Na svet sa pozerá optikou pokory

Do každého svojho výrobku pridáva porciu lásky, nadšenia, ale tiež jedinečný odkaz a povzbudenie. Katolíckym novinám počas stretnutia ponúkla imperatív človečenstva, ktorý do nás vložil Boh. Po zvítaní a prvých nesmelých frázach nám Soňa Zelisková navrhla neformálne priateľské oslovenie.

S úsmevom nám pripomenula, aby sme jej popod nos neťahali žiadne medové motúzy, keďže je diabetička. Preto vraj nemôže tancovať ani slaďáky.

„Mala som trinásť, keď mi diagnostikovali diabetes mellitus 1. typu. Chcela som sa stať učiteľkou v  materskej škole, no namiesto strednej pedagogickej školy v Turčianskych Tepliciach som musela nastúpiť na gymnázium v Dubnici nad Váhom. Pre dievča s takou diagnózou by bol život na internáte náročný.“

Túžbu si však splnila po maturite absolvovaním nadstavbového štúdia v odbore učiteľka pre materské školy v Považskej Bystrici.

PRVÉ PROBLÉMY

Soňa začala učiť v materskej škole v mieste bydliska v roku 1982. V roku 1986 sa jej na sietnici oka začali objavovať drobné zmeny.

„Ja som to nevnímala a na svet som sa pozerala bez okuliarov. Žiaľ, v tom čase nebola starostlivosť o diabetikov na takej úrovni ako dnes. Chýbali glukomery, nemohla som si kontrolovať hladinu cukru v krvi, na kontrolu som chodila len trikrát do roka.“ Stále však žila rovnako ako jej rovesníci.

„Venovala som sa turistike, hrala volejbal, hru na klavíri som vymenila za gitaru pri táborákoch, akurát som si pichala inzulín a dodržiavala určité stravovacie pravidlá. S manželom Milanom sme sa zosobášili v roku 1988.“

V júli 1989 sa manželom Zeliskovcom narodil syn Matej. Pred pôrodom Soňu hospitalizovali v nemocnici v Ilave, odkiaľ ju previezli do Martinskej fakultnej nemocnice na špeciálne oddelenie pôrodnice pre matky s diabetom.

„Lekári mi každý deň monitorovali stav sietnice a naplánovali pôrod sekciou. Na jedenásty deň, keď som odchádzala z pôrodnice, som sa ráno zobudila s tým, že videnie v pravom oku mi prekrýva sivobiela hmla a  kľukatá čierna čiara. Vedela som, že je zle. Veľmi som však túžila s bábätkom ísť domov. Lekárom som nič nepovedala a odišla.“

Manželovi sa priznala až doma. Rozhodnutie stať sa matkou Soňa nevníma ako obetu a ani zhoršenie zraku nepripisuje pôrodu, ale jedine progresu cukrovky.

RADOSŤ I BOLESŤ

„V čase príchodu syna na svet vo mne zápasili dva pocity. Vedela som, že napriek diabetu mám krásne, zdravé dieťa. Na druhej strane sa začal nezvratný negatívny zdravotný proces. Na začiatku to bolo veľmi ťažké, ale práve Matej bol motiváciou, že tu musím byť pre neho.“

V októbri 1989 Soňa podstúpila operáciu zraku vo Fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici, no bez pozitívneho výsledku. „Naučila som sa ho prebaľovať, no niekedy, keď som ho kŕmila, pchala som mu kašu i do uší.“

Po niekoľkých operáciách jej lekári naznačili, že pre ňu viac urobiť nemôžu. „Aj preto som ďalšie operácie stopla. Urobila som hrubú čiaru za životom vo svetle a povedala si, že je mnoho iných, ktorí to zvládnu i v tme. Tak sa s tým popasujem aj ja.“

S MANŽELOM A SYNOM

Manžel bol Soni oporou, ale tiež sa musel vyrovnať s tým, že hneď na začiatku manželstva prišla o zrak. „O mojom probléme vedel už pred svadbou, ale nerátali sme, že sa to rozvinie tak rýchlo. Niekedy sa ma veľmi dotklo a cítila som sa ponížená, keď niekto manželovi povedal, že je úžasné, že so mnou zostal.“

Postupne sa Soňa naučila byť vo všetkých domácich prácach sebestačná. Varila, prala, upratovala, vychovávala dieťa. Život nevidiacej manželky až na výnimku šoférovania bol takmer identický so životom mnohých iných žien. „Malo to aj výhodu.

Pretože aj keď sme sa s manželom pohádali, musela som sa ho vonku držať, a tak nás obdivovali, aký sme pekný pár.“ Syn Matej zostal po štúdiu na vysokej škole žiť a pracovať v Brne.

„Mnohí si myslia, že by mal byť pri mne a pomáhať mi, ale ja jeho pomoc v každodennom živote nepotrebujem. Pre mňa je dôležitejší náš skvelý vzťah. Niekedy sa doberáme, že to preto, lebo sme od seba 150 kilometrov vzdialení. Veľa spolu telefonujeme, a keď môže, príde domov. Po smrti manžela ma najviac drží nad vodou on.“

ĽÚTOSŤ NECHCELA

Mladej mamičke priznali invalidný dôchodok a manžel zostal na materskej. Soňa Zelisková spomína: „Bolo to krásne obdobie. Chodili sme na hory, s bicyklovým tandemom, ktorý mal sedačku aj pre dieťa, sme sa tešili z prítomnej chvíle. Pochopila som, že postoj k životu je v mojich rukách a nastavení.

