Nebojoval proti niečomu, ale za niečo

Kto bol Pavol Strauss? V odbornej literatúre sa o ňom píše ako o lekárovi, spisovateľovi, filozofovi, esejistovi, prekladateľovi. Zabudlo sa však na najdôležitejšie prívlastky – dobrý a bohabojný človek. Dodajme aj vzdelaný a rozhľadený inteligent.

Ovládal niekoľko svetových jazykov, ale dorozumel sa i s maďarským pacientom, ak potreboval jeho pomoc. Všade, kde pôsobil, ho poznali ako výborného chirurga, čo predchádzajúca doba nikdy nedocenila a nevyužila.

Napokon skončil v nitrianskej nemocnici na patológii. Pavol Strauss sa však nikdy nebúril a aj tento stav prijal s jemu vlastným humorom a konštatovaním, že „tu sú predsa najdisciplinovanejší pacienti“.

Pavla Straussa som spoznala v nemocnici po operácii. Ráno prišla do miestnosti lekárska vizita, ktorá so zvyčajným prístupom (rýchlo a ľahostajne) prebehla ponad naše hlavy a posunula sa do ďalšej miestnosti.

Na konci však zaostal jeden postarší lekár v okuliaroch, prišiel k mojej posteli a opýtal sa ma, čo čítam, vidiac knihu na nočnom stolíku. Dali sme sa do reči a ani sme netušili, že o niekoľko rokov budeme najbližší priatelia s celou jeho rodinou.

OBOHACUJÚCI ČLOVEK

Pri sporadických stretnutiach Pavol Strauss udivoval svojou sčítanosťou a rozhľadenosťou – vedomosťami z kultúry, literatúry, výtvarného umenia, hudby, filozofie...

Vyhľadávalo ho veľa významných umelcov a  vedcov ako Július Pašteka, Janko Silan, Milan Rúfus, Jozef Felix, Mária Medvecká, Gustáv Valach a mnohí ďalší. S niektorými sa priatelil dlhé roky. Večery u Straussovcov vyzerali inak ako vtedajšie malomeštiacke veselosti.

Tu sa neklebetilo, ale počúvala sa hodnotná hudba, diskutovalo sa nielen o medicíne, ale hlavne o kultúre, životnom štýle, náboženstve a podobne.

U Straussovcov boli vždy otvorené dvere pre každého, kto potreboval pomoc či radu. Kontakt s ním obohacoval, potešil, povzbudil a potvrdil, že tmavú dobu socializmu možno prežívať aj takto – v spojení s Pánom Bohom a dobrými ľuďmi.

ÚPRIMNE VERIACI

Pavol Strauss bol hlboký, úprimne veriaci katolík. Svoju vieru vždy spájal s povolaním lekára. Aj preto často uvažoval o bolesti, ktorú denne zažíval medzi pacientmi a v modlitbe pod krížom.

Dokladom toho je knižočka Krížová cesta pre chorých, vydaná najprv v Ríme (1964) a neskôr aj na Slovensku (1993). Spája sa v nej bolesť človeka s bolesťou Božieho Syna, s cieľom dodať trpiacim silu a nádej vo vzkriesenie.

On sám bol príkladom toho, že aj keď podstúpil mnohé ústrky a ponižovanie, nikdy nepoklonkoval a nesnažil sa lichôtkami vydobyť si obľúbenosť či obdiv, záležalo mu iba na najvyššej hodnote – na Božej láske.

MILOVNÍK UMENÍ

Zaujímavý bol aj jeho prístup k literatúre. Disponoval vycibreným estetickým vkusom, čítal nielen filozofickú a odbornú literatúru, ale aj náročnú poéziu a prózu (Rainer Maria Rilke, Léon Bloy, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Robert Musil, Franz Werfel, Pierre Teilhard de Chardin, Paul Claudel, Pavol Országh Hviezdoslav, Milo Urban, Milan Rúfus).

Sám písal básne v nemčine i slovenčine, eseje, úvahy, príhovory. Hoci bol počas celej socialistickej vlády diskriminovaný a na vydávanie jeho prác platil zákaz, nerezignoval. Každý deň sadal za písací stôl, aby si zapísal myšlienky, ktoré zatiaľ smerovali iba do priečinka.

Výsledkom jeho usilovnosti je 10-dielne súborné dielo, vydané po roku 1989. Napriek kvantite jeho prác „sám sa nikdy nepovažoval za spisovateľa, ale za píšuceho lekára“ (Odmocnina ticha, 2009, s. 317).

Osobitný vzťah mal Pavol Strauss k hudbe. V rozhovoroch často spomínal tvorbu Richarda Wagnera, Franza Liszta, Roberta Schumanna, Jána Levoslava Bellu, Richarda Straussa a sám rád hrával napríklad skladby Antonína Dvořáka.

