Pýtali sa nás, či sa tu nestrieľa

Už predtým mala Petronela bohaté skúsenosti s dobrovoľníckou prácou, no trojmesačná skúsenosť jej otočila život. „Chceli sme ísť pomôcť, ako budeme vedieť, hoci sme si najprv ani nevedeli predstaviť, čo budeme robiť a čo máme čakať. Vojnu sme poznali len zo správ.“

Zaregistrovali sa ako dobrovoľníci cez gréckokatolícku charitu. „Vedeli sme, že sú už tam, a narýchlo sme si pozháňali ubytovanie na fare vo Vyšnej Rybnici.“

Pridali sa tak k mnohým dobrovoľníkom a organizáciám, ktorých spojil rovnaký cieľ. „Zobrali sme potraviny či hračky a čo najviac áut, aby sme mohli pomôcť s rozvozom.“

KRIČAL Z NICH STRACH

Na starosť dostali prvé miesto kontaktu v colnom priestore najväčšieho hraničného priechodu Vyšné Nemecké. Boli teda prví, s kým sa na Slovensku po kontrole dokladov Ukrajinci stretli. V prvých dňoch ich tadiaľ prúdilo vyše 10 000 denne.

„Videli sme obrovské množstvo ľudí, z ktorých doslova kričal strach,“ uvedomovala si Petronela skutočnosť vojny. „Našou úlohou bolo podať im teplý čaj, niečo na jedenie, deku či pomôcť s malými deťmi, kým si vybavia papiere.“

Prvé dni fungovala 24-hodinová pomoc, dobrovoľníci sa striedali po dvanástich hodinách. Ich služba sa menila. Raz boli v colnom priestore, inokedy šli zobrať zásoby či triediť šatstvo do skladov, ktoré nosili kamióny. Na prvú nočnú službu asi tak skoro nezabudne.

„Najsilnejšie pre mňa bolo, že mnoho ľudí sa po prekročení hranice rozplakalo od úľavy. Pýtali sa, či sa tu nestrieľa, to som naozaj nečakala,“ hovorí aj dnes s emóciami. Často to boli mamy s deťmi, ktoré hodiny čakali v zime, kým sa dostali cez hranice.

„Veľa z nich utekalo len s igelitkami. Nevedela som si predstaviť, že si niekto zbalí naozaj len najnutnejšie veci, zoberie deti a ide. Hovorili sme si, že ak by sa niekto z našej rodiny ocitol v takejto situácii, chceli by sme pomáhať tiež a naopak, boli by sme radi, keby aj nám niekto takto pomohol.“

ŠEPTOM VYSLOVENÉ ĎAKUJEM

Pomoc väčšina utečencov nečakala a boli z nej prekvapení. Mysleli si, že ich pustíme na Slovensko a budú sa o seba starať sami. „Keď sme im ponúkli kávu či čaj, pýtali sa, koľko majú zaplatiť, nečakali, že im ju len tak niekto dáva.“ Zohriať sa mohli aj dekami či vo vyhrievaných stanoch.

„Bolo pre nás veľmi silné vidieť ľudí, ktorým sa trošku uľavilo, že sú v bezpečí.“ Dobrovoľníkov často len chytili za ruku a so slzami v očiach šeptom po ukrajinsky vyslovili ďakujem. „Nerozumeli tomu, že pre nich máme zabezpečený odvoz či ubytovanie. Cudzí ľudia ich uisťovali o základných potrebách.“

Aj keď po dvanásťhodinovej službe cítili únavu, spať sa im nechcelo. „Stále prúdili tisícky ľudí, mali sme pocit, že predsa nemôžeme odísť, že tam musíme byť pre nich.“ Striedali ich však ďalšie ako-tak oddýchnuté skupiny.

