S Kristom prežíval utrpenie i nádej

Predsviatočné spovedanie, príprava chrámu a  liturgie, usmerňovanie úloh miništrantov a ich asistencie pri špeciálnych úkonoch, samotné slávenie Veľkonočného trojdnia. Veľká noc je v živote kňaza farnosti hektické obdobie.

NÁMAHU STRIEDA VĎAČNOSŤ

„Zvýšené nasadenie nastupuje už pred sviatkami, keď chceme byť spovednou službou k  dispozícii veľkému počtu ľudí. Ani v kuchyni však bod varu nemôže nastať bez toho, že by to predtým nebublalo. Iba tak dostane jedlo správnu kvalitu a môžeme si ho naplno vychutnať,“ hovorí Aurel Halajčík, farár farnosti Svätej rodiny na košickom sídlisku Dargovských hrdinov.

Ponúka i ďalšie prirovnanie. „Keď bežíte maratón, v posledných kilometroch pocítite vypätie, ale cieľ stojí za to a nik potom námahu neľutuje. Naopak, cíti sa šťastný. Tak je to aj s Veľkou nocou, kde tiež zmysel snahy, prípravy a dávania sa k dispozícii potrebuje nájsť svoje naplnenie. Keď sa teda zavŕši slávenie sviatkov, prežívam vďačnosť za spoločnú modlitbu a príklad viery všetkých farníkov.“

KŇAZ NEMÔŽE DAŤ, ČO SÁM NEMÁ

Aj jeho samého povzbudzuje vo viere, keď vidí záujem komunity o to, čo chce Boh vložiť do nášho života. „Ani kňaz nemôže dať to, čo nemá. Najprv musí čerpať, aby mohol dávať. Nie je však len celebrantom, vysluhovateľom sviatostí, ale vďaka spoločenstvu, do ktorého je poslaný, aj sám dozrieva vo viere. Veľká noc je vystúpenie na vrchol hory po celoročnom spoločnom putovaní s Kristom.“

Sila veľkonočného tajomstva Aurela Halajčíka sprevádza už od čias, keď ako maturant o svojom povolaní ešte len uvažoval. „Zvažoval som dlho, medzitým už vypršal aj termín podávania prihlášok na teológiu, ale bol som stále nespokojný, a  tak som sa predsa len prihlásil.“

V dňoch rozlišovania ho kňaz poslal pomodliť sa k  Božiemu hrobu. „On vždy povzbudzoval, že v adorácii pri Božom hrobe si môžeme vyprosiť aj milosti, ktoré inokedy nevieme. Boží hrob je svedectvom toho, že Otec zostupuje do ľudskej krajnosti, keď kriesi Syna k životu. Boh chce dopriať nepredstaviteľné každému synovi a dcére ako Ježišovi, keď mu odovzdáme všetku svoju ľudskú obmedzenosť.“

JEŽIŠ S NAMI TÚŽI STOLOVAŤ

Prvú Veľkú noc v kňazskom rúchu slávil ako kaplán v Ľubiši. „Intenzívne som pozoroval svojho farára, jeho osobné prežívanie. V mnohom bol pre mňa inšpiráciou.“

Plynutím rokov si uvedomil silu hneď úvodného okamihu pri slávení pamiatky Pánovej večere na Zelený štvrtok. „Keď vystúpim k oltáru a oslovujem spoločenstvo, ktoré sa schádza sláviť Pánovu Paschu, identifikujem sa s Ježišom. Myslím na to, ako si pozval učeníkov do večeradla a povedal im: Veľmi som túžil s vami jesť veľkonočného baránka... Keď si uvedomím tento Kristov úmysel a vidím celú farskú rodinu, plný kostol, je to niečo, čo ma ako kňaza dojíma. Potrebujem potvrdiť všetkým, že teraz s nami Ježiš veľmi túži stolovať.“

SPOLOČENSTVO V SKÚŠKE

Počas dvoch pandemických rokov však takéto priame zjednotenie s farníkmi nebolo možné, kostoly sa pre verejnosť uzavreli. „Keď prišiel kovid, prvé týždne sme mali problém uveriť, že je to pravda. Bolo to niečo totálne nové a nepredstaviteľné. Prišlo to k nám v období pôstu a vtedy ešte nik nepomyslel, že Veľkú noc budeme prežívať bez farského spoločenstva,“ spomína Aurel Halajčík na neľahké obdobie.

