajine. Keď sa človek na Ukrajine blíži k veku 50 rokov, už si nevie nájsť prácu. Keď som stratila zamestnanie na Slovensku, bola možnosť nájsť si ďalšie.“

HĽADANIE SEBA SAMEJ

Po príchode na Slovensko hľadala Ľubka spoločenstvo, kde by sa cítila dobre, kde by boli ľudia s podobným zmýšľaním. V tom čase hľadala samu seba, nevedela nájsť svoje miesto v spoločnosti.

„Videla som, chápala som, aj som cítila druhých, no stále tam bola nejaká hranica, ktorú som potrebovala vyniesť viac na svetlo.“ Cestu hľadala v Cirkvi. Ako gréckokatolíčku ju potešilo, že jej cirkev má na Slovensku zastúpenie. Začala chodiť na liturgie do Katedrály Povýšenia Svätého kríža.

Zároveň navštevovala katechézy, ktoré prebiehali v chráme. „Našla som, čo som hľadala. Páčilo sa mi tam, no s nikým som sa ešte nestihla lepšie spoznať. Starala som sa o deti, nebolo času, ale uvedomovala som si, že aj deti pomaly odídu a osamostatnia sa. Musela som urobiť nejaký krok i ja.“

SPOLOČENSTVO POMOHLO

Po skončení spomínaných katechéz sa vytvorilo spoločenstvo pri bratislavskej gréckokatolíckej katedrále. „Veľmi som váhala, nevedela som, čo ma tam čaká. Nakoniec to bolo úžasné. Zišli sa všetky vekové kategórie, viedol nás otec Rasťo Čížik. Tak sa mi začala otvárať opona duchovného sveta.“

Vďaka stretnutiam, vždy aktuálnym a so širokým rozsahom slovnej zásoby, sa obohatila aj jej jazyková výbava. „Pomohlo mi to so slovenčinou,“ pochvaľuje si. Tiež jej to dodalo odvahu pri konverzácii.

„Keď som predtým mala niečo povedať, bol to stres. Musela som si to napísať a prečítať. To sa vďaka stretávaniu v spoločenstve zmenilo.“ Ľubka hovorí, že tam stretla množstvo úžasných ľudí.

„Ďakujem Pánu Bohu za nich.“ Keď sa ocitla v rôznych ťaživých situáciách, v spoločenstve sa vždy našlo riešenie. Či už pri hľadaní práce, alebo pri lúskaní základov slovenčiny.

„Pochopila som, aké je dôležité naozaj dôverovať Bohu. Keď príde čas na zmenu, Pán to vyrieši. Občas lepšie, ako by si človek vôbec vedel predstaviť.“

CHVÁLI POMOC UTEČENCOM

Príchod na Slovensko bol pre Ľubku dobrovoľná zmena. Milióny jej krajanov však v uplynulých týždňoch k tejto zmene donútil vojnový konflikt.

To, ako Slovensko prijíma utečencov, je podľa Ľubky úžasné. „V ťažkých momentoch sa preukazuje ľudskosť. Ľudia sú tu otvorení, štedrí, so súcitom sa delia o to, čo majú. Často aj o to posledné.“

Spomína i charitný projekt Malá Ukrajina, ktorý rôznymi aktivitami pomáha Ukrajincom na Slovensku a v ktorom sa angažuje aj jej dcéra.

„Potrebovali väčšie priestory a vhodné našli na Záhradníckej ulici. Majiteľ Milan Sanitra im ich teraz vždy v nedeľu poobede poskytuje bezplatne na používanie. Sú to vzácne veci,“ teší sa a v mene Ukrajincov odídencov ďakuje všetkým obyvateľom Slovenska.

„Všetko, čo robíte, je dôležité. Nech vás Pán žehná a mnohonásobne odmení za vašu súcitnosť, láskavosť, štedrosť a za vaše milosrdenstvo.“ Hovorí tiež, že väčšina utečencov, ktorí prišli na Slovensko, chce pomáhať.

