Som stále v kolotoči

Služba. Týmto slovom by sa dal charakterizovať život Juraja Baráta. Pomoc ľuďom, ktorí sa ocitajú v núdzi, či sú to ľudia bez domova, sociálne slabší alebo utečenci, je pre riaditeľa Diecéznej charity v Nitre a spoluzakladateľa organizácie Depaul Slovensko prirodzená ako dýchanie.

Na otázku, čo ho k charitatívnej práci priviedlo, odpovedá, že sa vždy snažil reagovať na výzvy, ktoré sa pred ním objavili.

Korene tohto prístupu siahajú ešte do totality, do podzemnej Cirkvi. „Mali sme spoločenstvá, na ktorých sme sa stretávali s kardinálom Korcom. V rámci nich sme boli často pozývaní do rodín, kde boli postihnutí ľudia. Komunikovali sme s nimi, snažili sme sa s nimi vychádzať,“ približuje Juraj Barát.

OBNOVA CHARITY

Po roku 1989 bol za Nitriansku diecézu jedným z tých, čo obnovovali činnosť Slovenskej katolíckej charity. Dnes konštatuje, že jeho vtedajšie vedomosti o charite a jej činnosti boli veľmi obmedzené. „Chýbalo mi veľa po odbornej, skúsenostnej či teoretickej stránke.“ Ostatní na tom boli podobne.

„Za chodu sme sa učili, tvorili a budovali charitu.“ Po čase šiel Juraj Barát robiť aj do centrály Slovenskej katolíckej charity v Bratislave.

Zakladali tu viacero nových iniciatív, napríklad hospicové hnutie na Slovensku či prvý detský domov rodinného typu, ktorý vznikol v Považskej Bystrici a teraz je aj v Nitre.

Spolupracovali takisto pri vytvorení slovenskej platformy mimovládnych rozvojových organizácií. Humanitárnou pomocou tiež reagovali na zemetrasenia, povodne a iné krízové situácie.

BEZDOMOVECTVO

Všetko to bola pionierska práca a pionierstvo sa v Jurajovi Barátovi zachovalo stále. „Som rád, keď môžem tvoriť niečo nové a posúvať veci ďalej,“ hovorí.

Niečo nové spoluvytváral aj v roku 2005. V priebehu zimy vtedy zamrzlo na ulici viacero ľudí bez domova. Stala sa z toho spoločensky, mediálne i politicky silná téma.

„Viaceré mimovládne organizácie sa dali dohromady a hľadali spôsob, aby sa niečo takéto neopakovalo. Vypracovali sme celý model riešenia bezdomovectva.“

Zariadení, ktoré poskytovali služby pre ľudí bez domova, bolo vtedy málo. Vonku zomierali najmä tí, ktorých spoločnosť vytláčala ako neprispôsobivých.

„Išlo o ľudí pod vplyvom alkoholu a drog, spojených s prostitúciou alebo psychicky chorých, o ktorých sa nemal kto postarať. Žiaľ, musím povedať, že boli vytláčaní aj z cirkevného prostredia,“ poznamenáva riaditeľ diecéznej charity.

ZALOŽENIE DEPAUL

V tom čase bol Juraj Barát za Slovenskú katolícku charitu členom výkonného výboru Caritas Europa, kde boli združené aj iné európske charity. Nadviazal tam kontakt s organizáciou Depaul Trust venujúcou sa pomoci bezdomovcom.

„Zaujímali sa o službu ľuďom bez domova v strednej a východnej Európe. Mali totiž ambíciu ísť do Ruska, kde každú zimu zomierajú na ulici tisícky ľudí. Keď sme spolu komunikovali, vzišla myšlienka, že by si to radi vyskúšali najprv u nás, na Slovensku. Tak sa zrodila organizácia Depaul Slovensko.“

Svojim novým zahraničným partnerom predstavili model nízkoprahových služieb fungujúcich najmä pre deti. Pre ľudí bez domova neexistovali.

„Nízkoprahovosť spočívala v tom, že aj ľudia, ktorí boli pod vplyvom alkoholu, závislí od drog či inak neprispôsobiví, mali šancu postaviť sa znovu na nohy,“ vysvetľuje spoluzakladateľ Depaul Slovensko.

Tento model približovali na konferenciách a na jednej z nich zaujali pracovníkov z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Tí potom predstavu riešenia otázky bezdomovectva transformovali do legislatívnej podoby.

S ĽUĎMI NA ULICI

Na začiatku mala organizácia Depaul problém nájsť priestory. „Stále sme narážali na rôzne výhovorky. Nikto totiž nechcel mať vedľa seba bezdomovcov,“ hovorí Juraj Barát.

Po komunálnych voľbách v roku 2006 im však primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský ponúkol miesto pri letisku. Priestory na nocľaháreň dostali najskôr na jednu zimu, potom na rok, nakoniec im ich dali k dispozícii na viac rokov. Snažili sa ich aj zrekonštruovať, aby ľuďom zabezpečili základné potreby.