Nielen pre veriacich, ale aj pre kňazov to bola skúška. „Bolo nám ťažko. Navonok sme boli od farníkov oddelení, ale dovolím si tvrdiť, že vnútorne sme boli o to užšie duchovne prepojení, čo napomohlo k spolupatričnosti. Ako Pán počas Paschy prechádzal okolo obydlí Izraelitov, tak aj my sme hľadali spôsob, ako ho znova priblížiť do príbytkov ľudí. Túžili sme, aby bol záchrancom aj v tejto situácii, lebo pandémia a jej dôsledky boli pre nás ako egyptská rana. Pomohli sociálne siete i živé prenosy.“

PO OMŠI HNEĎ DO NEMOCNICE

Po období obmedzení sa na Veľkú noc roku 2022 opäť mohli zaplniť kostoly. Na jednotu s veriacimi sa na košickom sídlisku tešil aj ich farár, no dopadlo to inak. „Keď prišla pandémia, nevedel som si predstaviť, že budeme sláviť v kostole Veľkú noc bez ľudí. Teraz som bol zrazu počas sviatkov nielenže bez ľudí, ale aj bez kostola, na nemocničnom lôžku,“ približuje dramatické chvíle svojho života.

Všetko sa začalo na Zelený štvrtok. Dopoludnia sa ešte bez ťažkostí zúčastnil na Omši svätenia olejov, pri ktorej si kňazi z celej arcidiecézy každoročne obnovujú kňazské sľuby. Prežíval to výraznejšie ako inokedy, keďže to preňho bol jubilejný rok, keď si pripomínal 25. výročie kňazskej vysviacky.

„Popoludní som prenášal Oltárnu sviatosť zo svätostánku do bočnej miestnosti, kde ju uchovávame počas Veľkonočného trojdnia. Presne v momente uloženia, pri pokľaknutí som pocítil prvýkrát intenzívnu bolesť.“ Nevedel, z čoho môže pochádzať. Napokon sa ukázalo, že to boli dôsledky kovidu. „To ma prekvapilo, pretože som ho prekonal ešte pred Pôstnym obdobím a potom som sa cítil v dobrej kondícii.“

Keďže bolesť sa stupňovala, uvažoval, či vôbec môže sláviť večernú svätú omšu. „Napriek všetkému som nevedel prijať, že by som v deň pamiatky Pánovej večere nebol pri oltári. Slávil som ju s mimoriadnym pocitom plného spoločenstva, kostol bol skutočne naplnený, čo bola po pandemickom období veľká radosť.“

Tá sa však miešala s bolesťou do takej miery, že ihneď po skončení liturgie ho museli kapláni urgentne odviezť do nemocnice. „Stále som si myslel, že to prejde a v sobotu na vigíliu budem v kostole. Postupne som sa musel týchto predstáv vzdávať, lekári mali problém diagnostikovať môj stav. Až na Veľkonočný utorok sa im podarilo určiť diagnózu. Za ten čas došlo k infarktu ľavej obličky.“

NEISTOTA A MOC MODLITBY

Jednu skúsenosť, keď sa jeho život dostal do ohrozenia, už mal za sebou, toto bolo druhýkrát. „Sú to situácie, keď človek vo vypätí fyzickej bolesti už nevládze a položí Bohu aj otázku, ktorú mu položil i Ježiš: Bože, prečo? Ale nedokázal som dopovedať celú vetu – Bože, prečo si ma opustil? Došiel som iba po slovíčko prečo. Pokračovať som nemal odvahu, lebo som nepochyboval o tom, že Pán je so mnou ešte bližšie ako za normálnych okolností. Doprial mi inú skúsenosť Veľkej noci.“

