Slúžil Bohu a ospevoval jeho dobrotu

Bol Advent. V rodine Toporcerovej v Spišskom Štvrtku sa tešili na príchod piateho dieťaťa. Štefan sa narodil 12. decembra 1923 v čase, keď prežívame radostné očakávanie príchodu Mesiáša na svet. V radosti bol očakávaný aj dnes už storočný Štefan.

Mal troch bratov a sestru, s úsmevom hovorí, že bol „poškrabok“, ako sa tu hovorí najmladším v rodine. Z jeho súrodencov už nikto nežije, a tak je jediným spojivom s rodinnou minulosťou. Jeho životná púť nebola však bezproblémová.

DETSTVO A MLADOSŤ

„Bývali sme vo veľmi jednoduchých pomeroch, ale náš otec sa snažil zaobstarať všetko, čo sme potrebovali. Najprv som chodil do ľudovej školy.“ Štefan spomína, že otec odišiel dvakrát do Ameriky za zárobkom, keďže na Slovensku vládli nepriaznivé sociálne podmienky.

„Po návrate si dokúpil pozemky a polia, na ktorých gazdoval. A ja ako najmladší som mu spolu s mamou pomáhal, keďže moji starší bratia v čase nastupujúcej druhej svetovej vojny už slúžili v armáde. Jeden bol v Rusku, ďalší dvaja na maďarských hraniciach.“

Svetový vojnový konflikt sa chýlil ku koncu, a tak Štefanov ročník už neodviedli na bojiská. Jeho snom bolo študovať za organistu v Spišskej Kapitule, čo mu, žiaľ, pre vyšší vek nebolo umožnené, podmienky prijatia boli prísnejšie ako dnes.

Rozhodol sa teda absolvovať dvojročné štúdium na Obchodnej akadémii v Poprade. Jeho kroky neskôr viedli do Opátky pri Košiciach a do Bočiara pri maďarských hraniciach, kde bol učiteľom.

VIERU NEZAPREL

Po roku 1948 prevzali moc v krajine komunisti, nastalo obdobie náboženskej neslobody a útlaku. Štefan bol ako učiteľ postavený pred vážnu dilemu – buď podpíše vyhlásenie o vystúpení z Katolíckej cirkvi, alebo prestane vyučovať. Tu sa naplno prejavil jeho charakter, preniknutý kresťanskou výchovou, ktorú mu vštepili rodičia a ktorú s manželkou odovzdal aj svojim deťom.

„Šestnásti z môjho okolia už vtedy podpísali a nám ostatným dali vyhlásenia, aby sme si ich vzali domov a po podpise ich poslali na príslušné miesta. Ja som to neurobil. Papiere som hodil do pece.“ Dôsledky boli tvrdé, školstvo musel opustiť. Vrátil sa teda do Spišského Štvrtka, kde žije doteraz.

Kvôli práci absolvoval Strednú ekonomickú školu v Spišskej Novej Vsi a do pracovného pomeru sa zaradil ako ekonóm na Štátnom majetku v neďalekých Mečedelovciach, kde pôsobil až do dôchodku.

HUDBA A SPEV

Štefanova životná púť bola od detstva spojená s blízkym a vrúcnym vzťahom k hudbe a spevu. Počas odpustových slávností k nim chodievali do obce potulní predajcovia z Bosny a Hercegoviny. „Mali pred sebou veľké koše s nožíkmi, hrebeňmi a ústnymi harmonikami, ktoré predávali. Každý rok som si od nich kúpil jednu, na ktorej som potom hrával.“

Štefan sa vďaka miestnemu organistovi dostal aj k hre na organe. „Často som sedával vedľa neho a pomáhal mu spievať na svätých omšiach.“ Popritom si pozorne všímal, ako hrá. Do tajov organa ho neskôr vovádzali aj rehoľné sestry, ktoré pred rokom 1948 pôsobili v Spišskom Štvrtku.

PRIJATÝ A PODPOROVANÝ

Osobitnú kapitolu v Štefanovom hudobnointerpretačnom progrese tvorí jeho učiteľské pôsobenie v Opátke a Bočiari. „Už v Opátke mi bolo umožnené hrávať na svätých omšiach, keďže organistu a kantora tam nemali. Cítil som podporu a  prijatie od tamojšieho kňaza. V byte som si nacvičoval piesne na harmóniu a potom som hudobne sprevádzal sväté omše v miestnom kostole. Veriaci boli veľmi radi, že som im takto slúžil.“

Po piatich rokoch bol preložený do Bočiara a v miestnej škole učil ďalších päť rokov. Aj tam pokračoval v službe oduševneného organistu a kantora.

V RODNEJ FARNOSTI

Viac ako päťdesiat rokov hrával v Kostole sv. Ladislava v rodnom Spišskom Štvrtku, kde pôsobil kňaz minorita páter Alojz Kaľafut. „Najprv som sprevádzal pohreby a neskôr sa moja služba rozšírila o hranie na svätých omšiach v týždni, v nedele, vo sviatky a počas odpustu Nanebovzatia Panny Márie.“

Ešte pred niekoľkými rokmi vyludzoval Štefan Toporcer tóny na tamojšom organe. K jeho obľúbeným piesňam z Jednotného katolíckeho spevníka patria: Začína sa konať pravá obeť; Bože, svetov mocný Pane; Ty si, Pane, v každom chráme. Rád hrával aj prelúdiá.

Ocenenie za dlhoročnú službu kantora a organistu v rodnej obci dostal od vtedajšieho spišského biskupa Štefana Sečku a veľmi si ho váži. Hudba a spev majú v jeho živote svoje pevné miesto i naďalej, aj keď už chodí do kostola pomenej.

S VĎAČNOSŤOU VOČI BOHU

Štefan Toporcer stále rád študuje dejiny a učenie Pána Ježiša. Ľuďom dnešnej doby odkazuje, aby verili nielen slovom, ale aj srdcom. A čo mu pomáha žiť tvorivo a plnohodnotne aj v tomto požehnanom veku?

„Zaručene to, že som Pánu Bohu slúžil celý život a ospevoval som v  piesňach jeho dobrotu a  lásku počas celého liturgického roka. Bol som naozaj šťastný, keď som mohol v kostole hrať a spievať. Toto vedomie ma napĺňa radosťou a vďačnosťou voči Bohu až podnes a dodáva mi silu kráčať životom ďalej.“ PA