„Ľudia prinášali kus seba, veľakrát sme si s nimi poplakali. Najmä keď sme videli babičky a deduškov, ktorí prišli do cudzej krajiny a nevedeli, čo ďalej. Niektorí mladí totiž mali rodiny v iných častiach Európy, no viacerí z utečencov nemali kam ísť.“

ĽUDÍ SPOJILA POMOC

Po týždni sa Petronelin čas pomoci skončil a musela sa vrátiť za kancelársky stôl. „Doľahla aj únava, keďže sme spávali okolo štyroch hodín, no zároveň nás pomoc nabíjala energiou, doma to však opadlo.“

Ťahalo ju to späť, o pomoc ju aj s kamarátkou požiadal tiež jeden z  kňazov, preto sa so šéfom dohodla na uvoľnení. Na hraniciach napokon zostala až do júna, no časom musela zamestnanie obetovať. „Nevedela som si predstaviť, že ostanem za počítačom, keď na hraniciach sú stále ľudia, ktorí potrebujú pomoc.“

Chodili preto po hraničných priechodoch a stretávali sa s dobrovoľníkmi a organizáciami, medzi ktorými zisťovali, čo by im v ich práci pomohlo, od elektriky až po navýšenie prenosných toaliet. V 16-hodinových službách sa snažili nastaviť systém, aby bola pomoc prehľadná a efektívna.

Aby aj prichádzajúci ľudia ľahšie našli, čo potrebujú. „Bolo úžasné vidieť nadšenie toľkých, aj mladých ľudí, ktorých spojila pomoc. Od zbierania odpadkov až po odvážanie utečencov na rôzne druhy dopravy, aby mohli ísť ďalej.“ O to viac si potom vážili pochvalu od zahraničných organizácií, ktoré ocenili fungovanie pomoci na Slovensku.

VŠETKO NA JEDNOM MIESTE

Petronela sa dostala do tímu, ktorý v spolupráci so štátom pripravoval tranzitné centrum v Michalovciach. Malo poskytovať základné potreby, vybaviť povolenia na pobyt či dočasné ubytovanie.

Prichádzajúci ľudia by tak našli všetko na jednom mieste a zároveň by sa odľahčili hraničné priechody s obmedzenou kapacitou. Výzva bola zohnať aj ďalších dobrovoľníkov. „Veľa ľudí chcelo pomôcť, ale nevedeli ako, keď nespadali pod nejakú organizáciu. Snažili sme sa, aby mali svoje miesto.“

Centrum sa podarilo otvoriť za dva týždne a fungovalo až do júna tohto roka. Tisícky ľudí doň z hraníc vozili kyvadlovou dopravou.

DOBRÍ VOJACI

Prichádzajúcim Ukrajincom s taškami aj s deťmi pomáhali na hraniciach aj policajti a vojaci. „Keď zbadali vojakov v uniforme, zľakli sa. Ubezpečovali sme ich, že to nie sú vojaci bojujúci vo vojne, ale že im pomáhajú. Bol to pre nich ďalší šok.“

Jazykovú bariéru im pomohli prekonávať mladí Ukrajinci študujúci na Slovensku. „Vďaka nim sme mohli predísť rôznym nedorozumeniam, najmä starším ľuďom by sme nevedeli podať základné informácie.“ Zároveň to prichádzajúcich ľudí aj upokojilo, keď počuli vlastnú reč.

NIE SME VŠEMOHÚCI

Emočne vypäté situácie potrebovala spracovať a vysvetliť aj Petronela, preto bola vďačná za pomoc psychológov. „Mohli sme sa porozprávať o tom, čo prežívame a ako sa s tým vyrovnať. Lebo hoci sme prišli pomáhať, aj my sme potrebovali pomoc, keď sme si uvedomovali, že nie sme všemohúci a nedokážeme zvládnuť všetko.“

Zvlášť keď sa stretli s odmietnutím či akousi vyberavosťou. „Nechápali sme, keď niektorí odmietali pomoc či neboli spokojní s oblečením, ktoré dostali. Spočiatku nás hnevalo, že sa ideme zodrať a oni si to nevážia.“ Veľa nechýbalo a v srdci by ich odsúdili.

ROZHODOVAŤ V MALOM

No psychológovia im vysvetlili, že utečenci stratili všetko bez toho, aby mohli o niečom rozhodnúť, a jediná vec, ktorá im ostala, je možnosť rozhodnúť sa, či chcú takú alebo onakú bundu... Preto dobrovoľníkom odporučili dať utečencom podľa možnosti na výber z viacerých alternatív.

