Pre dobro Cirkvi a blížneho

Ako vyzerali začiatky rehole pallotínov, ktorej zakladateľa si v liturgickom kalendári pripomíname 22. januára?

Jej zakladateľ Vincent Pallotti prežil prakticky celý svoj život v Ríme. Dožil sa iba 55 rokov a bol diecéznym kňazom.

Zvláštne je, že nikdy nemal farnosť, bol však rektorom niekoľkých kostolov.

Združoval okolo seba ľudí z Ríma, diecéznych kňazov, laických spolupracovníkov, možno aj turistov a pútnikov a pastoračne sa o nich staral. Kňazi, keďže už boli s Vincentom Pallottim dosť zžití, ho naklonili, aby napísal pravidlá ich spoločenstva.

Na konci jeho života, asi štyri roky pred smrťou, po rôznych peripetiách, schválil vtedajší pápež nové rehoľné spoločenstvo – inštitút apoštolského života. V 19. storočí bolo takéto schválenie jediné možné, keďže sa vtedy klasické rehole nezakladali.

Žijem v komunite, v ktorej sú ľudia ochotní stále niečo robiť pre dobro Cirkvi a blížneho.

V čom spočíva poslanie a charizma Spoločnosti katolíckeho apoštolátu?

Tým, že Vincent Pallotti zhromažďoval okolo seba aj laikov a duchovných, svojím zmýšľaním o Cirkvi vlastne Druhý vatikánsky koncil predstihol o viac než sto rokov.

Kládol totiž veľký dôraz na laický apoštolát a tým, ktorí boli pri ňom, vštepoval, že sú za Cirkev zodpovední, podobne ako kňazi, biskupi či pápež. V tomto laickom apoštoláte spočíva aj hlavná myšlienka charizmy pallotínov.

To znamená, že každý, kto prijal krst a je ním včlenený do Cirkvi, má ohlasovať evanjelium a jeho hodnoty.

Áno, presne tak. To bolo vo vtedajších časoch dosť cudzie. Apoštolskú stolicu a rímsku kúriu dráždilo samotné pomenovanie – apoštolát.

Dovtedy bol spojený výlučne s Apoštolskou stolicou, teda s hierarchickou Cirkvou. Preto bol tento názov dlhé roky neprijateľný. Prvotné pomenovanie, ktoré schválil pápež Pius IX., znelo Zbožné misijné združenie.

Keď sa pozrieme na súčasné pôsobenie rehole pallotínov vo svete i u nás, tak okrem klasickej farskej pastorácie je v ňom aj starostlivosť o ľudí na okraji spoločnosti, o mládež či ťažko chorých. Je na Slovensku ich pôsobenie v niečom odlišné?

Charitatívnu činnosť vo veľkých rozmeroch rozvíjajú pallotíni v krajinách Južnej Ameriky, Afriky či v Indii. Na Slovensku nemáme takú inštitúciu, ktorá by sa venovala len charitatívnym dielam.

Berieme to ako súčasť našej pastorácie v kontakte s ľuďmi. Napríklad vo farnosti Smižany, kde je početné zastúpenie Rómov a kde čoskoro uplynie už tridsať rokov nášho pôsobenia, sa venujeme práve im a snažíme sa im pomáhať, ako vieme.

Pallotíni spravujú aj diecéznu Svätyňu Božieho milosrdenstva. Dá sa povedať, že dôležitou súčasťou poslania rehole je v tomto prostredí aj šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu?

Vďaka Božej prozreteľnosti a žičlivosti spišských biskupov sa venujeme spravovaniu tejto svätyne a duchovne sprevádzame veriacich, ktorí sem prichádzajú. Svätyňa je sprístupnená veriacim približne dvadsať rokov.

Ako vieme, sviatok Božieho milosrdenstva zaviedol Ján Pavol II., ktorý kanonizoval aj Faustínu Kowalskú, apoštolku Božieho milosrdenstva. Naši rehoľní predchodcovia sa teda rozhodli, že treba ísť týmto smerom a šíriť kult Božieho milosrdenstva v rámci nášho pôsobenia v Cirkvi.

Vráťme sa ešte k histórii príchodu pallotínov na Slovensko. Často počuť domnienku, že pallotíni k nám prišli z Poľska.

Ako vravíte, mnohí na Slovensku si myslia, že svätý Vincent Pallotti bol Poliak a že všetci pallotíni sú Poliaci. Ale ako sme uviedli, Pallotti bol Talian.

