V boji so zlom vždy víťazí láska

Páter Elias Vella pred pár rokmi navštívil našu redakciu a udelil nám svoje požehnanie. Dodnes na neho spomíname ako na veľmi príjemného, skromného človeka s osobitou charizmou. Prosbu o modlitbu nikdy neodmietol. Vždy sa zaujímal o  príbehy jednotlivých ľudí, za ktorých sa modlil.

VNÚTORNÉ UZDRAVENIE

Zúčastniť sa na svätej omši, ktorú slúžil páter Vella, bol vždy silný duchovný zážitok. Aj na tej pred sedemnástimi rokmi v kapucínskom kostole v Bratislave. Obsadené bolo do posledného miesta, a to i na státie. Už hodinu pred svätou omšou sa nedalo dostať do hlavnej lode, ľudia stáli aj vonku.

Nikto však nešomral, nikto sa neotočil na opätku. Bola to zvláštna chvíľa, hoci chvíľa je relatívne slovo, keďže svätá omša trvala takmer dve a pol hodiny. Pri slávení Eucharistie predniesol páter aj modlitby za vnútorné uzdravenie. Mnohí prítomní vo svojom srdci cítili, akoby sa modlil špeciálne za nich.

Viacerým tiekli po tvári slzy. Hneď o rok sme slávenie Eucharistie v  rovnakom Duchu a  sile mohli zažiť v ružinovskom Kostole sv. Vincenta de Paul. Mnohým stále zostáva v pamäti obraz, ako kráča cez celý chrám s Najsvätejšou oltárnou sviatosťou a všetkých žehná.

ELIAS A SLOVENSKO

Elias Vella však vtedy nebol u nás prvý raz. Začal sem chodiť od 90. rokov. „Slovensko sa stalo mojou súčasťou. Na svoju prvú návštevu si veľmi dobre spomínam. Uskutočnila sa v priestoroch kňazského seminára v Bratislave. Pozvali ma, aby som prednášal o vnútornom uzdravovaní,“ povedal v jednom z rozhovorov pre Katolícke noviny.

„Hoci pochádzam z Malty, väčšinu času trávim tým, že cestujem po svete, od národa k národu, s posolstvom evanjelia.“ Na Slovensku prednášal vyše dvadsať rokov.

Jeho semináre boli väčšinou zamerané na vnútorné uzdravovanie a na boj proti pôsobeniu zlého a súvisiace témy ako New Age, satanizmus, okultizmus a špiritizmus. Stretával sa aj s kňazmi, psychiatrami a psychológmi, ktorí sa venujú ľuďom so špeciálnymi duchovnými potrebami.

Poukazoval tak na možnosti prepojenia práce psychológov a psychiatrov s prácou exorcistu.

„Keď som k  vám začal chodiť, bola to moja prvá skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa práve oslobodili spod komunistického režimu. Táto éra sa skončila a ľudia sa potrebovali vymaniť zo situácií, ktoré ich robili podozrievavými a ustráchanými,“ vysvetľoval páter a pripomínal, že človek vždy ostáva človekom, ľudskou bytosťou, ktorú znepokojujú strachy, hnevy, úzkosti a pocity viny.

Napriek srdečnému vzťahu k Slovensku pomenoval bez okolkov, čo najviac trápi našu krajinu. „Problematické sú tu z môjho pohľadu tri veci: alkoholizmus, sexuálne zneužívanie detí a rodinné problémy rôzneho druhu – manželská rozluka, rozvody, zatrpknutosť manželov voči sebe.“

Podľa pátra Vellu sa hlavné problémy ani po desaťročiach nezmenili, hoci do popredia vystúpili rodinné problémy. „Ani slovenské rodiny nie sú uchránené od krízy. Mnohé sú rozbité, nepôsobí v nich sila sviatostí. Ak by svoj život dokázali postaviť na pravých hodnotách, boli by zdravšie. Som si istý, že rodiny potrebujú akútnu pomoc zo strany štátu aj Cirkvi. Treba oveľa viac investovať do ich svätosti, jednoty a vernosti. Rozbitá rodina vedie k rozpadu spoločnosti i ku kríze Cirkvi.“

Elias Vella sa narodil 28. februára 1941 v Saint Paul’s Bay na ostrove Malta. Študoval na Lateránskej univerzite v Ríme. Do Rehole menších bratov konventuálov – minoritov vstúpil v roku 1956. Za kňaza bol vysvätený v roku 1964. V rokoch 1980 – 1986 bol provinciálnym predstaveným minoritov na Malte. V rokoch 1986 – 1993 pôsobil ako arcibiskupský delegát pre rehoľný život na Malte. Od roku 1993 bol hlavným exorcistom a predsedom diecéznej komisie pre okultizmus a satanizmus. Prednášal dogmatickú a pastorálnu teológiu. Venoval sa tematike vnútorného uzdravovania a službe oslobodzovania od zlého ducha. Bol autorom mnohých kníh, ktoré vyšli v prekladoch vo viacerých jazykoch vrátane slovenčiny. Zomrel 10. októbra 2022 vo veku 81 rokov. Snímka: archív KN/Timo Pozdech

EXORCIZMUS NIE JE RADOSTNÝ

Povolanie stať sa kňazom cítil Elias Vella už v mladosti. O tom, že sa stane exorcistom, však ani len nesníval. „Túto službu si nikto so zdravým rozumom nemôže želať. Nie je to služba, ktorú by človek prijímal a vykonával rád — pre ťažkosti a problémy s ňou spojené. Ale na druhej strane, keď človek vidí potrebu, nemôže povedať nie,“ vysvetľoval.