Okrem postele na prespanie poskytovali aj stravu. „Ľudia na ulici na jedlo nedávali veľa peňazí, väčšinu minuli na alkohol. Zo skúseností sme vedeli, že ak sa človek stravuje, je psychicky odolnejší a ľahšie sa s ním pracuje. Potom je možné ponúknuť mu prácu a to ostatné, aby naštartoval novú etapu svojho života. To sa v mnohých prípadoch aj podarilo.“

STÁLE V KOLOTOČI

Vývoj služby Depaul išiel ďalej, ukázali sa ďalšie rozmery pomoci, ktorú ľudia na ulici potrebujú. Napríklad v situáciách, keď sú chorí a potrebujú sa doliečiť. Okrem nocľahárne tak vznikli útulky, kde ľudia mohli zostať 24 hodín a doliečiť sa.

Zriadená bola tiež Ošetrovňa sv. Alžbety, terénne sociálne či komunitné práce. S príchodom dôchodkového veku uvažoval Juraj Barát nad tým, že nájde za seba náhradu a bude odovzdávať skúsenosti.

Vtom však prišla ďalšia výzva – príchod irackých kresťanov. Keď sa však vyriešila ich integrácia, vypukla pandémia a potom prišla znovu ďalšia výzva – pomoc utečencom z Ukrajiny. „Som stále v kolotoči.“

JEDNODUCHŠÍ ŽIVOT

Práca s núdznymi je náročná, zároveň však človeka veľa naučí. „Keď vidím, že človek na ulici dokáže prežiť s minimom alebo že ľudia z Ukrajiny prichádzajú s jedným batôžkom, uvedomujem si, že nepotrebujeme hromadiť, aby sme prežili a zachovali si pritom vnútorný pokoj.“

Spôsob života si Juraj Barát zjednodušil v stravovaní, ale aj tým, že nenosí ponožky a celý rok chodí v sandáloch. Ako tento spôsob života vníma jeho rodina?

„Vedia, aký som. Občas ma podpichujú, ale pritom pozorne sledujú, čo robím, a každý ma svojím spôsobom podporuje. Aj manželka pomáhala ľuďom na Ukrajine a robila pre nich ako dobrovoľníčka.“ 

VNÍMANIE NÚDZNYCH

Sú ešte stále možnosti rozvíjať službu núdznym?

„Mohli by sme ponúknuť pomocnú ruku pri riešení problémov chronických alkoholikov. To sú témy, ktoré spoločnosť neprijíma pozitívne. Prevláda názor, že keď niekto pije, môže si za to sám. Takéhoto človeka už nevnímame s jeho vnútornými ťažkosťami. Nevnímame situáciu, ktorá ho do jeho stavu priviedla. Áno, mnohí ľudia na ulici si za svoju situáciu môžu sami. Ale to nie je celá pravda, je to iba časť pravdy,“

upozorňuje charitný pracovník. Práve vo vnímaní núdznych vidí problém našej spoločnosti.

„Ľahko odsudzujeme, a keď máme podať pomocnú ruku, nevieme, čo urobiť, a ako levita v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi človeka v núdzi obídeme. Problémom je tiež, že často ani nechceme pomôcť. Bol by som rád, keby sa toto vo vnímaní ľudí zmenilo.“

POHĽAD KRISTA

Juraj Barát však vidí aj pozitíva. Hrdý je napríklad na to, ako ľudia na Slovensku zareagovali na situáciu na Ukrajine. „V prvom rade nerozlišovali, kto tam prilieva viac oleja do ohňa. Riešili, že sa tam deje niečo zlé a je potrebné pomôcť ľuďom, ktorí odtiaľ utekajú.“

Postupom času však pomoc slabne, čo vidia aj v charitách, kde im zbierky potravín pre ukrajinských utečencov pomaly dochádzajú. Okrem ochabnutia prvotného nadšenia je to možno aj dôsledok lživých správ.

„Mnohí teraz tvrdia, že to, čo sa deje na Ukrajine, nie je pravda. My však na vlastné oči vidíme utečencov a počúvame ich príbehy. Okrem toho – riešiť otázku politickú, vojenskú – to je pre niekoho iného. Ako charita sme tu pre človeka, ktorý je v núdzi.“

Riaditeľ charity v Nitre dodáva, že rovnako sa starajú aj o bývalých umierajúcich komunistov. Prišli, aby ich zaopatrila katolícka charita, proti ktorej v minulosti brojili. Takisto humanitárne pomáhajú v moslimských krajinách.

„Taký alebo onaký, ten človek je momentálne trpiaci a Kristus sa na neho pozerá s láskou. Preto sa aj my snažíme urobiť, čo môžeme.“

AKO POMÁHAŤ

Juraj Barát hovorí, že k službe núdznym môže prispieť každý svojím spôsobom. Aj čitatelia Katolíckych novín. Starší a chorí sa môžu vrátiť k myšlienke, ktorú rozbehol ešte arcibiskup Karol Kmeťko – a to je apoštolát chorých.

„Keď budú v modlitbe pamätať na charitu a jej dielo, veľmi nás podporia v tom, aby sa rozvinula aj duchovná úroveň našej služby.“ Pracujúci môžu charitné diela podporiť dvoma percentami alebo prispením do zbierok.

„Poslali sme mnoho pomoci na Ukrajinu, no teraz je veľa Ukrajincov tu a tiež potrebujú pomoc. Pracujúci nám tak môžu svojou troškou veľmi pomôcť.“ Budovať dielo služby majú možnosť aj dobrovoľníci.

„Môžu formovať činnosť vo farských charitách a spoločenstvách. Potrebné je, aby videli toho, kto potrebuje pomoc. Takto sa môžeme všetci účinne zjednotiť v hodnotovom poslaní Cirkvi,“ uzatvára Juraj Barát.