Sila meniť svet na nádherné miesto

Pápež František nás vo svojom tohtoročnom posolstve k Svetovému dňu médií nabáda „hovoriť srdcom“, teda komunikovať otvorene a láskavo. Vy sa o to vo svojej profesii snažíte už vyše tridsať rokov. Neoľutovali ste?

Verejnosti sa môžete prihovárať plocho, formálne, ale môžete dať do toho aj vlastný názor a pocity. Riskol som to druhé. Keď som v televízii začínal, v slovenských médiách pocity zaužívané neboli. Podľa mňa však priznať to, že vás niečo dojalo, nie je hanba.

Mojich posledných dvadsať rokov na obrazovke sa spájalo s ľudskými osudmi. Každé zahlasovanie príbehu, ktorý sa ma dotkol, bolo náročné. V živom vysielaní je ťažké udržať emócie. Ale má sa za ne azda človek hanbiť?

Aj keď – novinárska profesionalita si vyžaduje, aby sme na televíznych divákov neprenášali osobné starosti. Neraz som prežíval náročné chvíle vrátane straty blízkych rodinných príslušníkov či priateľov.

To, čo sa vo mne dialo, však na obrazovku nepatrilo. No vyjadriť pocit spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí zápasia s ťažkým osudom, vôbec nie je hanba.

A tiež nie je hanba povedať svoj názor.

Na záver relácií Lampáreň a Reflex som zvykol uštipačne okomentovať situáciu, ktorú sme v spoločnosti práve prežívali. Často to rozhodilo verejnú mienku a rozprúdilo diskusiu, ale nikdy som od toho neupustil. Bol som vďačný za slobodu, že som si také niečo mohol dovoliť. A nikdy som to neoľutoval.

Za tým, čo hovorím, aké názory zastávam, si stojím. Človek bez názoru v médiách ani nemá čo robiť. Ale dôležité je vyjadriť ho slušne a pokorne. Bez urážok a vulgárností pomenovať negatíva v spoločnosti. Ako novinári ich musíme pomenovávať, nesmieme byť ticho. To som pripravený robiť aj naďalej.

Celý profesionálny život pracujete s ľuďmi. Je to náročné?

Celá moja novinárska kariéra bola spojená s ľuďmi a ich príbehmi. Žiaľ, často práve s tými smutnými. Je to náročné. Toto nie je typ práce, z ktorej odídete o štvrtej popoludní s čistou hlavou. Vy tým všetkým ešte žijete, spracovávate to vo svojom vnútri, čo je veľmi náročné.

Najťažšie príbehy sú tie, ktorých protagonistov poznáte osobne. Vtedy sa vás to veľmi dotýka. Áno, chlap by mal byť silný, ale to neznamená, že by mal byť tvrdý ako kameň. Každý má dušu, a ako hovorí klasik – aj chlapi plačú.

Odjakživa ste chceli byť novinár?

Chcel som byť lekár alebo právnik. Držalo ma to po strednú školu. Do okamihu, keď do môjho života zasiahla profesorka slovenčiny na trnavskom gymnáziu. Tento svet opustila minulý rok počas pandémie a s láskou na ňu spomínam. Bola veľmi prísna.

Dala mi päťku zo slohovej práce, lebo som ju pre chorobu odovzdal po termíne. Mala na to jednoznačný názor: „Bol si doma, nudil si sa, pokojne si mohol písať. Pre mňa, za mňa si ju pošli do novín.“

Poňal som to ako výzvu. Slohovú prácu na tému Ťažký študentský život som poslal do okresných novín. Uverejnili ju na titulnej strane ako úvodník. Okrem toho, že som dostal svoj prvý šesťkorunový honorár – v prepočte dvadsať centov –, ponúkli mi aj ďalšiu spoluprácu.

Keď profesorka slovenčiny zbadala úvodník, objavila sa počas hodiny chémie vo dverách a ukazovákom mi naznačila, že k nej mám okamžite naklusať.

Chytila ma za ucho, priviedla do redakcie školského časopisu a povedala: „Tu je tvoje miesto, tu budeš písať.“ A už to bolo jasné.

Školský časopis Blesk bola moja srdcovka. Zaľúbil som sa do toho všetkého a bolo jasné, že právnik ani lekár nebudem.

No keď sa to tak vezme, nakoniec som sa stal amatérskym právnikom, lebo kedysi relácia Lampáreň a dnes Občan za dverami sú o obhajobe ľudských práv a spravodlivosti. A myslím, že je zo mňa aj „lekár“ – aspoň pre dušu.

Teraz už máte vlastných študentov. Čo im prízvukujete ako najdôležitejšie pre súčasnú žurnalistiku?

Médiá nastúpili na veľmi rýchly vlak. To už ani nie je obyčajný vlak, to je šinkansen. Doménou je rýchlosť a povrchnosť. To má veľmi vážne dôsledky pre objektivitu. Keďže mnohé médiá tlačia na senzácie bez súvislostí, verejnosť môže dostať informácie v skreslenej podobe a posunutom význame.

Poctivosť novinárskej práce ale súvisí s uvedomovaním si, že dávate von informáciu, ktorá bude hýbať verejnou mienkou v pozitívnom i negatívnom zmysle. Každé slovo môže pomôcť, ale aj ublížiť.

Snímka: Erika Litváková

Hoci sa o médiách hovorí v súčasnosti veľmi negatívne, novinári môžu ovplyvniť svet aj v dobrom.

