Oduševnený farár, liturgista, básnik

Anton Macák (1907 – 1972) pochádzal z Vištuku, pochovaný chcel byť v Muráni, ako napísal: „V toľkých krás objatí rád bych dlho žiť, smrť keď v hrob ma skláti, tu chcem v zemi sniť“ (Bystrík Muránsky).
Jaroslava Kochjarová, CJ 25.08.2022
Oduševnený farár, liturgista, básnik

Anton Macák (vpravo) s pápežom Pavlom VI. a biskupom Róbertom Pobožným (vľavo). Snímka: súkromný archív rodiny Kochjarovej

Bystrík Muránsky je jeho pseudonym, keďže bol nielen horlivým saleziánom a pedagógom, ale aj spisovateľom, básnikom, historikom a ako kňaz nemohol publikovať pod vlastným menom.

Vo svojej tvorbe ospevoval najmä prírodné a kultúrne bohatstvo Muráňa, kde prežil tretinu svojho života. Priblížme si duchovné dedičstvo a nadčasové posolstvo tejto inšpiratívnej osobnosti.

ŠTÚDIÁ A BARBARSKÁ NOC

Don Anton Macák zavŕšil svoje štúdiá v Ríme v roku 1938 kňazskou vysviackou a o rok neskôr licenciátom na Pápežskej Gregorovej univerzite. Po návrate na Slovensko získal v Trnave „profesorsko-katechétsky diplom“, čo ho vtedy oprávňovalo používať titul „profesor“.

Pôsobil ako direktor malého seminára a internátu pre študentov gymnázia v Trnave. Neskôr v saleziánskom ústave v Galante a ako duchovný správca v Šaštíne, Trnave-Kopánke a v Gáni. Bol tiež redaktorom časopisu Saleziánske zvesti.

Rok 1950 ho zastihol v Hodoch pri Galante, kde bol predstaveným kláštora a riaditeľom saleziánskeho ústavu; mal 43 rokov.

Deportovali ho do „kárneho kláštora“ v Pezinku, ale po „politickom preškolení“ v Malackách koncom roka 1950 dostal súhlas „na výkon kňazských funkcií“, a tak ho v januári 1951 poslali do Rožňavskej diecézy.

Po krátkych zastávkach vo farnosti Plešivec, Muráň a Lučenec sa napokon od januára 1952 stal farárom v Muráni na viac ako 20 rokov. Napriek svojmu vzdelaniu dokázal rozumieť aj potrebám a starostiam jednoduchých sedliakov a furmanov. Osobne im pomáhal pri prácach a dvíhal ich aj svojou tvorbou.

LITERÁRNA TVORBA

Svoj vzťah k tomuto „divokrásnemu kraju“ zvečnil v početných povestiach, baladách, básňach a piesňach, ktoré zhudobnil jeho spolupracovník a priateľ, hudobný skladateľ Ján Čambál z Kladna.

V roku 2007 pri príležitosti storočnice narodenia Antona Macáka vydali Muránčania dve jeho zbierky: Kytka piesní spod Muráňa (1958) a Žmeň rozprávok spod Muráňa (1968).

V tom istom období na podnet a s podporou zahraničných Slovákov vyšla unikátna zbierka 170 slovenských piesní preložených a prebásnených do latinčiny Resonantia Tatrae (1963). Ideu z čias rímskych štúdií podporil aj Mikuláš Schneider-Trnavský, vynikajúci hudobný skladateľ i latinčinár.

Bystrík Muránsky sa zaujímal aj o históriu kostola, obce i hradu Muráň. Niektoré historické články publikoval, ale viaceré zostali v rukopise, ako napríklad Pamätný spis o Jánovi Šarlošovi (1876 – 1919), muránskom farárovi, ktorý bol ako 43-ročný zastrelený maďarskými boľševikmi v roku 1919.

Don Macák ho mal v úcte ako mučeníka, preto si želal byť pochovaný vedľa neho.

LÁSKA K LITURGII

Ako oduševnený liturgista po sebe zanechal nielen liturgické spevy, ale aj lásku k liturgii. V Muráni mal početný spevácky zbor, intenzívne sa venoval miništrantom.

Aktívne sa podieľal na zavádzaní pokoncilových zmien, farníkom, vrátane miništrantov, vysvetľoval význam koncilu a jeho nariadení, prekladal bohoslužobné texty do slovenčiny.

