Raz budem kardinál

Joseph Ratzinger sa narodil v  mestečku Marktl am Inn ako tretie, najmladšie dieťa v rodine. Jeho otec bol policajt a mama žena v domácnosti. Mal staršiu sestru Máriu a brata Georga, s ktorým si boli veľmi blízki.

PRVÉ ROKY

Malý Joseph bol drobné, krehké dieťa, trápili ho časté choroby. Ako bábätko odmietal jesť, no situáciu vyriešila rehoľná sestra, ktorá sa po jeho narodení na istý čas k Ratzingerovcom nasťahovala. Kŕmila ho ovsenými vločkami – chutili mu a dokázal ich v sebe udržať.

Prakticky mu tým zachránila život. Keď raz súrodencom Ratzingerovcom ponúkol sused jahody zo svojej záhrady, dvojročný Joseph si vybral tie najväčšie a najkrajšie, no len čo ich zjedol, opuchol mu nosohltan a  rodičia mu museli rýchlo privolať lekára. Inokedy ho do oka poštípala včela.

Okrem takýchto epizód však bolo detstvo budúceho pápeža idylické. Hoci sa rodina pre otcovo povolanie musela často sťahovať, rodičia dokázali na každom pôsobisku rozvíjať v deťoch hlbokú úctu k Ježišovi a Márii.

„Na rodičoch sme videli, čo znamená mať pevný vzťah k Bohu,“ píše Georg Ratzinger v knihe Môj brat pápež. Takmer každý deň sa doma spoločne modlievali ruženec a čítali si katolícku literatúru, v kuchyni vždy visel obraz Panny Márie.

Rodina hlboko prežívala veľkonočné či vianočné sviatky, Hromnice a májové pobožnosti. Pre chlapcov bol najväčší zážitok, keď im rodičia kúpili detského „Schotta“ – základné liturgické texty, ktoré bratia zanietene študovali.

Malý Joseph Ratzinger s batohom v jeho školských časoch koncom roka 1932 v Aschau am Inn v Nemecku. Snímka: profimedia.sk

HRÁVALI SA NA KŇAZOV

Ratzingerovci tiež často putovali do rôznych kostolov či kaplniek. Počas pútnických slávností sa tam nachádzali stánky, kde sa dali kúpiť miniatúrne liturgické predmety – detské oltáriky, kalichy, monštrancie či kadidlá.

Keďže Joseph a Georg sa radi hrávali na kňazov (čo bolo vo vtedajších katolíckych rodinách bežnou hrou), dostali od rodičov oltárik s otáčacím svätostánkom, cínový liturgický riad a od tety dokonca vyšívané detské ornáty. Malého Josepha však fascinovali aj zvieratá, najmä mačky.

A plyšové medvedíky, ktorých mal slušnú zbierku. Cestou z kostola prechádzal každý deň okolo výkladu, v ktorom sa mu veľmi páčil plyšový macko. Jedného dňa však zmizol. Joseph začal usedavo nariekať, bolo mu za medvedíkom smutno.

Aká však bola jeho radosť, keď si o pár dní našiel macka pod vianočným stromčekom! Odvtedy dostal každé Vianoce od rodičov plátenné či drevené figúrky zvieratiek. Joseph aj jeho brat Georg nesmierne milovali hudbu.

Keď rodičia videli ich záujem, kúpili im cez inzerát staršie harmónium. Chlapci začali navštevovať hodiny hudby a budúci pápež obľuboval najmä Mozartove skladby.

Hoci Georg od začiatku vedel, že sa chce chrámovej hudbe venovať aj v budúcnosti, Joseph svoje povolanie nemal vyhranené. Raz prišiel na návštevu do mesta, kde žili Ratzingerovci, mníchovský kardinál.

Priviezli ho v nablýskanej limuzíne a všetci sa k nemu správali veľmi úctivo. Keď ho škôlkar Joseph uvidel, zamyslel sa a vyhlásil: „Raz budem kardinál!“ Ale už o pár dní, keď pozoroval maliara, ako maľuje steny ich domu, oznámil, že bude aj maliar.

ŠPORT ANI NÁHODOU

Súrodenci Ratzingerovci navštevovali kláštornú škôlku, do ktorej Joseph chodil nerád. Všetko sa však zmenilo, keď začal chodiť do základnej školy a v desiatich rokoch do humanitného gymnázia. Bol usilovný žiak a študent, jeden z najlepších v triede.

Mal rád klasické jazyky, najmä latinčinu a gréčtinu, v ktorých exceloval. Po nástupe Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany k moci sa výučba klasických jazykov značne zredukovala, dôraz sa kládol hlavne na prírodovedné disciplíny a  šport.

To sa už Josephovi nepozdávalo, lebo jediná vec, ktorú naozaj nemusel, bola povinná telesná výchova. Budúci pápež šport neznášal. Po ukončení štúdia na humanitnom gymnáziu sa Joseph rozhodol nasledovať svojho brata Georga a vstúpil do kňazského seminára v meste Traunstein.

Pre rodinu Ratzingerovcov to znamenalo komplikovanejšiu finančnú situáciu – mať v rodine dvoch vysokoškolákov znamenalo väčšie výdavky. Otcov dôchodok ledva vystačil, preto matka začala privyrábať ako kuchárka v hoteli.

