Terezkina terapia lásky a dôvery v Boha

„Terézia bola veľmi zranené dieťa. Narodila sa ako deviata v poradí. Zélii Martinovej predtým zomreli štyri deti v ranom veku alebo krátko po narodení. Podľa vtedajšieho zvyku Terezka dostala meno po poslednom mŕtvom dieťati,“ približuje sestra Veronika, prečo sa Terezke dostávalo v rodine Martinovcov viac pozornosti.

„Keď Zélia čakala Terezku, mala veľký strach o život a zdravie bábätka. Bola chorá na rakovinu prsníka a Terezku nemohla dojčiť, preto sa s krehkým dieťaťom musela na rok rozlúčiť. Na vidieku Terezku popri svojom dieťati dojčila cudzia žena. Po návrate domov sa veľmi naviazala na matku.“

Keď zomrela, Terezka mala iba štyri roky. „Z dievčatka, ktoré bolo pri matke veselé a šantivé, sa odrazu stalo utiahnuté, bojazlivé, citlivé dieťa. Len doma, obklopená láskou, sa cítila dobre. Roky sa o ňu starali ako o malú, nevedela sa sama ani učesať. Na Vianoce dostávala darčeky do čižmičiek až do štrnástich rokov.“ No potom nastal zlom. Z večera do rána dospela.

VIANOČNÁ MILOSŤ

„Treba povedať, že Terezka si svoju neschopnosť žiť uvedomovala. Prosila Boha o zmenu, ale tá neprichádzala,“ hovorí sestra Veronika.

„So svojou povahou bojovala až do Vianoc 1886, keď dostala vzácnu milosť. Pri pohľade do betlehemských jasieľ si uvedomila, že mocný Boh, Stvoriteľ všetkého, sa stal dieťaťom, krehkým a malým ako ona, aby v spojení s ním mohla byť silná a odvážna.“

O tejto chvíli Terezka neskôr napísala: „Ježiš v  jednom okamihu urobil dielo, ktoré by som nezvládla za desať rokov. Uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala. Jedným slovom: pocítila som, že do môjho srdca vstúpila láska k blížnym, potreba zabúdať na seba a robiť radosť iným.“

Terezka sa doslova prebudila, zaujímala sa o všetko okolo, ale predovšetkým túžila žiť s Ježišom pre spásu druhých.

„Prvé, čo v súvislosti s touto vianočnou milosťou vnímala, je Kristus na kríži a jeho zvolanie: Žíznim! Terezka pochopila, že jej poslaním je tíšiť Ježišov smäd po spáse ľudí, najmä tých, ktorí nemajú v očiach sveta veľkú šancu. Tu vidíme i zdroj jej rehoľného mena: Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre,“ vysvetľuje sestra Veronika.

TVÁR MILOSRDNEJ LÁSKY

Rodina Martinovcov mala vo veľkej úcte Kristovu Svätú tvár. „Duchovná atmosféra 19. storočia vo Francúzsku bola stále silno poznamenaná takzvaným jansenizmom – prísnym a asketickým duchovným smerom, ktorý šíril obraz Boha ako tvrdého, trestajúceho sudcu a hrozba pekla prevládala nad nádejou.“

K tomu sa pridali hrozivé posolstvá z La Salette, ktoré boli reakciou na devastáciu cirkevného a morálneho života po Veľkej francúzskej revolúcii. Zároveň sa v tomto duchu šírila úcta k Svätej tvári.

