Sedem statočných žien

Rodinka Kurpitovcov pochádza z malej dedinky Berezyna, ktorá sa nachádza približne 50 kilometrov od Ľvova. Otec Peter (46) je gréckokatolícky kňaz a mama Natalija učiteľka. Vyučuje náboženstvo v miestnej škole a pomáha manželovi s farskou katechézou.

Spolu vychovávajú šesť dcér: Mariju (23), Sofiju (21), Juliju (17), Ivannu (12), Viktoriju (2) a malú Elizabetu. Na fare v Berezyne žijú 23 rokov. Narodili sa tam a vyrastali všetky dcéry okrem najmladšej.

Majú veľkú záhradu a malé hospodárstvo, na ktorom spoločne pracujú. Bývajú takmer vedľa lesa, takže kedykoľvek môžu zájsť do prírody.

„Manžel chcel vždy syna. No teraz som šťastná, že máme samé dcéry. Chlapci by museli zostať na Ukrajine a bojovať. Manžel mi často telefonuje a hovorí, koľko mladých, ani nie 20-ročných chlapcov pochoval. To je hrozné,“ začína rozprávať Natalija so smútkom v hlase.

DRUHÝ DOMOV V TATRÁCH

Matka so šiestimi dcérami našla dočasné útočisko na tatranskej fare. Vybrali sme sa teda z redakcie na návštevu priamo pod Tatry. Otvorí nám Sofija a srdečne nás privíta. Všetci sú doma okrem najstaršej Marije. Tá pracuje v neďalekom penzióne, aby pomohla rodine. Dozvedáme sa, že je výborná kuchárka.

Útulným malým bytom sa ozýva plač najmladšej Elizabety. Rastú jej zúbky. Po chvíľke príde Natalija s najmladšou dcérkou na rukách. Už neplače. Usmieva sa. Podržíme ju v náručí. Vyzerá spokojná a obzerá si nás. Ani netuší, že je tak trošku celebritou – prvým ukrajinským bábätkom narodeným na Slovensku.

Sadáme si k stolu a začíname sa rozprávať o rodine, o plánoch do budúcnosti, ale aj o vojne. Tú zo svojich spomienok asi tak skoro nevymažú. „Najstaršia Marija študovala ekonomiku na vysokej škole. Nejaký čas potom pracovala v banke,“ prezrádza Sofija.

„Ja študujem učiteľstvo biológie a Julija je v prvom ročníku vysokej školy. Študuje prekladateľstvo anglického a nemeckého jazyka.“ Ivanna, ktorú volajú Janka, je šiestačka. Chodí na cirkevnú školu do Popradu, kde sa jej veľmi páči. Hovorí, že si tam už zvykla. Má dobrých učiteľov aj spolužiakov.

Všetci jej pomáhajú a neustále ju zahŕňajú darčekmi. V školskej jedálni vraj varia perfektne a ani učenie nie je ťažké. Problém jej robí len slovenčina. No a najhoršie je to s ranným vstávaním. Na Ukrajine sa totiž vyučovanie začína neskôr. Tiež sa dozvedáme, že všetky dievčatá sú hudobne nadané.

Svoj talent zdedili po rodičoch. Mama Natalija hrá na klavíri a otec Peter na trúbke. Klavír učaroval aj Mariji a Juliji. Tá dokonca ani nechodila do miestnej základnej školy, ale do hudobnej školy v Ľvove.

Sofija a Ivanna hrajú na bandure. Ide o typický ukrajinský strunový nástroj. Ivanna nám na ňom zahrala a išlo jej to výborne.

S VIEROU DO NEZNÁMEHO

Nezabudnuteľný 24. február zmenil dovtedy pokojný život rodiny Kurpitovcov. Chaotické hlučné ráno si azda budú pamätať navždy. Mama Natalija, ktorá mala o týždeň rodiť, si nevedela predstaviť, ako zvládne cestu do neznáma. Zároveň vedela, že musí odísť. Zbalili si to najnutnejšie a s dôverou sa vydali na cestu.

„Na hraniciach bola veľmi veľká kolóna. Povedali nám, že autom pôjdeme tri dni,“ spomína Natalija s chvením v hlase. „A tak manžel zobral všetky tašky a ja s deťmi sme išli pešo na hranice. Trvalo to dlho. Bola noc a zima. Vydýchli sme si, keď sme stretli slovenských dobrovoľníkov. Milo nás privítali.

Dali nám horúci čaj, teplé deky, kabáty. Fyzicky nám už bolo dobre, ale vnútorne to bolo ťažké. Všade bol krik, hluk, zúfalstvo, deti plakali,“ rozpráva ďalej.

„Najťažšia bola rozlúčka s manželom, ktorý s nami na Slovensko ísť nesmel. Vedomie, že odchádzam od niekoho, koho milujem, a neviem, či ho ešte niekedy uvidím...“

Na hraniciach ich mali autami vyzdvihnúť tatranský farár a farníčka Alena. Bola už hlboká noc a všetci boli veľmi unavení. Malá Viktorija plakala. Niekoľko nocí nespali. Napriek všetkému ďakovali Bohu, že pôjdu autom, že si v ňom môžu oddýchnuť. Nevedeli, kam idú, no nemali strach.

Dôverovali Bohu, že sa o nich stará. Na tatranskú faru dorazili o štvrtej ráno. Privítali ich kostolné zvony. Bolo to veľmi radostné, pretože u nich bijú zvony len na Veľkú noc.

KRST MALEJ ELIZABETY

Boh sa postaral najlepšie, ako vedel. Alena, ktorá ich priviezla, je totiž gynekologička. A keďže termín pôrodu bol 1. marec, veľa času už neostávalo. Poobede prišla na faru a počúvala srdce bábätka.