Rodinný rozpočet odľahčila aj sestra Mária, ktorá sa po skončení školy zamestnala ako úradníčka. V Traunsteine musel Joseph bývať na internáte a to mu nevyhovovalo.

Bol zdržanlivejší individualista, mal rád svoju slobodu, rád len tak sedel a čítal si alebo hral na klavíri. No na internáte to nebolo možné.

„Bol som zatvorený v študovni asi so šesťdesiatimi ďalšími chlapcami, čo bolo pre mňa trápenie,“ hovorí v knihe Môj brat pápež Benedikt XVI. Dodáva však, že to bolo užitočné pre jeho budúcnosť, lebo ak by zostal doma, stal by sa čudákom.

HITLERJUGEND NIE

Blížila sa vojna, a aby seminár mohol zostať otvorený, riaditeľ musel podľa zákona prihlásiť všetkých študentov do organizácie Hitlerjugend – Hitlerovej mládeže.

Keď sa však na začiatku vojny seminár zmenil na lazaret a zo seminaristov sa stali obyčajní študenti, zrušilo sa aj ich členstvo v Hitlerjugend. V  tom čase mohli členovia Hitlerovej mládeže získať zľavu na školné a mali aj mnohé iné výhody, čo by rodinnému rozpočtu Ratzingerovcov dosť pomohlo.

Riaditeľ školy, zanietený nacista, presviedčal Josepha, aby opäť chodil do Hitlerjugend. On však ponuku rázne odmietol. Otec, presvedčený antinacionalista, takisto nedovolil, aby chlapci získali zľavu za školné týmto spôsobom.

NEMILITANTNÝ ČLOVEK

Po tom, čo vypukla vojna, prišiel v roku 1943 povolávací rozkaz aj Josephovi. Iba šestnásťročný chlapec musel odcestovať do Mníchova a brániť závody BMW, kde sa vyrábali motory do lietadiel. Neskôr jeho oddiel presunuli k Innsbrucku.

Táto etapa života bola pre Josepha obzvlášť náročná. Sám sa označil za „úplne nemilitantného človeka“ a plniť vojnové pokyny bolo proti jeho presvedčeniu. Nakoniec sa mu podarilo dostať na oddelenie telefonistov, kde aspoň nemusel strieľať.

Ako jeden z mála dostal Joseph v kasárňach vlastnú izbietku. Vo voľnom čase veľa čítal, členov svojej jednotky dokonca vyučoval náboženstvo a pravidelne organizoval účasť na svätých omšiach.

Keď sa ho pýtali, čím by sa chcel stať, bez váhania odpovedal: „Kňazom.“ Ako tvrdí v knihe Môj brat pápež Ratzingerov kolega z vojny Walter Fried, taká odpoveď si v tom období vyžadovala veľkú dávku odvahy.

VOJNOVÝ ZAJATEC

Keď Josephov oddiel prepustili, mladý klerik sa s radosťou odviezol domov. Netešil sa však dlho, lebo len čo pricestoval, čakal ho povolávací rozkaz do pracovnej brigády, tentoraz do rakúskeho Burgenlandu – stavať zákopy.

Dva mesiace v Rakúsku boli pre Josepha nesmierne náročné. Brigáde velili jednotky SS. Keď sa dozvedeli, že mladý Ratzinger sa chce stať kňazom, tyranizovali ho a zosmiešňovali. Zrazu ho však z ničoho nič poslali späť domov do Traunsteinu, kde sa musel hlásiť v miestnych kasárňach.

Vojna sa blížila ku koncu, no stále hrozilo, že mladí vojaci dostanú povolávací rozkaz na front. Joseph naň nechcel čakať, preto z kasární ušiel. Bolo to ťažké rozhodnutie, keďže SS mala prikázané dezertérov ihneď zastreliť či obesiť.

Na úteku železničným podchodom budúceho pápeža zastavili dvaja vojaci. Joseph sa zľakol, no oni si všimli jeho obviazanú ruku a nechali ho ísť. Na konci vojny prišli do Traunsteinu Američania a z Josepha spravili vojnového zajatca.

Spolu s ostatnými ho transportovali do tábora pri meste Ulm, kde päťdesiattisíc chlapov spávalo pod holým nebom a jedávalo raz denne naberačku polievky. Joseph nezaháľal, písal si denník, zapisoval svoje myšlienky, a aby sa nenudil, začal si precvičovať grécke hexametre.

DVERE KU KŇAZSTVU

V júni 1945 prišlo túžené, toľko očakávané vyslobodenie. Joseph Ratzinger dostal prepúšťací preukaz a konečne mohol odísť domov k rodičom. O mesiac neskôr sa do rodičovského domu vrátil aj brat Georg.

Keďže presvedčenie oboch chlapcov sa cez vojnu nezmenilo a stále sa chceli stať kňazmi, pokračovali v štúdiu v seminári vo Freisingu. Dvere ku kňazstvu – a nakoniec až na Petrov stolec – boli pre mladého Josepha Ratzingera otvorené.