Či už ide o upratovanie mesta, alebo varenie v jedálni. Ale tiež sú ochotní pomáhať jeden druhému. Majú napríklad skupinu ukrajinských psychológov poskytujúcich bezplatnú pomoc deťom i dospelým, ktorí si prešli traumami vojny. Uznáva však, že sú aj iné prípady, keď ľudia nedokážu oceniť pomoc.

„Neviem, čo je dôležitejšie ako vďačnosť za všetko, čo máme. A keď niečo nie je možné, pýtam sa, čo mám robiť ja. Konám správne? Viem prijať, čo mi dávajú? S akým pocitom to prijímam? Nemožno očakávať, že všetko príde samo,“ poznamenáva Ukrajinka.

SLOBODNEJŠÍ ĽUDIA

V očakávaní, že sa o človeka niekto postará, vidí Ľubka pozostatky komunizmu, ktoré sa podľa nej v myslení ľudí odrážajú dodnes. „Aj ja som po príchode na Slovensko pochopila, ako ma komunistická ideológia poznačila.

V škole nás učili, že nemáme rozmýšľať čo a ako, pretože za nás je už všetko rozhodnuté. Človek mohol iba študovať, pracovať a nič nevymýšľať. Všetko bolo dané.“ Ako dieťa, ktoré bolo tejto ideológii vystavené v škole, na nej spočiatku nevidela nič zlé.

To, aká krutosť sa za komunizmom skrývala, pochopila až neskôr, keď rodičia nemohli rozprávať o tom, čo sa dialo v ich živote. Dokonca sa jej dlhé roky báli povedať, že ich dedko, gréckokatolícky kňaz, bol päť rokov v gulagu.

„Áno, za totality mal človek zaistenú robotu, neboli žobráci na ulici. Človek sa však narodil v slobode a má v nej rásť. Každý si nesie od Pána Boha talent a nemá ho nato, aby mu niekto hovoril, či ho smie alebo nesmie využívať,“ hovorí Ľubka.

Dodáva, že našťastie sa pred tridsiatimi rokmi odstrihli od komunizmu. „Za ten čas na Ukrajine vyrástla nová generácia. To sú mysľou slobodnejší ľudia. So svojimi chybami, problémami, často veľmi ťažkou cestou, ale sú to ľudia, ktorí sú rozhodnutí, že už naspäť do totality nevstúpia.“

OTVORIŤ SA PRE ŽIVOT

O tom, že človek je slobodný a pozvaný meniť svet, napísala Ľubka Susla esej. Pôvodnou inšpiráciou jej bola prechádzka v horách, ktorú už dávnejšie absolvovala s rodinou. Nikdy predtým vraj nevidela toľko hviezd. „Mala som pocit, že na nebi sú odpovede na všetky otázky.

Že človek je síce v porovnaní s vesmírom neviditeľným zrnkom, ale každý má svoju úlohu.“ Prešlo niekoľko rokov, začala sa pandémia a Ľubka sa pokúsila zapísať nejaké svoje myšlienky, skúsenosti z osobného i kresťanského života a pridala pohľad druhých ľudí. Tak vznikla zaujímavá esej Počuj svoju dušu.

Pôvodne text s rozsahom ako jeden dlhší e-mail spracovala pre seba a svoje deti, nakoniec zaujal aj na verejnosti. Pri písaní čerpala inšpiráciu aj od gruzínskeho profesora psychológie, zakladateľa humánnej pedagogiky Šalvu Amonašviliho.

„Hovorí, že každý človek je ako diamant, ktorý treba pre krásu obrusovať. Tak aj človek, keď sa vráti k Bohu, má byť ako obrúsený diamant. A dielňou, kde sa obrusuje, je náš život na zemi,“ završuje svoje rozprávanie Ľubka.