Pozerajte na svet našimi očami

Keď Maroš (51) hovorí o veľkom dare, nemá na mysli len svoj hlas, ale predovšetkým manželku Alexandru (57), ktorú nadovšetko miluje. Vďaka nej sa jeho život zmenil o 180 stupňov. Saška, ako ju familiárne volá, dala jeho životu nový zmysel.

Obaja nevidiaci očami, no o to viac vidiaci srdcom, milujú život a ľudí, hudbu a čítajú zvukové knižky. Nie však spolu. Vtipne poznamenávajú, že každý v inej izbe. Maroš má totiž rád slovenských autorov, detektívky a nepohrdne ani romantickými príbehmi.

Saška zasa uprednostňuje historické romány. Okrem toho spolu radi spoznávajú svet, chodia na dovolenky, milujú návštevy a majú zmysel pre humor. A na záver s úsmevom dodávajú, že si radi vychutnajú dobré jedlo.

A BOLA Z TOHO LÁSKA

Ak by ste si mysleli, že príbeh lásky manželov Bangovcov bol od začiatku ako z rozprávky, mýlili by ste sa. Spoznali sa tak trochu neromanticky, v práci. Maroš nastúpil do výrobného družstva invalidov v Báhoni, kde pracovala aj Saška. Montovali poistky.

Zo začiatku boli kamaráti. „Saška sa mi páčila ako žena, ale bola trochu hysterická,“ smeje sa nahlas Maroš pri spomienke spred tridsiatich rokov. „Povedal som si, že takú ženu by som nechcel.“ Hovorí, že ani Saška ho nemala až tak rada.

Zlom prišiel, keď sa rozišla s priateľom a hľadala nejakú bútľavú vŕbu, ktorej by sa mohla vyžalovať. „Bola smutná a zavolala mi. Veľa sme sa spolu rozprávali. Snažil som sa jej poradiť, vypočuť ju. Stál som pri nej. A vtedy som si uvedomil, že si rozumieme, že ju mám rád,“ prezrádza Maroš.

A tak sa po čase vzali. Začal im reálny manželský život. Museli riešiť otázku bývania a nájsť si prácu, ktorá by ich uživila. Najprv bývali v jednoduchej izbičke na ubytovni. Neskôr sa im podarilo získať byt, kde žijú spolu dodnes už celých tridsať rokov.

RUKA V RUKE ŽIVOTOM

Mnohí si život v tme nevieme predstaviť, no Maroš poznamenáva, že to určite nie je to najhoršie, čo sa človeku môže stať. „Náš hendikep je nebolestivý a do istej miery nás obmedzuje, ale ak máte okolo seba správnych ľudí, dá sa s ním žiť. Vytvoríte si svoj vlastný tím a pracujete. Je z toho krásna tímová práca, ktorá vás posúva dopredu.“

Maroš a Saška sú správna dvojka. On spieva, ona je jeho manažérka. Ich tím rozširujú dve asistentky, ktoré sú ich očami i predĺženými rukami. Bez nich si to nedokážu predstaviť. Asistentka Janka im pomáha s domácimi prácami. Starala sa o ich dcérku, ktorá sa narodila s ťažko poškodeným imunitným systémom.

„Naša Marianka bola veľmi chorá. Zomrela, keď mala sedemnásť rokov. Janka ju opatrovala a stará sa teraz aj o mňa, lebo mám problémy s nohou. Vozí ma k lekárom a ošetruje ma,“ prezrádza Maroš na Jankinu adresu.

Druhá asistentka Editka im zase pomáha s technickými záležitosťami. Stará sa o emaily, posiela rôzne prezentácie, plagáty a aktuálne tvorí ich novú webovú stránku. „Sme síce malá skupinka, ale robíme veľkú robotu. Ako také malé vagóniky, ktoré tvoria jeden veľký vlak a ten si ide za svojím.“

Maroš a Saška sú správna dvojka. Snímka: Edita Hudáková

S HUDBOU V KRVI

Maroš vníma spev ako prácu i poslanie. Berie ho ako dar od Boha a je zaň vďačný. Uvedomuje si, že nie

každý je takto obdarovaný. „Spievam si takmer stále. Hoci len popevok. Keď mi je super, zaspievam si. Ale aj keď mi je ťažko. Je to pre mňa spôsob vyjadrenia emócií. A potom mi je dobre,“ hovorí Maroš o svojej láske k hudbe.

So spevom začal už ako štvorročný chlapec. Keď dostal do ruky mikrofón, užíval si to naplno. Preto jeho rodina čoskoro zistila, že má veľký talent. „Veľmi sa mi v detstve páčila pieseň Vysoký jalovec. Keď ju niekde hrali, hneď som chcel spievať do mikrofónu,“ spomína a zasmeje sa.

Jeho „detská kariéra“ sa ďalej rozvíjala v škôlke, neskôr v škole. Maroša pravidelne dávali do programov, pretože veľmi rýchlo zistili, čo sa v ňom skrýva. Ako stredoškolák už pravidelne hrával a spieval na rôznych akciách.

Od učiteľa hudby dostal základy klavíra a potom trénoval sám. Dokonca aj neskôr, keď pracoval v Báhoni, pravidelne vystupoval na podujatiach, ktoré organizoval ich podnik.

„Málo som však zarobil. A vtedy ma môj kamarát poslal do Viedne, aby som si zarobil ako pouličný hudobník. Ľahké to veru nebolo, nevedel som nemecky. Ale vďaka manželke a ľuďom som sa základy raz-dva naučil.“ Časom sa k Marošovi pridala aj Saška a začali spievať dvojhlasne.

