Obráť sa k slnku a tiene padnú za teba

Rodáčka a lokálpatriotka žije od detstva vo Veľkom Krtíši. Tu vyrastala aj zapustila korene. Tu žije s manželom Vladimírom a tu vychovala aj svoje deti Martina a Petra. Vyštudovaná učiteľka druhého stupňa žila svoj život s bežnými radosťami i  starosťami. Okrem rodiny sa venovala aj obľúbenej práci – vyučovaniu matematiky a základov techniky na základnej škole v neďalekej obci Čebovce.

NECHCENÁ SPOLOČNÍČKA

Keď mala Iveta 43 rokov, vody jej pokojného života rozbúrila choroba. „Veľmi sa znížila moja fyzická výkonnosť. Moje ochorenie sa začalo intenzívne prejavovať v roku 2004, keď som začala byť dýchavičná a rýchlo sa to zhoršovalo. Stávalo sa mi, že som nestihla dobehnúť na autobus, extrémne som sa zadýchala do kopca, na schodoch, opúchali mi členky, mala som závraty a neskôr som sa začala zadýchavať aj pri chôdzi po rovine,“ spomína na prvé prejavy svojej nechcenej „spoločníčky“.

Niekoľkokrát počas roka navštívila praktického lekára, ktorý podľa nej nebral jej problémy vážne a neposlal ju na žiadne odborné vyšetrenie. Sympatická bojovníčka hovorí, že „mala šťastie v nešťastí“, keď dostala obličkovú koliku a ocitla sa v martinskej nemocnici.

Počas dvoch mesiacov absolvovala množstvo vyšetrení na 1. internej klinike s podozrením na viaceré závažné diagnózy. Lekári najprv nevedeli, či ide o pľúcnu embóliu, sarkoidózu alebo pľúcnu fibrózu. Nakoniec vyslovili podozrenie na pľúcnu artériovú hypertenziu (PAH).

„Poslali ma do Bratislavy do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, na oddelenie zlyhávania a transplantácie srdca. Tam mi po ďalších invazívnych vyšetreniach potvrdili, že naozaj ide o uvedené ochorenie ťažkého stupňa.“ S  prívlastkom idiopatické, teda vzniknuté bez známej príčiny. U nikoho z rodiny sa predtým a  ani následne táto choroba nevyskytla.

SEDEM ROKOV UTRPENIA

Po stanovení diagnózy sa jej, paradoxne, uľavilo. „Myslela som si, že keď dostanem liečbu, všetko sa napraví. No pravda bola šokujúca. PAH je nevyliečiteľné ochorenie, rýchlo sa zhoršuje a pacient sa bez liečby dožije priemerne dva roky, s liečbou asi päť,“ vysvetľuje.

Ochorenie Ivetky, ktorá má rada aktívny život, trvalo rovnaký čas ako v známom príbehu zo Starého zákona o siedmich rokoch neúrody a hladu. Keď energickej žene v stredných rokoch diagnostikovali PAH, na Slovensku ešte nebola dostupná žiadna špeciálna liečba.

Tá prišla až o rok neskôr, no pre ňu nebola vhodná. Preto sa jej zdravotný stav ešte viac zhoršil. „Mala som problém prejsť pár metrov, srdce bolo veľmi preťažené a pri vstávaní som niekoľkokrát stratila vedomie. Hľadala som preto akúkoľvek pomoc.“

Vyskúšala viacero alternatív, ako si v chorobe polepšiť, až sa napokon dočkala vhodného lieku. Priniesol jej nádej a pomohol zlepšiť jej stav. Pracovať mohla aspoň na čiastočný úväzok, potom strávila osemnásť hodín na oxygenoterapii – od odchodu z práce až do nasledujúceho rána.