„Pán Boh ma na túto službu postupne pripravoval, a keď ma potom Cirkev povolala, z poslušnosti som to prijal. Je to naozaj náročná a veľmi ťažká úloha. Človek pri jej výkone nielen zvestuje oslobodzujúcu zvesť Krista, ale je aj vtiahnutý do priameho boja so zlými duchovnými silami.“

Páter však cítil entuziazmus, keď mohol poskytnúť pomoc ľuďom, ktorí ju nikde nenachádzali.

„Iste by som najradšej spolupracoval len s anjelmi, a nie pracoval so zlými duchmi. Ale na druhej strane musíme ľuďom pomáhať. Sme si istí, že Boh nakoniec zvíťazí. Ale takisto vieme, že je veľké utrpenie pre obeť a aj pre exorcistu, keď sa musí zaoberať zlými duchmi. Zakaždým ide o boj medzi láskou a nenávisťou. Láska vždy víťazí, ale kým sa tak stane, musí niekto bojovať, musí sa trápiť.“

DÁ SA OČAKÁVAŤ ČOKOĽVEK

Podľa skúseností pátra Vellu je všetko pri výkone exorcizmu mimoriadne. „Nie je to dialóg, pri ktorom zaberajú argumenty. Dá sa pri ňom očakávať čokoľvek – násilie, rúhanie, exorcizovaný môže úplne zmeniť hlas, hovoriť inými jazykmi. Človek si postupne zvykne na tieto abnormality. Vždy je to jedinečné. Radostné to však nie je nikdy.“

Páter Vella však upozorňoval na to, že veľa ľudí neverí v diabla. „Pretrváva totiž predstava diabla zo stredoveku a zo starých kultúr, teda že je to monštrum s rohami na hlave, jednou konskou nohou a dlhým chvostom. Keď sa spomenie diabol, predstavia si ho práve takto a spolu s obrazom monštra odmietnu aj realitu, že existuje.“

Diabol sa tak však nikdy nepredstavuje. „Lebo by sme pred ním utiekli. Diabol je duch, nemôžeme ho vidieť. Ale môžeme ho vidieť v tom, čo spôsobuje, vo výsledku jeho činnosti. Ja ho vídam akoby zoči-voči v osobe exorcizovaného.“

UZDRAVENIE JE LÁSKA OD BOHA

Mnohé naše potreby, ak nie všetky, sú potreba lásky, zdôrazňoval páter Vella. „Láska je najlepšia zbraň v našich srdciach. Ak Ježiša prosíme o uzdravenie chorej časti tela, hovoríme mu: ,Pane, miluj túto časť môjho tela.‘ Všetko uzdravenie je pýtanie si lásky od Boha.“

Preto musíme byť zakorenení v  láske, aby sme mohli poznať Kristovu lásku, ktorá uzdravuje. „Potrebujeme sa otvoriť láske, aby nás Ježiš mohol uzdraviť. Ježiš chce človeka uzdraviť. Závisí to však od originálneho plánu, ktorý má s každým človekom. Neexistuje žiadna technika, pretože vždy je to Božia láska, ktorá uzdravuje.“

Snímka: –TK KBS–/Peter Zimen

SILA MODLITBY NIE JE V SLOVÁCH

Hoci semináre pátra Vellu na Slovensku boli organizované rok čo rok, aj po sedemnástich či osemnástich rokoch boli plne obsadené. Pre pátra Vellu to bolo niečo nezvyčajné.

„Normálne je začiatočné nadšenie, ktoré sa postupne vytráca. Tu však počet záujemcov stále rastie a ustavične prichádzajú noví.“ Týkalo sa to nielen seminárov vnútorného uzdravenia, ale aj tých, ktoré boli zamerané na pôsobenie, dary a ovocie Ducha Svätého, na sviatosti, blahoslavenstvá, Božie a cirkevné prikázania.

„Svedčí to o tom, že ľudia tu chcú kráčať dopredu, ísť za Ježišom. Táto pozitívna skutočnosť Slovákov veľmi ctí.“ Páter vždy pripomínal silu modlitby.

„Ježiš povedal: Keď sa modlíte, nehovorte veľa (Mt 6, 7). Prečo je to tak? Lebo Boh vidí do našich sŕdc a vie, čo potrebujeme. Sila modlitby nespočíva v silných slovách, ale v tom, že vychádza zo srdca a že ju myslíme vážne.“

Ako príklad uvádzal slová modlitby Otče náš: … odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Pokiaľ nemáme úmysel naozaj odpustiť, sú to iba slová, ktoré nemôžeme myslieť vážne.

POSLANIE KRÁČAŤ K SVÄTOSTI

Páter Vella upozorňoval i na to, že sa často snažíme odovzdávať ľuďom Ježiša, ale pritom ho v sebe nemáme – takže vlastne nemáme čo dávať. „Preto prvá úloha, ku ktorej sme všetci povolaní, je stať sa svätými, lebo úlohou členov Cirkvi je kráčať k svätosti. Ak tak nerobíme, neplníme poslanie, ktoré v Cirkvi máme. Povolanie k svätosti sa týka všetkých.“

Keď raz prídeme pred Boha, nebude sa nás pýtať, čo sme robili, ale spýta sa, ako sme to robili. „Robil si to, čo si mal robiť, so šomraním, ohováraním, pyšne a ctižiadostivo, so žiarlivosťou, hnevom a odporom? Alebo si to robil s radosťou, láskou, s pokojom v srdci, pokorne a v duchu služby?“

Práve v tomto spočíva rozdiel medzi tým, kto je svätý, a tým, kto svätý nie je. „Svätosť nezávisí od druhu práce, ktorú konáme, ale od toho, ako ju konáme.“