Ľudia sa pristavili, pretože dvojhlasný spev ich zaujal. Neskôr k sebe pribrali ďalšieho kolegu, a tak už spievali traja. Z ulice sa dostali na pár krásnych akcií. Vtedy prišla myšlienka zviditeľniť sa, ponúknuť hudbu médiám. A tak začali Bangovci napredovať míľovými krokmi.

Z ULICE NA PÓDIUM

Prvý benefičný koncert zorganizovali na podnet Paľa Peschla zo Senzusu. Bolo to v roku 1999. „Moja manželka je veľmi šikovná,“ smeje sa Maroš, „podarilo sa jej vybaviť náš prvý koncert v bratislavskom PKO. Vystupovali tam hviezdy ako Rišo Müller, Katka Hasprová či Robo Grigorov. A Saška to moderovala s Jožom Pročkom.“

Vtedy sa im podarilo vyzbierať 300 000 slovenských korún, ktoré venovali hluchonemým deťom. Tento prvý koncert bol pre Maroša odrazový mostík medzi veľké osobnosti slovenskej hudobnej scény. Vrece s benefičnými koncertmi sa roztrhlo.

Ďalší s názvom Svetlo do tmy sa konal pod záštitou vtedajšej prvej dámy Silvie Gašparovičovej. Maroš si postupne zaspieval s orchestrom Gustáva Broma, v Slovenskom rozhlase i po boku Mira Žbirku, Sisy Sklovskej a Petra Stašáka.

Úspechy sa dostavili a od roku 2007 sa začali Bangovci venovať projektom s  názvom Pozerajte našimi očami. Ide o výchovno-vzdelávacie programy pre deti a mládež.

„Vysvetľovali sme mladým, ako žijeme, čo robíme, ako sa chodí so slepeckou paličkou a  číta Braillovo písmo. Predvádzali sme im orientáciu, prácu s  vodiacim psom a  učili sme ich, ako nám pomôcť, keď nás stretnú na ulici,“ vysvetľuje Saška a dodáva, že takto navštívili asi 250 škôl. Tieto projekty pokračujú dodnes a s ich realizáciou im pomáhajú ďalší kolegovia.

S Andreom Bocellim ho spája nielen nádherný hlas a zrakový hendikep, ale aj láska k Bohu. Snímka: Edita Hudáková

SO SPEVOM DO SVETA

„Maroša som dlho nahovárala na spev klasickej hudby. Ale trochu sa toho bál. On miloval ľudovky,“ spomína s úsmevom Saška. „No keď zaspieval Žiť za to stálo a Ave Maria v bratislavskej Redute plnej zdravotných sestier, ktoré od dojatia plakali, pochopil, že klasika má čosi do seba.“

Stretnutie s Petrom Dvorským, o ktorom vždy sníval, sa o pár dní stalo realitou. Maroš si s opernou hviezdou zaspieval O sole mio. Dvorský ocenil jeho talent a povedal mu, že by mal určite na sebe pracovať. Ponúkol mu hodiny klasického spevu.

Dodnes sú dobrými priateľmi a Maroš sa učí mnohé nové klasické skladby, ale aj evergreeny, operety, pop či muzikál. Dnes má v repertoári približne tristo skladieb a spieva v dvanástich jazykoch, najviac po taliansky a anglicky.

Za veľký úspech pokladá, že sa mu v roku 2010 podarilo v speváckej súťaži Eurosong dostať do top dvanástky. Mnoho ľudí si ho pamätá aj z populárnej súťaže Česko Slovensko má talent.

Nikdy nezabudne na Medzinárodný festival hendikepovaných umelcov v Taliansku, kde spieval v Divadle Luciana Pavarottiho. Dostalo sa mu veľkého uznania od jeho vdovy. K dnešnému dňu spieval v pätnástich krajinách sveta i v Ríme na generálnej audiencii u Svätého Otca Františka.

„Dostali sme od neho požehnanie,“ spomína Saška s dojatím, „bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok. Dali sme mu Marošovo cédečko. A po čase nám prišiel domov list z jeho kancelárie a nádherný ruženec ako dar. Je to pre nás najcennejší poklad, ktorý máme doma.“

ŠÍRIŤ DOBRO

Najnovší projekt manželov Bangovcov je určený dospelým. Prostredníctvom neho ich chcú vychovávať, pretože podľa nich je v spoločnosti stále veľa bariér. Chcú ľudí naučiť, ako spolupracovať aj s hendikepovanými ľuďmi, ako ich zaradiť do plnohodnotného života.

S radosťou hovoria, že hoci to ešte nie je celkom ideálne, je to na dobrej ceste. „Pandémia ľudí poznačila. Sú zatrpknutí. Málo sa dokážu priblížiť jeden druhému. A pritom sa niekedy stačí len usmiať,“ vysvetľuje Saška.

Maroš aj Saška radi trávia čas s Bohom. Je pre nich dôležité len tak sedieť v jeho prítomnosti a rozprávať sa s ním o tom, čo práve prežívajú. A, samozrejme, nezabúdajú mu úprimne ďakovať za všetko, čo im dáva.

„Boha vnímam ako osobu, na ktorú sa vždy môžem spoľahnúť,“ vysvetľuje Maroš. „Vďačím mu za všetko, čo mám, za to, čím som. V mojom živote má veľké miesto. Vždy ho mal a vždy ho bude mať.“