Domácnosť však už nezvládala. Postupom času, žiaľ, lieky prestali zaberať a stav sa zhoršoval, až choroba dosiahla vrchol, Ivetka sa musela vzdať práce aj obľúbenej mimoškolskej činnosti s deťmi. „Mala som problémy už aj s osobnou hygienou, obliekaním, obúvaním, bola som 24 hodín na kyslíku.“

JEDINÉ RIEŠENIE

Koncom marca 2011 oslávila Iveta v kruhu svojich blízkych okrúhle životné jubileum – päťdesiate narodeniny. Dva mesiace nato, 2. júna 2011, podstúpila náročnú obojstrannú transplantáciu pľúc vo Viedni. Bolo to jediné riešenie. PAH je nevyliečiteľná choroba, na ktorú zatiaľ neexistuje liek. Špeciálna liečba môže len zlepšiť prejavy ochorenia a  predĺžiť prežívanie pacienta, ktoré sa však rýchlo zhoršuje.

„Len asi tridsať percent pacientov má šancu dostať sa na transplantáciu pľúc, prípadne kombinovanú transplantáciu srdca a pľúc.“ Iveta bola jedným z nich.

„Mala som dôveru v lekársky tím profesora Waltera Klepetka, je to najlepší tím v Európe. Dostala som pľúca, s ktorými žijem bez problémov už trinásť rokov,“ hovorí s vďačnosťou. Pľúcnu hypertenziu už nemá a jej zdravotný stav sa upravil do normálu pred ochorením. Opäť je fyzicky aktívna.

SEN, KTORÝ SA SPLNIL

Napriek všetkým ťažkostiam a mnohému utrpeniu, ktoré musela Iveta obetovať, nikdy nepochybovala o svojom prežití. Jej najväčšou motiváciou boli deti, druhým oporným bodom bolo Združenie pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH), ktoré založila v marci 2010.

„Chcela som pomôcť aj ostatným pacientom prekonávať ťažké chvíle spojené s týmto ochorením.“ Ona sama ich prežívala, keď nikto nechápal, ako vážne je chorá. Dokonca aj príbuzní, ktorí jej napokon boli veľkou oporou, si dlho mysleli, že svoje trápenie si len vymýšľa.

S týmto problémom sa podľa nej stretáva väčšina pacientov. „Najkrajšia chvíľa v mojom živote po transplantácii bola, keď som päť rokov nato vystúpila na Brestovú v Západných Tatrách. Bol to sen, ktorý sa mi splnil,“ hovorí s radosťou.

PO DARCOVI NEPÁTRA

Čo všetko obetovala ochoreniu, čoho všetkého sa musela vzdať? „Zmeškala som takmer všetky dôležité udalosti v rodine, stratila som kontakt s väčšinou priateľov, nemohla som si dopriať dovolenku... Tých obmedzení bolo veľa, ale najviac mi chýbalo obyčajné chodenie von, na vychádzky, do prírody,“ konštatuje.

Po svojom darcovi či darkyni nepátra. „Darovanie orgánu je ušľachtilá vec. Som za záchranu svojho života nesmierne vďačná Bohu i darcovi, no nikdy som nemala v úmysle pátrať po ňom. Nemá to zmysel a ani to nie je možné zistiť.“

LÁSKA JE NAJVYŠŠIA HODNOTA

Najvyššia hodnota života je podľa sympatickej tmavovlásky láska, dobré vzťahy medzi ľuďmi, vzájomná pomoc a úcta. Iveta sa snaží žiť podľa motta: Obráť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba.

Celý svoj voľný čas venuje združeniu pacientov s rovnakým ochorením a najväčším potešením je dvaapolročný vnúčik Patrik. Iveta Makovníková má ešte niekoľko cieľov a snov.

„Odovzdať svoje dielo nasledovníkom, ktorí budú pokračovať s prácou v združení. Je to poslanie a vyžaduje si celého človeka. Potom by som sa rada venovala už aj sama sebe a rodine, ktorá je v súčasnosti, žiaľ, tak trochu na druhom mieste.“