„Veriaci konali zmierne púte, zadosťučinenia a odprosovania za spáchané urážky voči Svätej tvári. Mnohé rehoľníčky sa obetovali Božej spravodlivosti ako celopal, aby takto tíšili Boží hnev.“

V rodine Martinovcov však vďaka Paulíne, jednej zo starších Terezkiných sestier, vládla spiritualita sv. Františka Saleského. „Jej základom je vnímanie Božieho milosrdenstva a duchovný rast v ňom. Od najútlejšieho detstva bol Boh pre Terezku Láskou, ktorá ,sa skláňa až k ničote, aby ju v seba pretvorila‘.“

JEŽIŠ PRIJAL JEJ DAR

Celopal – starozákonná oltárna obeta zvieraťa bez zvyšku – nie je zriekanie sa niečoho či obetovanie sa za niečo, niekoho. Ide o dar. Aj Terezka sa úplne darovala Ježišovi – so svojimi schopnosťami, túžbami, láskou. A on jej dar prijal. Terezka opísala účinok svojho darovania takto: „Od tohto dňa ma Láska preniká a obklopuje. Zdá sa mi, že v každom okamihu ma táto milosrdná Láska obnovuje, očisťuje moju dušu a nenecháva v nej ani stopu hriechu.“

Čím bola jej smrť bližšie, tým väčšmi sa tešila na „výťah“, ktorý ju vynesie do Božej náruče. Zomrela ako 24-ročná na tuberkulózu po niekoľkodňovej agónii, v podstate zadusením. Vtedy ešte neboli antibiotiká.

Sestra Veronika však pripomína, že Terezka neochorela na tuberkulózu po tom, čo sa úplne darovala Ježišovi: „Mnoho ľudí si myslí, že ak sa úplne odovzdáme Bohu, zošle na nás nejaké utrpenie. Odkiaľ vieme, že by utrpenie neprišlo aj bez toho? Keď sa Terezka obetovala, už bola chorá. Prvým chrlením krvi si uvedomila, že jej čas na stretnutie s Ježišom zoči-voči sa blíži.“

NEBO EXISTUJE

Bolestnú situáciu jej spôsobili aj útoky slobodomurára Lea Taxila, ktorý sa vydával za konvertitku Dianu a pod týmto menom viedol korešpondenciu s Terezkou.

Listy zverejnil, aby zosmiešnil Terezku i celý karmel. Terezka však prosila Ježiša o odpustenie pre týchto hriešnikov, ktorých nazývala svojimi bratmi, a chcela „s nimi sedieť za stolom a jesť ich chlieb až do dňa, ktorý určí Pán“.

Vstúpila do temnôt duše ľudí, ktorí boli oddelení od Boha. Nečudo, že diabol sa ju veľmi trýznivými pokušeniami snažil obrať o cieľ a svetlo jej života: víziu večného domova s Ježišom – nebo.

No ani po týchto skúškach svoju hlbokú vieru nestratila. Z posledných síl napísala: „Verím, v čo chcem veriť! Do poslednej kvapky krvi vyznávam, že nebo existuje!“ Svoj kalich horkosti vypije až do dna a vydychuje so slovami: „Bože môj, milujem ťa!“

OTCOVA OBETA

Keď sme na začiatku spomenuli milujúcu a oddanú mamu Zéliu Martinovú, treba spomenúť i otca Ľudovíta Martina. Pápež František vyhlásil oboch za svätých 18. októbra 2015. Stali sa svätými rodičmi svätej dcéry.

Na Ľudovíta sa však zniesli kritické hlasy, že dovolil všetkým svojim dcéram odísť do kláštora, zostal sám a ochorel.

„Pravda je, že všetkých päť dcér – Paulína, Mária, Célina, Léonia, Terézia – túžilo po zasvätenom živote. Terezka vstúpila do karmelu ako tretia v poradí. Dohodli sa však, že Célina sa stane karmelitánkou, až keď doopatruje otca. Teda sám nezostal. Takéto zrieknutie sa dcér bola pre Ľudovíta veľká obeta. Bol to dar otca Bohu. Ľudovít svoje dcéry poznal, chápal ich motívy a nešiel by proti nim,“ hovorí sestra Veronika o rodinných vzťahoch Martinovcov a  dodáva aj ďalšie dôležité informácie: „Nie je pravda, že práve toto tiché utrpenie spôsobilo jeho psychické problémy. Diagnostikovali mu aterosklerózu mozgových tepien. Choroba spôsobovala poškodenie kognitívnych funkcií, dezorientovanosť, amnézie, medzi ktorými prichádzali svetlé chvíľky.“

Terezka mala ešte ako dieťa videnie o otcovom budúcom utrpení. „Videla otca, ako kráča po záhrade so zahalenou hlavou. Hoci ju otcovo ochorenie veľmi trápilo, vedela, že Bohu sa nič nevymklo z rúk, že otec je v jeho rukách.“

SVÄTICA S RUŽAMI

Terezka mala veľmi rada kvety, najmä červené ruže. Ich lupeňmi zdobila kríž.