Prví pallotíni na území Slovenska neboli Poliaci, ale Nemci z nemeckej provincie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Miestom ich pôsobenia sa stala Handlová, kde bolo veľa nemeckých baníkov a pallotíni sa prišli o nich pastoračne starať. Boli traja a do mesta prišli pred druhou svetovou vojnou v roku 1938. Počas vojny sa im podarilo postaviť Kostol Dobrého pastiera, ktorý dodnes stojí na vŕšku nad Handlovou.

Po skončení vojny však museli odcestovať, keďže mali nemecké občianstvo. Až novodobá história pallotínov po páde komunizmu je spojená s poľskou provinciou Krista Kráľa. Patria do nej pallotíni pôsobiaci na Slovensku aj na Morave, na Slovensko prišli v roku 1992.

Najprv pôsobili vo farnostiach v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku a Starej Ľubovni a po roku začali samostatne spravovať dve farnosti – v Smižanoch na východnom Slovensku a v Predajnej na strednom Slovensku.

Do rehole sa prihlásili aj povolaní zo Slovenska a vznikli ďalšie rehoľné komunity, napríklad v hlavnom meste Bratislave či na východe v Michalovciach.

Svätý Vincent Pallotti hovorí, že „všetko je v poriadku, ak je to tak, ako to chce Boh. Božia vôľa je pokrmom, ktorý nasycuje“. Ktorá z jeho myšlienok vo vás najviac rezonuje?

Tá, v ktorej hovorí, že máme vedieť čítať znaky a znamenia čias a aktuálne potreby Cirkvi alebo jej aktuálne výzvy.

Preto v súčasnej dobe považujeme za aktuálnu výzvu šíriť úctu k Božiemu milosrdenstvu prostredníctvom svätých omší, vysielaných z našej svätyne v katolíckom rozhlase či televízii, taktiež organizovaním pútí a iných podujatí v diecéznej svätyni či vydávaním časopisu Apoštol Božieho milosrdenstva.

V čom môže byť podľa vás posolstvo pallotínov a ich zakladateľa inšpiráciou pre človeka 21. storočia?

Najväčšou výzvou pre dnešného človeka je nepochybne laický apoštolát.

V súčasnej dobe registrujeme, že sa veľa hovorí o odluke cirkví od štátu a tiež vnímame odchody veriacich z kostolov. Ľudia zanechávajú kresťanský životný štýl.

Tieto skutočnosti môžu prameniť práve z toho, že sa ľudia necítia spoluzodpovední za Cirkev. Veď predsa všetci pokrstení do nej patríme a malo by nám na nej záležať. Všetkým by nám malo záležať na jej dobrom mene.

Renomé Katolíckej cirkvi, myslím si, do značnej miery spočíva práve v tom, ako svoju vieru osobne prežíva každý veriaci.

A teda je tu priestor na to, ako byť niečím nápomocný, napríklad miestnemu kňazovi alebo charitatívnym dielam – veď nie sú rezervované len rehoľníkom a diecéznym charitám. Charita bude dobre fungovať, len keď bude mať dobrých, oddaných spolupracovníkov.

Všetci pokrstení patríme do Cirkvi a malo by nám na nej záležať. Všetkým by nám malo záležať na jej dobrom mene.

Pallotíni sú teda povzbudením v angažovanosti všade, kde sa nachádzajú.

Určite áno. Hovoríte o angažovanosti, preto by som chcel povedať niečo o našich laických spolupracovníkoch.

Lebo aj naša rehoľa má svoj „tretí rád“ – Združenie katolíckeho apoštolátu. Vo vízii sv. Vincenta Pallottiho bolo ešte skôr ako samotné rehoľné spoločenstvo, a tak aj jeho schválenie bolo ešte pred vznikom pallotínov.

Plnohodnotným začlenením laických spolupracovníkov do tohto združenia je akt apoštolskej angažovanosti v Cirkvi, vyjadrený slávnostným spôsobom v kostole a potvrdený vlastným podpisom. Takýmto spôsobom laickí spolupracovníci potvrdzujú, že sa chcú angažovať v Cirkvi a byť tak nápomocní v konkrétnom prostredí, kde sa nachádzajú.

Čo pre vás osobne znamená skutočnosť, že ste súčasťou rehoľnej komunity?

V reholi som dvadsaťpäť rokov a stále ma na nej oslovuje predovšetkým rozmer spoločenstva. Tiež vedomie toho, že žijem v komunite, v ktorej sú ľudia ochotní stále niečo robiť pre dobro Cirkvi a blížneho.