„Nemohli sa rozhodnúť, kam pôjdu, keďže nikoho nemali, ani to, čo budú robiť na ďalší deň. Mohli rozhodnúť len to, aký keksík či ležadlo si vyberú. Dávalo im to pocit, že o niečom ešte môžu rozhodovať.“

Neskôr aj od takýchto ľudí pocítili obrovskú vďačnosť. Psychológovia utečencov zároveň upokojovali a zmierňovali ich traumu. Rovnako dôležití boli tiež zdravotníci, bez ktorých by boli dobrovoľníci stratení.

„Vedeli sme, že sa všetci navzájom potrebujeme, vytvorila sa tam krásna spolupráca. To nás dvíhalo aj v ťažkých časoch. Neexistovala odpoveď, že sa to nedá, vždy sme hľadali alternatívu.“

EVANJELIZÁCIA BEZ SLOV

Podobné zážitky mala Petronela aj pri stretnutí s kresťanmi, ktorí prišli pomáhať z celého Slovenska. „Boli sme svedectvom bez slov aj pre ostatných, hoci sme o našej viere nehovorili. Naše správanie im bolo čudné, veľa sme sa povzbudzovali, oceňovali, nenadávali sme, nekričali po sebe v hneve. Jednoducho si všímali, že sa správame inak. Potom sme im mohli povedať niečo aj o Bohu.“

Silu naberali aj v kaplnke. Nielen počas svätých omší, ale aj v duchovnom spoločenstve modlitby, keď Bohu ďakovali za prežité dni či prosili o pomoc a požehnanie.

„Uvedomili sme si, že naše vyčerpanie pochádza aj z toho, že sme si v zaneprázdnenosti nenašli čas na modlitbu, na Boha. Osobný vzťah s Bohom mi dáva silu aj za normálneho dňa, nieto ešte v takej situácii.“

Niekedy medzi nich prišli aj neveriaci či ľudia z iných cirkví. „Viackrát s nami boli aj na svätej omši a modlitba búrala rozdiely či predsudky, čo bolo veľmi vzácne.“

NAJŤAŽŠIE PRÍPADY NAKONIEC

Utečenecká vlna začala v apríli slabnúť a práce ubúdalo. Namiesto tisícok ľudí prichádzali len stovky, neskôr iba desiatky. „Aj dobrovoľníci postupne strácali motiváciu a ochotu pomáhať, klesali tiež počty hmotnej pomoci, čo bolo prirodzené.“ Niektorí Ukrajinci sa už vracali späť domov do bezpečných zón.

„Ich túžba po domove bola veľmi silná.“ Osudy utečencov prichádzajúcich neskôr z najviac zasiahnutých oblastí však boli oveľa ťažšie. „Boli viac traumatizovaní. Často to boli napríklad zneužívané ženy, ktorým sa podarilo ujsť z krytov a okrem vyvraždenia rodiny či zbombardovania domu zažili aj znásilnenie.“

Alebo deti, ktoré v dôsledku zažitých hrôz prestali rozprávať. „Títo ľudia boli uzavretejší. Psychológovia mali čo robiť, aby sa k nim dostali bližšie a získali si ich dôveru.“ Venovali sa im viac a individuálnejšie.

BOH SA POSTARAL

Keď sa blížil čas Petronelinho júnového odchodu, rozmýšľala, čo ďalej, keďže už bola nezamestnaná. V lete po návrate domov na Petronelu doľahla únava.

„Nevedela som sa dospať, potrebovala som si poriadne oddýchnuť a až potom rozmýšľať, čo ďalej. Povedala som si, že keď ja som sa starala o ľudí na hraniciach, tak Pán Boh sa určite postará o mňa.“ Napokon vďaka dobrovoľníckej práci v Michalovciach dostala aj ponuku platenej práce.

„Pán Boh to mal celé v réžii, nemusela som si robiť starosti.“ Počas troch mesiacov pomoci vnímala Petronela ako najdôležitejšie prijatie. „Dať ľuďom pocítiť, že sú prijatí, že im pomôžeme, postaráme sa o nich, to ich upokojilo.“ Toto poznanie si odniesla aj do ďalších dní.

„Treba mať otvorené srdce pre človeka, nech je akýkoľvek, prijať ho takého, aký je, bez toho, aby som ho súdila. Keď ktokoľvek potrebuje pomoc, som tu pre neho. Pritom ho niekedy stačí len vypočuť. Platí: Hľadajte Božie kráľovstvo a ostatné vám bude pridané (porov. Mt 6, 33).“