„Veľmi to za mňa prežívala. Dievčatko bolo veľké, malo štyri kilogramy. Alenka ma vzala do kežmarskej nemocnice. A ešte v ten deň prišla na svet Elizabeta. Dieťatko mi hneď dala do rúk, urobila fotku a všetkým rozposlala,“ smeje sa nahlas.

„Pomohla mi nielen ako lekárka, ale aj ako človek. Ako priateľka. Ponúkla mi, že môžem u nej bývať, že nám pomôže, dá všetko potrebné pre bábätko. A to aj napriek tomu, že má svoju rodinu.“

Jedného dňa farár zahlásil, že je čas malú Elizabetu pokrstiť. Natalija však stále verila, že vojna sa skončí a pokrstia ju doma. Ale manžel jej to neodporúčal. Denne padali rakety. Nebolo by rozumné behať s malým bábätkom do úkrytu.

A tak sa rozhodli Elizabetu pokrstiť v rímskokatolíckom obrade, hoci ostatné dcéry sú krstené v gréckokatolíckom. „Krstnou mamou sa stala už moja dobrá priateľka Alenka. Bola to pre celú farnosť veľká slávnosť. Ľudia nám na faru priniesli všetko možné aj nemožné,“ smeje sa Natalija.

„Prišli sme z kostola a zostali sme v nemom úžase. Na stole boli šaláty, rezne, koláče, povešané balóny. Dodnes nevieme, kto nám to všetko pripravil.“

KRÁSNA PRÍRODA I ĽUDIA

Kurpitovci pocítili slovenskú pohostinnosť, prajnosť, pomoc a najmä lásku. Hovoria, že u nás žijú dobrí ľudia. Doslova to platí o tatranskej farnosti, kde bývajú už štvrť roka. Cítia sa tam ako doma, pretože ľudia ich prijali ako vlastných. Keď niečo potrebujú, vždy sa nájde niekto, kto im pomôže.

Či už zaviezť k lekárovi, alebo pokočíkovať malú. Tatrancov Kurpitovci vnímajú ako jedno úžasné spoločenstvo, kde kňazi aj veriaci žijú ako rodina. Sú šťastní, že sa stali jej súčasťou.

„Cez Pôstne obdobie tu bola nádherná krížová cesta. Veľmi pršalo a bola zima. Ale vôbec nám to neprekážalo. Bolo to pre nás veľmi emotívne. Tešíme sa, že tu môžeme chodiť na sväté omše. Tiež sme sa zúčastnili na slávnosti prvého svätého prijímania. Iné tradície sú u nás, iné u vás.

Dokonca sme boli s prvoprijímajúcimi deťmi na Mariánskej hore v Levoči. Bolo tam krásne. Sme šťastní, že Boh sa o nás stará a môžeme na Slovensku duchovne rásť,“ prezrádza Natalija. Najsilnejším zážitkom je pre nich každodenný večerný ruženec v kostole, obetovaný za Ukrajinu a za pokoj vo svete.

Jeden desiatok sa vždy modlievajú po ukrajinsky. Je to pre nich veľká česť. Keď prvýkrát počuli v kostole svoju rodnú reč, plakali. Prežívali to veľmi emotívne. „Hoci sú naše jazyky rozdielne, reč nášho srdca je tá istá. A to nás spája.“

Na tatranskej fare dostali veľa lásky a sú za ňu nesmierne vďační. Vnímajú to ako veľký dar a požehnanie. Hoci na začiatku nevedeli, čo bude, dnes sa už pod Tatrami udomácnili a poznajú takmer celé okolie.

VŠADE DOBRE, DOMA NAJLEPŠIE

Aj dcéry sú v Tatrách spokojné. Hovoria, že už počas prvého týždňa mali pocit, že Tatrancov poznajú roky. „Keby sa nezačala vojna, nikdy by sme sem neboli prišli,“ hovorí Sofija. „Takto sme spoznali krásny kus sveta. Len škoda, že za takýchto okolností. Ak sa vrátime na Ukrajinu, určite sem budeme chodiť.

Pretože títo ľudia sú už naša rodina.“ Dievčatá sú s kamarátkami v kontakte. S mnohými si píšu a veria, že sa čoskoro spolu stretnú. Chcú sa vrátiť na Ukrajinu, ale čakajú, kým to bude bezpečnejšie. „My staršie by sme sa aj vrátili, ale nechceme, aby tam šla mama s Viki a Elizabetou. Hoci ona už veľmi chce.

V Ľvove to síce nie je také zlé ako na iných miestach, ale kedykoľvek tam môžu spadnúť rakety,“ dozvedáme sa od Julije. Byť bez otca je pre rodinu ťažké. Zatiaľ ich bol pozrieť trikrát. Môže prejsť cez hranice, len ak má na Slovensku aspoň tri deti do 18 rokov.

Keďže Julija bude mať o pár dní 18, malej Elizabete už treba vybaviť doklady, že je Ukrajinka, aby ich mohol navštevovať aj naďalej. Vždy, keď Peter príde, odvezie so sebou na Ukrajinu materiálnu pomoc, ktorú v Tatrách vyzbierajú. Marija, Sofija a Julija pravdepodobne zostanú nejaký čas na Slovensku.

Majú prácu a môžu tak finančne pomôcť rodine. V Ľvove by také možnosti nemali. A hoci našli na Slovensku všetko, čo potrebujú, srdcom sú predsa len doma. Držme im teda palce, aby sa tam čoskoro mohli vrátiť.