S Mojžišom vo Svätej zemi

Kto by už mal sprevádzať vo Svätej zemi pútnikov, ak nie kňaz s autentickým biblickým priezviskom? Pán Boh si ho viedol ako biblického patriarchu. Martin Mojžiš sa narodil v obci Kráľová, v malej osade Častobrezie 23. apríla 1950.

Uprostred hôr v nadmorskej výške 900 metrov tam v čase jeho príchodu na svet žilo len sedem rodín. Život krásny, no zároveň náročný. Počas leta sa rodičia venovali poľnohospodárskym prácam. Otec v zime pracoval v hore ako drevorubač a mama vyšívala ženské slatinské kroje.

ČITATEĽ A MALÝ PÚTNIK

Martin navštevoval základnú školu v Zaježovej a v Pliešovciach. Najradšej čítal rozprávky Pavla Dobšinského, neskôr sa pohrúžil do diel Henryka Sienkiewicza, Leva Nikolajeviča Tolstého a iných svetových autorov.

„Na záľuby nebolo času, musel som pásť kravy a neskôr pracovať s rodičmi na poli, keďže som nemal súrodencov. Na snívanie o cudzích končinách som nemal žiadnu príležitosť. Až keď som bol šiestak, učiteľka zemepisu nám čítala o ďalekých krajinách a to ma zaujalo. S mamou som ako chlapec chodieval na púte na Staré Hory a do Banskej Štiavnice. Neskôr som navštívil Bratislavu, Brno a Prahu, ale iné možnosti som nemal.“

BOŽIE VNUKNUTIE

Skôr ako cestovateľská túžba sa u Martina zrodil smäd po duchovnom povolaní.

„Dodnes celkom nechápem jeden moment z môjho detstva. Do školy som peši absolvoval dvojkilometrovú cestu cez horu na autobusovú zastávku. Bol som druháčik a od pondelka do soboty som túto rannú túru využíval na modlitbu ruženca. Doteraz tomu nerozumiem, ale po každom desiatku som si spontánne vzdychol: Bože, daj, aby som sa stal kňazom. Vnímam to ako Božie vnuknutie.“

Mladého Martina prijali do kňazského seminára v roku 1968, nastal čas štúdia na Teologickej fakulte v Bratislave. Politicky i spoločensky sa, žiaľ, „lámal chlieb“ a nebol priestor na uvažovanie napríklad nad biblickým štúdiom v zahraničí.

Napriek tomu si Martin Mojžiš rád spomína na toto obdobie: „Nádherné dva roky 1968 a 1969 som prežil na fakulte, ale ďalšie tri už boli v znamení strachu, či štúdium dokončím. Kedykoľvek z ministerstva poslali zoznam tých, ktorých musela fakulta vylúčiť. Ľahko som sa mohol ocitnúť medzi nimi aj ja. O pobyte v zahraničí sa nedalo ani snívať. Bol som rád, keď som sa stal kňazom.“

Snímka: Erika Litváková

NESMELÁ TÚŽBA

Novokňaz Martin nastúpil do pastorácie. Na začiatku bol kaplánom v Detve, potom správcom fary na Sliači, v Hriňovej, farárom v Lutile, Turčianskych Tepliciach, v Lovči a v Kanianke.

„Keď sa stal v roku 1990 diecéznym biskupom Rudolf Baláž, požiadal som ho o možnosť ísť na štúdiá biblických vied do Ríma alebo Jeruzalema. Keďže som ale v tom čase mal už štyridsiatku, otec biskup mojej žiadosti nevyhovel s tým, že radšej pošle mladších. Priznám sa, že som bol z  toho smutný.“

Martin Mojžiš si však veľmi prial navštíviť Svätú zem. „Moja prvá návšteva Izraela sa uskutočnila ešte v roku 1990 s Čedokom, vtedy jedinou cestovnou kanceláriou, ktorá takéto poznávacie zájazdy organizovala.“

Božím riadením sa v Jeruzaleme stretol so spolubratom v kňazskej službe Jánom Majerníkom, ktorý tam študoval biblické vedy.

„Po čase som v Katolíckych novinách zaregistroval kresťanskú cestovnú kanceláriu a jej inzerát s ponukou duchovných cvičení pre kňazov vo Svätej zemi, práve pod vedením Jána Majerníka. Neváhal som. Keď som ho počúval, žasol som, čo by som mal v  súvislosti so Svätou zemou a Bibliou ako kňaz – katechéta vedieť. Žiaľ, naša generácia bola o to počas teologického štúdia ochudobnená.“

Ján Majerník odporučil Martinovi Mojžišovi, aby na sväté miesta prichádzal ako pomocný sprievodca a nahrával si informácie na diktafón.

„Požičal mi mnoho študijnej literatúry, takže som postupne začal vnikať do tajov Svätej zeme. I vďaka tomu som sa neskôr stal aj samostatným odborným sprievodcom. Nebolo to ľahké, ale nádherné, pretože sa mi začínala plniť moja túžba.“

Martin Mojžiš slávi svätú omšu v malej kaplnke v Bazilike Narodenia Pána v Betleheme, len zopár metrov od hviezdy označujúcej miesto príchodu Mesiáša na tento svet. Snímka: archív –MM–

KONEČNE SPRIEVODCOM

Samostatným sprievodcom sa teda stal v roku 1995. Sprevádzal pútnikov do Ríma, Lúrd, Fatimy alebo po stopách sv. Pavla v Grécku, Turecku, na Sicílii či Malte. Neskôr pribudlo Mexiko, Brazília, Argentína. S pútnikmi tiež navštívil Egypt, Sýriu, Libanon i Jordánsko.