A tiež, že ako sa budem správať k svojim priateľom, tak sa budú správať aj oni ku mne. Keby som sa ľutovala, určite by ma poľutovali. No to som nechcela.“ Spočiatku cítila, že priatelia mali bariéru prísť za ňou a spýtať sa, ako sa má, keďže prišla o zrak.

To je však uhol pohľadu tých, ktorí taký problém nemajú. „Postupne som v prijatí môjho života dozrievala a pridávala žartíky, vyplývajúce z kúzelného prepojenia slovenčiny vo vzťahu k mojej inakosti.“

AK MÔŽEŠ, TAK MÔŽEŠ

Keďže peňazí nebolo nazvyš, Sonin manžel sem-tam zašiel na brigádu do Rakúska. Pomáhal aj Bertlovi a Regine Breyerovcom v dedine neďaleko Viedne, ktorí si opravovali starý dom. „Keď sa Regina, po domácky Čine, dozvedela o mojom probléme, chcela ma spoznať. Prišli k nám a padli sme si do oka.“

Čine mala energie na rozdávanie. Maľovala na hodváb, gravírovala na sklo, vyrábala kachlice na staré pece, ktoré dokonca sama stavala. Raz Soni dala kus keramickej hliny, aby niečo vytvorila. „Urobila som reliéfny plesnivec, no nebola som spokojná a chcela som to pokaziť. Regina ma zastavila, že ho dá vypáliť.

Ona ma posunula v uvažovaní, že aj nevidiaci môže tvoriť.“ Čine postupne akoby Soni nastavila nové myslenie. Kým sa ich deti Matej a Anna spolu hrali, ony dve si poklebetili veselo i vážne, čosi navarili, tvorili. Spriatelili sa aj ako dva manželské páry, dve rodiny.

Navzájom sa povzbudzovali. „Nikdy nezabudnem na Bertlovu vetu, keď som sa spýtala, či môžem odniesť riad do kuchyne. Odpoveď znela: Ak môžeš, tak môžeš.“

Z CENTRA DO DIELNE

Inšpirácia vkladať do hliny emócie prišla od arteterapeutky Jaroslavy Šickovej-Fabriciovej. To sa zo začiatku dalo dobre v centre voľného času, kde Soňa viedla tvorivý krúžok. Deti to bavilo a ona bola vo svojom živle. „Popri práci s deťmi som sa zdokonaľovala v keramikárskom remesle.

Najťažšia technika je točenie na kruhu a práve tú mám najradšej. Okrem toho používam plátovú a valčekovú techniku. Pri výrobkoch nie je dôležité mať presné tvary. Čím viac je výrobok robený rukami, tým je pre zákazníka zaujímavejší.“ Hrnček či miska sa musia aspoň týždeň sušiť a potom idú do pece.

Vypaľuje sa pri teplote 900 stupňov Celzia. Potom sa produkty patinujú a glazujú a opäť sa vypaľujú.

„Glazovanie nerobím, pretože na to treba vidieť. Pomáha mi s tým pracovná asistentka Alexandra. Ľudia majú radi rôzne drobnosti. Vyrábam hrnčeky s rozličnými štruktúrami, džbánky, misky v tvare jabĺčka, srdiečka, olejové lampy, svietniky.“

Neskôr si Soňa prenajala nebytové priestory nad vlastným bytom pre potreby chránenej dielne.

„Pán Boh asi dobre vedel, prečo sme s manželom o tento byt tak bojovali. Obytný dom bol projektovaný na bezbariérových princípoch pre vozičkárov a nevidiacich. Teraz, keď som bez manžela, viem oceniť, keď z bytu vyjdem po schodoch a ocitnem sa v priestoroch, kde sa cítim bezpečne a viem sa orientovať.“

Svoje výrobky už Soňa predala do Austrálie, Južnej Afriky, Ameriky a mnohých štátov Európy. Za 22 rokov poctivej práce sa vyprofilovala na remeselníčku, ktorej kúsky sú žiadané.

POHĽAD NA ŽIVOT

Soňa sa na život pozerá optikou pokory. Ani dnes netvrdí, že je to ľahké.

„Ukáž mi jediného človeka, ktorý to nemá aspoň v niečom ťažké. Nie je to o situácii alebo o stave, v akom sa človek ocitne, akokoľvek by bol vážny. Podstatné je, ako pristupujeme k problémom. Myslím, že nik z nás by si nemal povedať – toto ma zloží, alebo – neviem, ako ďalej. Známe je, že aj Pán Boh pomôže, keď človek ukáže, že o to stojí. Necítim sa slepá, ale nevidiaca. Hovorím radšej o inakosti, ako o hendikepe.“

Neprotestuje, keď ju niekto osloví a chce s ňou o jej inakosti hovoriť.

„Poviem mu, ako to prežívam ja, ako vnímam vlastnú situáciu. Chcem tým vlastne pomôcť iným nevidiaciam, po mojom rozprávaní mnohí zmenia názor. Pre mňa sú slepí tí, ktorí majú zdravé oči, a nevidia, čo je potrebné. Nevidiaci má síce choré oči, ale môže vidieť veľa.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.