V rukopise sa zachoval jeho návrh prekladu Rímskeho misála; zostavil aj príručku Pohrebných obradov a spevov. Tie sa svojím dôrazom na kresťanskú nádej zapáčili aj evanjelikom z muránskej doliny.

CESTY DO RÍMA

Po boku Róberta Pobožného (1913 – 1972) bol priamo v centre diania. Keď rožňavský biskup dostal v roku 1963 povolenie zúčastniť sa na zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, za sprievodcu a tlmočníka si vybral Antona Macáka, keďže v Ríme študoval a vynikajúco ovládal nielen latinčinu.

 Ich cesty do Ríma pokračovali aj v rokoch 1965 – 1969, keď bol biskup Pobožný predsedom Slovenskej liturgickej komisie. Z tohto obdobia sa zachovala početná dokumentácia, napríklad z roku 1968 fotografia zo súkromnej audiencie u pápeža Pavla VI.

V zápiskoch dona Ernesta Macáka (1920 – 2016) je k roku 1969 poznámka, že „v januári prišiel diplomaticky ako sekretár biskupa Pobožného do Ríma strýko Anton Macák a v kufri priniesol Ernestovi väčšinu jeho rukopisov z Vištuku“.

Don Macák využíval svoje kontakty aj na podporu svojej farnosti. V roku 1957 sa pustil do opravy vojnou zničeného kostola.

Práce sa zavŕšili výmenou strechy v roku 1968, keď sa konala posviacka obnoveného chrámu biskupom Pobožným. V roku 1969 dostal don Anton dar od pápeža Pavla VI. v podobe liturgických predmetov a odevov.

Anton Macák s miništrantmi. Snímka: súkromný archív rodiny Kochjarovej

ODKAZ ANTONA MACÁKA

Pamiatka na pána farára Macáka je v Muráni stále živá.

Svedčia o tom osobné svedectvá jeho pamätníkov, udelenie čestného občianstva obce Muráň in memoriam v roku 2001, ktoré prevzal don Ernest Macák, pamätná tabuľa na budove starej fary, dnešnom múzeu, ale aj pripomienka 50. výročia jeho úmrtia v Kostole sv. Juraja s následným otvorením stálej expozície v múzeu.

Muránčania, ktorí mali šťastie poznať ho, si uvedomujú nadčasovú aktuálnosť jeho odkazu. Z tohto popudu vzniklo aj občianske združenie Pamätníci Antona Macáka, ktorého cieľom je v jeho duchu pestovať lásku k prírode a kultúre, rozširovať duchovný obzor cez vzťah k hudbe, liturgii, umeniu, literatúre, histórii.

Bystrík Muránsky je ako osobnosť veľkou výzvou, preto nestačí len spomínať, hoc s úctou a vďakou, treba – ako on – podnikať konkrétne kroky pre všestranný rozvoj obce a najmä mladej generácie, aby nadobudla hrdosť na svoj rodný kraj a chuť zostať v ňom žiť.

ANKETA 

Akčný, ľudský, synodálny

Muránčania si na Antona Macáka dodnes s láskou a úctou spomínajú. A to vďaka jeho charakteristickým črtám, ktorými boli pokora, odvaha, húževnatosť a neoblomnosť.

„Zostal otvorený pre kontakt so svetom svojich farníkov, svetom univerzálnej Cirkvi, vedy a kultúry, médií i v komunikácii s cirkevnými i svetskými nadriadenými. Dnes by sme povedali, že bol synodálny, dokázal zahrnúť do svojej pastoračnej pôsobnosti všetkých. Bol jednoducho ľudský. Žiaľ, jeho akčnosť neunikla ani orgánom ŠtB. Hoci táto drsná realita musela byť utajovaná, z rozprávania našej mamy vieme, že si ho predvolávali na výsluchy a vracal sa z nich s modrinami.“ SR. JAROSLAVA KOCHJAROVÁ, CJ

„Ako miništranti sme s pánom farárom Macákom chodievali na výlety a to aj mimo Muráňa. Formoval nás všestranne a všade. Pestoval v nás všímavosť na zaujímavosti prírody, histórie i liturgiky. Môcť miništrovať bola česť, opak trest. Keď sme pri šantení na fare niečo vyviedli a namiesto miništrovania sme museli ,za trest‘ sedieť pri svätej omši v prvej lavici – to bol naozaj účinný výchovný prostriedok. Bol otcovsky náročný, prísny, ale aj starostlivý a priateľský.“ PAVEL KOCHJAR