Úlohy oficiálneho sprievodcu vo Svätej zemi sú presne určené. „Na prvom mieste musí dobre poznať Sväté písmo, lebo Svätá zem je, ako hovorievam, piate evanjelium. Zároveň musí poznať topografiu svätých miest súvisiacich so Starým a Novým zákonom.

Musí sa aj orientovať v spoločenských a politických pomeroch a vo vzťahoch obyvateľov Izraela a tiež vedieť okamžite zareagovať v aktuálnej situácii. Nevyhnutné je ovládať anglický jazyk a vhodná je aj znalosť taliančiny.“

NADŠENIE PÚTNIKOV

Začiatky 90. rokov minulého storočia boli pre slovenských pútnikov ťažké, ceny zájazdov sa šplhali vysoko. Nie každý si mohol takú púť dovoliť.

„Len zriedka sme mávali manželské páry a strednú generáciu, mladých ľudí takmer vôbec. Väčšinou to boli len skôr narodení. Po čase sa to vďaka Pánu Bohu zlepšilo a pribudli pútnici rôzneho veku. Až sme museli požiadať otcov biskupov o pomoc kňazov, ktorí mali záujem, ale aj schopnosť stať sa občasnými sprievodcami. Z celého Slovenska sme však bez povinnosti farskej pastorácie doteraz určení len traja.“

V súčasnosti sú pútnici náročnejší ako v minulosti, majú otvorený svet, veľa cestujú a chcú aj veľa vedieť a poznať. „Pre nás sprievodcov je to náročnejšie, ale vynakladáme úsilie, aby boli pútnici po všetkých stránkach spokojní. Môžem potvrdiť aj za spolubratov sprievodcov, že zo Svätej zeme sú pútnici vždy nadšení.“

Bazilika na vrchu blahoslavenstiev sa nachádza v atraktívnom prostredí pri Genezaretskom jazere. Snímka: archív KN

TOP MIESTA VO SVÄTEJ ZEMI

Históriu, duchovné či emocionálne podnety nájdete vo Svätej zemi na každom kroku.

„Veď každé miesto je tu spojené s pôsobením Pána Ježiša a to je úžasné. Keď sa ma pútnici pýtajú, či mi za roky sprevádzania tie miesta nezovšedneli, hovorievam, že vôbec nie, lebo Božie slovo sa vyčerpať a zovšednieť nemôže. Ale predsa, mojou srdcovkou je Genezaretské jazero s  okolím a  Getsemanská záhrada na úpätí Olivového vrchu v Jeruzaleme.“

I keď duchovný otec Martin nemá ľudí, ktorých doteraz vo Svätej zemi sprevádzal, spočítaných, s hrdosťou naznačuje, že má viac ako desať kancelárskych šanónov so zoznamami pútnikov.

„Hádam ich niekedy spočítam. Za takmer 27 rokov tejto služby sú ich tisíce. Počas roka je to rôzne. V niektorých sezónach bolo okolo 20 turnusov len vo Svätej zemi, nehovoriac o iných miestach. Počas pandémie som však za dva roky sprevádzal len štyri zájazdy. Najvyťaženejší som bol pred rokom 2000 a potom po roku 2005.“

V kariére duchovného sprievodcu boli aj chvíle, keď intenzívnejšie vnímal Božiu pomoc a ochranu. „Najmä v pohnutých rokoch od septembra 2000 do Veľkej noci 2002, keď boli nepokoje medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi. Našťastie sa to skončilo a nateraz je vďaka Pánu Bohu pokoj a dúfam, že zostane i naďalej.“

Snímka: Erika Litváková

PRÍNOS PRE PÚTNIKOV

Sprevádzanie pútnikov nie je len „poznávačka“ ako pri iných zájazdoch.

„Mojou povinnosťou je z pútnického zájazdu urobiť – ak už nie duchovné cvičenia v pravom zmysle slova, keď je nutné mlčanie –, tak určite aspoň duchovnú obnovu. Viacerí kňazi, ktorí sa zúčastnili len ako pútnici, mi povzbudení duchovnými podnetmi povedali, že s pokojným svedomím si zájazd ohlásia ako exercície. Veľmi veľa ľudí mi aj po rokoch hovorí, že keď sú na svätej omši a počujú evanjelium, tak sa im ihneď v mysli vybavia miesta, ktoré navštívili, a od času púte zmenili aj svoj život.“

Nehovoriac o tých, ktorí sa práve na zájazde obrátili a po rokoch pristúpili k sviatosti zmierenia. „O tomto by som tiež mohol veľa hovoriť. Roky sú nemilosrdné, sily ubúdajú a ja už pomaly odovzdávam štafetu mladším spolubratom. Hovorí sa, že je čas začať a čas aj skončiť. Pán Boh zaplať!“