Silvester Krčméry: Všetko je milosť

„Nie si hladná?“ spýtal sa ma Silvo po hodinách práce nad záznamami jeho spomienok. On sám na diktafón nahral hodiny a hodiny svojich skúseností z rokov vyšetrovania a  väznenia komunistami, istá obetavá duša ich všetky prepísala, no a my sme práve pracovali na ich utriedení, pochopiteľnosti a následnosti v čase.

Bola to vzácna práca. Slovo po slove, riadok po riadku sa predo mnou odhaľoval človek, akého len tak nestretnete. „Ani nie,“ odpovedala som mu na otázku, ale on ma už viedol do kuchyne k chladničke.

Veselo, s očakávaním ju otvoril. „Aha! Dáš si?“ radostne sa zasmial. V strede chladničky trónilo v malej miske vajíčko uvarené natvrdo. Inak nič.

NEMĚJTE OBAVY

Silvo asi nikdy presne nevedel, čo v chladničke má. Jeho bytom na druhom poschodí domu na Košickej v Bratislave prešlo počas dňa veľa ľudí, najmä mladých.

Všetkých hostil rovnako srdečne. Niektorí si niečo vzali, iní zasa niečo zanechali. Delenie sa so Silvom, či už o hmotnú, alebo ešte viac duchovnú stravu, bolo veľmi samozrejmé, prirodzené a krásne. Ako Boží dotyk.

Texty, na ktorých sme pracovali, sa stali základom kníh To nás zachránilo, s podtitulom Brainwashing – vymývanie mozgu a Vo väzniciach a táboroch (obe vyšli v roku 1995). Tú prvú nazval Fero Mikloško vo svojom novinovom článku žalmom a  vzdorom jednotlivca voči moci.

Možno to bol žalm, ale taký špeciálny, „silvovský“, v ktorom sa nenarieka. S pokojom a jemným humorom rozprával tie najstrašnejšie veci, ktorých bol svedkom a hlavne obeťou.

Svoje zatknutie v  roku 1951 napríklad opísal takto: „... vrhli sa na mňa asi traja, zbalili ma do deky, zapchali mi ústa a  hodili do auta. Objavili sa muži so samopalmi, nasadili mi putá, na oči gumou pritiahnuté nepriehľadné okuliare.

Nasledovala cesta na neznáme miesto, počas ktorej som v podaní vedúceho zatýkacieho komanda počul asi najlepší vtip v živote: ‚Nemějte žádné obavy, jste v rukách Státní bezpečnosti.‘ Práve tej bezpečnosti, ktorej sa ľudia báli viac ako teroristov...“

SILVOVA METÓDA

Všetko, čo potom nasledovalo, bol Silvo schopný vidieť úplne inými očami ako možno väčšina z nás. „Zrazu som si uvedomil, že to je mimoriadna milosť. Treba to využiť, veď čo ak tu budem len krátko?“ povedal k prvým dňom, ktoré po zatknutí strávil vo vyšetrovacej väzbe. Ešte netušil, že sa predĺži na tri roky.

„Boh je láska, on mi nechce zle, na niečo to určite bude dobré. Predsa všetko je milosť.“ A  tak si zaumienil, že okrem pozorovania, čo s ním budú robiť a kam až môže človek zájsť v prisluhovaní zlu, využije túto dobu na exercície.

„Exercície uprostred komunistického centra,“ tak to nazval. Popri dennodenných výsluchoch a fyzickom aj duševnom mučení on mal duchovné cvičenia. Pre každú situáciu, pre každé utrpenie dokázal nájsť povzbudivé miesto v Jánovom evanjeliu, ktoré vedel naspamäť. A meditoval.

Keď takmer nedostával jesť (neskôr na slobode ešte aj zemiakový škrob, ktorý zostal na hrnci po varení zemiakov, považoval za pochúťku, nehovoriac o varenom vajci!), keď mu bránili spať, ležať alebo dokonca sedieť, keď sa mu snažili vymyť mozog... On to „premeditoval“.

SVEDECTVO PRAVDE

No nesmie vzniknúť mylný dojem, že azda ani toľko netrpel. „Pri obnovovaní a nahrávaní spomienok mi boli na zábranu nervové a duševné komplikácie – zvieranie hrudníka, zovretie srdca a hrdla, ba zrýchlenie pulzu ako kedysi vo väzeniach. Dostával som silné bolesti hlavy, bolesti očí, krku, chrbtice... Znovu sa vo mne vynáral stav úzkosti, strachu, ľudskej beznádeje i bolesti z ľudskej zlomyseľnosti.“

Napriek týmto ťažkostiam si veci, ľudí a udalosti väčšinou pamätal do detailu. Pritom som ho nikdy nepočula povedať o nikom z vyšetrovateľov či neskôr bacharov zlé, odsudzujúce slovo. Jeho myseľ lekára analyzovala udalosti vedecky aj  psychologicky.

Jeho myseľ kresťana sa na ne dívala s láskavým nadhľadom a milosrdenstvom. O to silnejšie znie jeho svedectvo vydané pravde. „Vtedy som už mal jasnú zásadu, že proti zlu treba bojovať, pokiaľ je to len možné, aby z neho čo najviac vyšlo na svetlo a nemohlo sa konať tajne.“

Ani po troch rokoch surového zaobchádzania vo vyšetrovačke nepodpísal protokoly. Jeho vyšetrovateľa to tak rozčúlilo, že ho bil päsťami, škrtil a udieral mu hlavu o stenu.