Miloval hudbu, ale ani tu sa nepokladal za majstra, ako to priznal s  malým ironickým úsmevom v rozhovore pre Literárny týždenník na začiatku 90. rokov: „... diletant je človek, ktorý úprimne miluje hudbu, a profesionál ten, čo by ju mal milovať“ (ibid., 2009, s. 322).

Bol aj veľkým obdivovateľom výtvarných diel. Svedčí o tom aj jeho dlhoročné priateľstvo s akademickou maliarkou Máriou Medveckou, s ktorou prežíval jej ťažkú chorobu a poskytoval duchovnú i lekársku pomoc.

NA MARGO

V jeho na výsosť vážnom diele sa nájdu aj aforizmy, bonmoty a kusé poznámky „na margo“. Svedčia nielen o zmysle pre humor, ale aj o vecnom pohľade a nadhľade, o múdrom vyjadrení názoru. „Krátky aforizmus dlhý rozum, dlhý aforizmus krátky rozum; Aforizmus je zdravý úsmev múdrosti.“

Ironicky sa vyjadroval aj o spôsobe vládnutia za socializmu: „Nepriznaný ideál každej vlády? Vládnuť!; O veľkých veciach často rozhodujú malí ľudia; Beda národu, ktorý dovolí len politikom a úradníkom, aby sa ozývali v jeho mene. Ak sa chce národ zlikvidovať, nech sa zapchajú ústa mysliteľom a umelcom.“

Nemilosrdný bol aj k lekárom a medicíne: „Dobrý zametač stojí eticky vyššie ako povrchný lekár; Pri ťažkých pacientoch sa ukáže, kto je pravý lekár; Pravý lekár tŕpne o svojho chorého, nepravý – o svoje renomé.“

Ostrá kritika do vlastných radov mu určite nerozšírila rady obdivovateľov, no ich hlboká pravdivosť platí do dnešných dní. K Bohu sa obrátil takto: „Milovať Boha tak, že sa cele obetuješ ľuďom. Nejde o to, či si to ľudia zaslúžia. Boh si to zaslúži.“

PROROCKÉ SLOVÁ

Po roku 1990 sa záujem o osobnosť a dielo Pavla Straussa zvýšil. Ožil aj náboženský život a padli všetky zábrany, ktoré okolo neho stáli. Novinári začali vyhľadávať Pavla Straussa a v knižne vydaných rozhovoroch zachytili mnoho myšlienok, ktoré sú nielen originálne, ale aj výsostne aktuálne.

Tak napríklad na otázku novinára v roku 1992 odpovedá: „Áno, bolestivý je pohľad na dianie vo svete. Kamkoľvek pozrieš, je tento náš svet rozleptaný narkomániou, spojenou s rôznymi formami terorizmu a násilia, ako spôsobmi ovládania ľudí; ich degradácia na politické bábky“ (Na všetko hľadím s nádejou, 2009, s. 333).

A to sa písal rok 1992, nie 2022! Strauss bol výborným pozorovateľom stavu spoločnosti a do istej miery aj prognostikom: „... absurdita, frustrácia, strach a zlosť sa zahniezdili i v nás... Zlo až v démonickej forme nás obchádza ,ako ručiaci lev‘, len aby čím viac ukoristil“ (tamže, 2009, s. 329).  Napriek tomu, že videl okolo seba toľko zla, nevzdával sa nádeje, veril v obrodu človeka pomocou kultúry i viery.

Uzavrime túto kapitolu životným krédom Pavla Straussa, ktorým sa vždy riadil a ktoré ho nikdy nezradilo: „Vždy som bojoval a vždy budem bojovať. Ale nikdy som nebojoval proti niečomu. Vždy som bojoval za niečo. Ale aby sa mohlo stavať, musí sa odpratať rumovisko.“

Na archívnej fotografii je Pavol Strauss s Tomášom Munkom (1924 – 1945), ktorý tiež konvertoval na katolícku vieru. Snímka: archív rodiny Straussovcov

NEPUBLIKOVANÉ

Pri najnovšom prezeraní pozostalosti Pavla Straussa objavil jeho syn MUDr. Jozef Strauss ešte niekoľko nepublikovaných materiálov. Jeden som vybrala ako ukážku jeho súkromného života.

Ide o pohrebný príhovor svokre, v ktorom sa s ňou lúči nie ako zať, ale ako milujúci syn – aj v tom narúša obvyklé rodinné vzťahy.

„Načo sa lúčiť s Tebou, mama. I keď zdanlivo strácam v Tebe nie svokru, ale svoju mamu, svoju duchovnú mamku a priateľku, duchovnú oporu a tmel celej rodiny, viem a verím, že si ďalej. Lebo cez Tvoje zvečnelé, materinské, dobrotivé, zlaté srdce žiari i naďalej srdce Matky Márie, s celou silou duchovnou, len nezatienenou telesnou schránkou. A ako nie my prijímame Boha, ale Boh nás prijíma do seba v nepochopiteľnej láske, tak aj Ty, tichá a pokorná srdcom, odchádzaš od nás mŕtvych živá.“