Spätne je za ňu vďačný, lebo dostal príležitosť identifikovať sa s trpiacim Kristom, no zároveň byť človekom nádeje. „Tá mi ostávala v neistom čase Veľkonočného trojdnia, keď sa nedarilo stanoviť spôsob liečby. Spoliehal som sa veľmi silno na modlitbu svojich blízkych i farníkov a to mi dodávalo silu. Vnímal som, že ak je taká modlitbová armáda spojená v úmysle, tak lekári nemajú inú možnosť, len sa trafiť do správnej diagnózy.“

Keď sa to v utorok konečne podarilo, odľahlo mu. „Veľkonočná radosť sa u mňa začala stupňovať. V  nemocnici som nemal žiadnu možnosť návštev, iba tamojšieho kaplána, ktorý prichádzal ku mne s  Eucharistiou. Každý deň som úpenlivo čakal na ten moment.“

O POKRMY SA PODELIA

Ani následná liečba nebola jednoduchá, trvala dva mesiace. „Naučil som sa ceniť si to, čo bolo dovtedy pre mňa samozrejmé. Na to som myslel aj počas vlaňajšej Veľkej noci, keď som už mohol znovu prežívať slávenie vyvrcholenia liturgického roka vo farskom kruhu.“

A nielen s veriacimi, ale aj na fare s trojicou kaplánov, s ktorou tvoria kňazskú komunitu. Tá si tiež pripravuje veľkonočné pokrmy podobne ako rodiny v domácnosti. „Máme to podelené, pečieme i veľkonočnú paschu. Nie vždy podľa rovnakého receptu, pandemické obdobie nás naučilo niektoré pekárenské ťahy, vieme už robiť kvások a podobne. Nemám však odvahu povedať, že pečieme alebo varíme. Ja hovorím, že experimentujeme,“ smeje sa Aurel Halajčík.

Tí, ktorí ho poznajú, však vedia, že v skutočnosti sa v kuchyni dokáže obracať výborne. „Nejde ani tak o dodržiavanie tradícií, ale o to, že prežívame spoločný čas, ktorý je počas sviatkov iný ako v bežný deň. V prvom rade duchovne pri modlitbách, ranných chválach, posvätných čítaniach, ale aj takto v  bežnom živote. Ešte v  sobotu večer hneď po Veľkonočnej vigílii, kým sa upratuje kostol, sa snažíme nachystať i prvú ochutnávku veľkonočných pokrmov.“

Pozývajú na ňu kostolníčky i ďalších farníkov, ktorí pomáhali pri príprave Veľkonočného trojdnia. „Cítime potrebu aj takýmto agapé umocniť radosť zo stretnutia so živým Kristom. Aj keď je už večerný čas, nik z nás sa po vigílii nedokáže hneď upokojiť a ísť spať.“

AJ DROBNOSŤ VIE POTEŠIŤ

Farnosť Svätej rodiny funguje na veľkom 25-tisícovom sídlisku, pôsobia v nej štyria kňazi. Emočne náročnejšie to počas sviatkov môžu mať duchovní, ktorí sú vo farnosti sami, čo je príklad mnohých obcí.

„Je to pravda, ale neverím, že zostávajú sami. Sú tiež duchovnými otcami farností, ktoré sa im stávajú rodinou. Zvlášť v menších obciach sú vzťahy komornejšie, kňaz má príležitosť poznať osobne skoro všetkých veriacich. Viem, že mnohé rodiny dokážu pozvať k sebe kňaza, ktorý to má domov k rodine ďaleko alebo ju už nemá. Byť odrezaný od ľudí by nebolo prirodzené, služba farára má naplnenie práve v spoločenstve, do ktorého bol poslaný.“

V  každom prípade záujem zo strany farníkov povzbudí počas sviatkov, či už ide o Veľkú noc, alebo Vianoce, každého kňaza. „Prejavy spolupatričnosti sú impulzom, hocijaká drobnosť vie veľmi potešiť. Veď z maličkostí sa skladá život,“ potvrdzuje Aurel Halajčík.