„Veľmi rada sa vyjadrovala symbolicky. Lupienky ruží, ale i iných kvietkov boli pre ňu symbol drobných radostí a skutkov lásky, ktorými chcela tešiť Ježiša na kríži. Bola presvedčená, že malé gesto lásky je v Božích očiach viac ako veľké skutky bez lásky.“

Na margo zobrazovania Terezky aj s krížom sestra Veronika dodáva: „Kríž má karmelitánke stále pripomínať, koho nasleduje. Pri vstupe do rehole sa pätnásťročnej Terezke radikálne zmenil život. Celý prídavok jej rehoľného mena – od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre – sa datuje na deň jej obliečky v roku 1889. Bolo to pár dní potom, ako prepukla otcova choroba. Pochopila, že jej život v karmeli sa bude ,rozvíjať v tieni kríža a Ježišova láskyplná tvár bude jej slnko‘.

“ Vo všetkých domoch komunity na celom svete slávia 1. októbra, na liturgickú spomienku sv. Terézie z Lisieux, tzv. Večer ruží alebo Dážď ruží.

„Spomínala dážď ruží, ktoré bude zosielať na zem po svojej smrti. Nazývala tak milosti vyprosené ľuďom, ktorí budú zaplňovať jej ruky prosbami,“ približuje sestra Veronika a zdôrazňuje, že Terezka bola presvedčená, že jej poslanie sa naplno rozvinie až v nebi.

TERAPIA LÁSKY

„Svojím posolstvom Terezka jednoznačne predbehla svoju dobu živenú strachom z Boha. Jej náuka ponúka chorému svetu, i dnes zmietanému strachom a úzkosťou, terapiu lásky a dôvery v Boha. Rúca obraz Boha, ktorý nemá nič spoločné s Bohom evanjelia. Pozýva nás vrátiť evanjelium do centra nášho života. I preto ju pápež Ján Pavol II. predstavil ako vynikajúcu sprievodkyňu na ceste kresťana tretieho tisícročia,“ vysvetľuje sestra Veronika.

Terezkino posolstvo je prínosom aj do eschatológie. Učí pozerať sa na život z pohľadu neba.

„Len láska je večná a prechádza i cez prah smrti. Táto láska nepotrebuje počítať dobré skutky, jednoducho sa dáva, tak ako sa – tiež zadarmo – prijíma od Pána. Skláňa sa k všetkým bez rozdielu: k múdrym i prostým, ku všetkým etnikám a rasám, k tým, ktorí ho poznajú i nepoznajú, k vyznávačom iných náboženstiev. Tento pohľad mení mnoho v praktickom živote vzťahov a hodnôt človeka.“

Hans Urs von Balthasar, veľký teológ 20. storočia, o Terezke napísal: „Všetko v nej je v plameňoch: láska k Bohu, blížnemu, Cirkvi, svetu. Je dieťa, ktoré sa hrá s ohňom. Nenaučila sa strachu. Skôr má radosť z dobrodružstva; a milovať Boha a s Bohom milovať svet sa jej javí ako najúžasnejšie dobrodružstvo. My sme z kresťanstva urobili vec komplikovanú, kyslú, ťažkú a nečasovú. Sme očividne príliš starí. Boh je večne mladý a potrebuje mladosť, ktorá vyžaruje jeho temperament a humor.“ Preto je posolstvo svätej Terézie z Lisieux stále aktuálne.