Dovtedy, kým zakrvavený nepadol na zem. „... necítil som vôbec nič. Zrejme som bol taký rozrušený, že som bolesť nevnímal. Opakoval som si celé hodiny: Pane, nesklamal si nás. Vždy si nám sľuboval, že budeš s nami, že nás nikdy neopustíš. Čo ti teraz môžem priniesť ako obetu? Veď ma nič nebolelo. Skoro nič vlastne ako obetu nemôžem priniesť.“ Pritom mal nalomené dve rebrá. Taký Silvo bol.

BASOVÝ BEATNIK

„Prvýkrát som Silvuška začal lepšie vnímať, keď som mal asi štyri-päť rokov a on prišiel z väzenia, z basy,“ spomína si profesor Vladimír Krčméry na obdobie druhej polovice 60. rokov.

„Hrával nám, svojim synovcom, na gitare piesne od českých muklov. BB – basový beatnik si hovoril. Rozprával nám aj o svojich cestách v rokoch 1968 – 1970 do Sovietskeho zväzu. Nehovoril, že zakladajú Socies Fatima s Vladom Juklom, ale hovoril, že ZSSR sa obráti, a kázal mi, aby som sa modlil za Brežneva.“

Silvov postreh toho, aké dôležité je fatimské posolstvo pre našu dobu, bol prorocký. Videl a chápal aj to, čo si my možno pri pohľade na Rusko začíname uvedomovať až teraz, po vyše sto rokoch.

Okamžite začal pre naplnenie posolstva o obrátení Ruska aj niečo robiť. Naučil sa Jánovo evanjelium v ruštine, lebo to mu pri cestách do Ruska nikto nemohol vziať a mohol ho „vytiahnuť“, kedykoľvek bolo treba.

„Na gymnáziu sme so Silvinkovým dovolením vstúpili do ZČSSP – Zväzu československo-sovietskeho priateľstva a s povolením Mons. Hnilicu aj do SZM – Socialistického zväzu mládeže, aby sme vlakmi družby pašovali Biblie do Kyjeva, Moskvy, Leningradu a neskôr, už ako študenti lekárskej fakulty, aj do Tbilisi,“ rozpráva ďalej profesor Krčméry.

„Do komunistickej strany sme však vstupovať nesmeli.“ Silvo sám bol funkcionár ZČSSP v  Biskupiciach. „Vždy pravdivo hovoril, že on je taký priateľ sovietskeho ľudu, že im zadarmo nosí potravu pre dušu. Biblia vtedy v ZSSR stála celý mesačný plat.“

MOTÁK DO RÍMA

Tento laický apoštolát, ktorý Silvester Krčméry rozvíjal spolu s Vladimírom Juklom po prepustení z väzenia od 60. do 80. rokov medzi mládežou, bol za totalitného režimu silnou súčasťou tajnej podzemnej Cirkvi.

A  základom pre mnohé hnutia, ktorých činnosť vyvrcholila 25. marca 1988 na sviečkovej manifestácii, teda na tzv. Bratislavskom veľkom piatku – začiatku pádu komunizmu u nás. „So Silvuškom som chodil na ‚víkendové cesty‘ po Slovensku,“ vyberá k tomu ďalšiu spomienku profesor Krčméry.

„Navštevoval známych kňazov, zbieral podpisy na podporu kardinála Tomáška a podobné aktivity. Zoznámil som sa vtedy s  mnohými skvelými kňazmi, zastrčenými naoko na ‚brdárkach‘. Tajne však pracovali s mestskou mládežou, ktorú tam Silvo privádzal. Tak som spoznal Mons. Jaraba, Sečku, Tkáča, Kojnoka, Baláža...“

Neskôr, po prevrate v decembri 1989, niesol profesor Krčméry do Ríma „moták“. „Na toaletnom papieri boli Silvinkovým mravčím písmom napísané mená Ján Hirka, Ján Korec, Edo Kojnok, Rudolf Baláž, Štefan Sečka, Peter Dubovský, Jozef Jarab... Až do marca 1990 som nevedel, načo tam tie mená boli. Bola to message pre pápežovho sekretára Mons. Dziwisza s menami tých, čo boli podľa Silva a Vlada Jukla ‚episcopabilis‘, vhodní na biskupa. Dva týždne po revolúcii Silvo stále zmene celkom neveril, takže som musel aj s Lackom Stromčekom absolvovať test, ako rýchlo a bezpečne zjesť moták. Napríklad: Ak si dáte toaletný papier lesklou stranou navrch, prilepí sa na podnebie a nedá sa zhltnúť.“

RYTIER SILVESTER

O Silvestrovi Krčmérym a jeho hrdinských i dobrodružných skutkoch viery by sa dalo napísať ešte niekoľko kníh. Ján Pavol II., s ktorým Silva spájalo hlboké priateľstvo, ho za ne v roku 1991 vymenoval za rytiera a udelil mu najvyššie cirkevné vyznamenanie, aké laik môže dostať – Rad sv. Silvestra.

Keď v  roku 1995 vyšla kniha To nás zachránilo, Ján Pavol II. do nej k vytlačenému menu MUDr. Silvester Krčméry rukou pripísal: ktorý vydal svedectvo Kristovi a Cirkvi s požehnaním Ján Pavol II. 11. IV. 1995. Všetko je milosť, povedal by Silvo.