To je druhá vec, o ktorej študentom rozprávam. Aby si uvedomili, aký obrovský dar a akú veľkú silu majú v rukách. Vieme, že ako jednotlivci nezmeníme celý svet a nezabezpečíme svetový mier, ale môžeme zmeniť aspoň mikrosvet okolo seba.

Rozprával som to aj nedávno na súťaži mladých novinárov Štúrovo pero. Hovoril som im, že aj ich článok v školskom časopise má význam. Napríklad napíšu o spolužiakovi, ktorý vyhral olympiádu vo francúzskom jazyku.

Zverejnením tejto správy urobia obrovskú radosť tomu študentovi, ktorý príde domov a ukáže článok mame, otcovi, babke a dedkovi z jednej aj z druhej strany... Počet ľudí, ktorým urobili aspoň na chvíľu deň aj svet krajší, rastie.

A pretože v článku spomenuli aj pani profesorku, ktorá pripravovala žiaka na olympiádu, aj ona príde domov a pochváli sa manželovi a deťom. Rátate, koľkým ľuďom skrásnel ich mikrosvet?

Preto kladiem študentom otázku: Uvedomujete si, akú máte obrovskú silu? Vo svojom priestore v rámci svojich možností dokážete meniť svet pre mnohých ľudí na nádherné miesto.

Ako ste vnímali médiá začiatkom deväťdesiatych rokov?

Divák, poslucháč i čitateľ mal vtedy iba obmedzený výber médií, z ktorých mohol čerpať informácie. Ale médiá si uvedomovali zodpovednosť a v informovaní verejnosti si dávali veľký pozor.

Príchod slobodného internetu a všemožných informačných kanálov však tento priestor úplne zmenil a nebojím sa tvrdiť, že aj zdeformoval. Dnes už ktokoľvek môže šíriť informácie, stiera sa hranica medzi novinárom a „novinárom“.

Rovnako nie je možné zabrániť, aby sa nepravdivé informácie nekontrolovateľne šírili. Ľudia sa nenamáhajú konfrontovať ich, zisťovať, ako o tom istom píšu iné médiá.

Dezinformácie, hoaxy či konšpiračné teórie sa tak verejnosti podsúvajú ako hotová vec, pravda, skutočnosť. V tejto situácii majú profesionálne médiá – tlač, rozhlas, televízia – ďaleko menší dosah a dostávajú sa do úzadia.

Nestáva sa tvrdenie, že žurnalistika je strážcom demokracie, už len frázou?

Nie, nie je to fráza. Novinári sú naozaj strážni psi demokracie. Keďže kritizujú mnohé veci, vytvárajú si obrovské množstvo nepriateľov. Pravdaže, nemôžu nás všetci milovať. Zažil som to kedysi dávno v Televíznych novinách, neskôr v Paľbe či Lampárni, aj teraz v relácii Občan za dverami.

Urobíme reportáž, ktorou niekomu pomôžeme a vytvoríme si skupinu priateľov. Ale poukazujeme aj na to, že niekto zlyhal a urobil chybu, a tým si vytvárame nepriateľov. Takže je to pol na pol a nemôžeme vedieť, kde a kedy emócie explodujú a niekto prekročí hranicu toho, že vás len slovne skritizuje.

Novinári sa vždy pohybujú na tenkom ľade. Na druhej strane ich netreba glorifikovať, lebo je to ich úloha a poslanie. Musia si byť vedomí, že vykonávajú rizikové povolanie, ktoré môže vyvolať aj negatívne reakcie. V dnešnej dobe s maximálne vybičovanými emóciami je to ešte vážnejšia téma.

Považujete teda svoje povolanie za poslanie?

Nech má táto práca akékoľvek negatíva, je tu niečo, čo môžete urobiť len vy – v danej chvíli máte vo svojich rukách osud konkrétneho človeka, ktorý môžete ovplyvniť.

Veľmi by som si želal, aby každý známy človek aspoň občas pritiahol pozornosť verejnosti na niekoho alebo niečo, čo by za iných okolností túto pozornosť nezískalo. Či už ide o nejaký problém, alebo ľudí v núdzi – je tisíc možností, ako tento dar využiť.

V televíznych reláciách dlhé roky hľadáte spravodlivosť a usilujete sa podať pomocnú ruku. Dočkáte sa občas vďačnosti?

Mám byť optimista alebo úprimný realista? Z ľudí vyprcháva nielen vďačnosť, ale aj veľa iných krásnych vlastností. Myslel som si, že pandémia napraví ľuďom hierarchiu hodnôt, že k sebe budeme ohľaduplnejší, veľkorysejší, budeme si viac pomáhať.

Stojím si za tým, že sme boli k sebe ľuďmi iba prvé dva týždne prvého lockdownu. Potom to vyprchalo, priestor dostala závisť a zákernosť, začali sme byť podráždení a agresívni. Reparát z ľudskosti sme neurobili.

Človek nikdy nerobí svoju prácu preto, aby sa dočkal vďačnosti, ale keď vám niekto poďakuje, poteší vás to. Dobré slovo stačí, lebo vďaka nemu viete, že vaša práca má zmysel.

Keď si na vás niekto spomenie, a to nielen vtedy, keď riešite jeho problém, ale pri akejkoľvek inej príležitosti, je to milé, povzbudzujúce. Hovorím tomu: pošlite smajlíka.