V synoch majú trojnásobné požehnanie

Keď sa Róbert, prvý a najstarší zo synov, rozhodol ísť do seminára, boli manželia Slotkovci šťastní, ale nie prekvapení. Bolo to ovocie ich výchovy a príkladného života.

Svojich chlapcov napriek prenasledovaniu v čase komunizmu vychovávali vo viere a oni nielenže chodili do kostola, ale aj miništrovali. Pre veriacich a  nábožných manželov boli vtedy ťažké časy, keďže mama Emília bola učiteľka.

DVAJA BRATIA VYSVÄTENÍ SPOLU

Róbert sa po ukončení gymnázia hlásil hneď na kňazské štúdiá, ale prvý raz ho nevzali. Do seminára sa dostal až na druhý pokus. V tom istom čase sa rovnakým smerom vydal aj prostredný syn Pavol. Od staršieho brata je mladší iba o niečo vyše roka. 

Pavol chcel ísť pôvodne na vysokú školu iného smeru. Spolu s prijímačkami na ňu bol však aj na pohovore do seminára. „To nám ale nepovedal, a keď ho prijali, boli sme poriadne prekvapení! Trochu nás to zaskočilo, že aj on ide, ale povedali sme si: Pane Bože, nechceme a nebudeme ti brániť, nech sa stane, ako ty chceš,“ spomína mama.

Rodičia Slotkovci tak vyslali na kňazskú formáciu naraz dvoch. Štúdium dokončili a aj kňazskú vysviacku mali naraz, v roku 1997. „Viete si predstaviť, čo to bolo v dedine, naraz dvaja chlapci a navyše z jednej rodiny,“ hovorí s úsmevom Emília.

VŽDY STÁLI PRI SEBE

Srdeční ľudia z najväčšej liptovskej obce žijú skromne a čestne. Užívajú si pokojný dôchodok. Ich dni sú naplnené bežnými prácami v domácnosti a okolo domu, modlitbou, návštevami bohoslužieb. Stanislav, keďže je vyučený záhradník, sa stará najmä o kvety a záhradu, manželka zasa o domácnosť. Spoločnosť im robí psík z útulku Rony.

Občas spolu navštívia svojich synov na ich farských  pôsobiskách – Róberta v Oravskej Polhore a Pavla v Domaňovciach. Tretí syn Miroslav bol vysvätený v roku 2000. Pre zdravotné problémy s očami je na invalidnom dôchodku. Pôsobí však v Bratislave a vypomáha v Pezinku, v zariadení pre problémovú mládež.

Slotkovci sú manželia úctyhodných 54 rokov. Stanislav bol hlavný agronóm na prosperujúcom družstve, niekoľko rokov mal na starosti aj mestskú zeleň v Ružomberku. Milka zasvätila celý život deťom a mládeži v rodnej obci.

Ich cesty sa stretli už na základnej škole. „Boli sme spolužiaci. Po škole sme sa nachvíľu rozdelili, aby sme sa potom znova našli,“ hovorí Stanislav. Napriek neľahkým časom vždy stáli pri sebe, nezradili vieru a Boha, hoci ich sledovala Štátna bezpečnosť.

DOBRÝ ZÁKLAD OD RODIČOV

Tak ako manželia Slotkovci odovzdali dar viery svojim deťom, aj sami ho prijali od svojich rodičov. „Naučili nás všetko potrebné, boli našimi vzormi,“ spomína Emília. „V rodičovskej i našej rodine nás vždy spájala modlitba, spoločná i jedného za druhého. Vedeli sme si odpustiť, komunikovať medzi sebou. Prehodnotiť daný deň, povedať si, čo v ňom nebolo dobré, snažiť sa napraviť a odpustiť si navzájom.“ Manžel súhlasne prikyvuje.

Pavol Slotka (vľavo) a brat Róbert na primičnej svätej omši. Snímky: archív Kňazského seminára v Spišskej Kapitule, archív obecnej kroniky Liptovské Sliače

Na svojich troch potomkov prenášali Emília a Stanislav múdrosť a statočnosť, ktorú aj sami dostali do vienka. Učili ich úctivosti, slušnosti, spravodlivosti a pracovitosti. Emília vnášala tieto vlastnosti nielen do vlastnej rodiny, ale ako učiteľka chémie a technickej výchovy aj medzi deti a kolegov v škole.

KVÔLI DEŤOM ODIŠLA ZO ŠKOLY

Mama s radosťou spomína aj na to, ako so synmi chodili na púte. Obľúbené mali najmä Staré Hory, na ktoré chodili celá rodina pešo. „Snažili sme sa dať svojim deťom tú najkrajšiu školu – školu Panny Márie,“ spomína.

Do kostola často chodila mimo obce, aby deti nemali problémy. Na dva roky sa kvôli tomu dokonca vzdala svojej obľúbenej práce. Synovia nemohli vo svojej dedine ani navštevovať náboženstvo. „Keď tam šli spolu s inými deťmi, už niektorí ľudia žalovali, že tam boli. Ale keď chceli ísť, nemohla som im v tom brániť,“ hovorí mama Emília.

Z učiteľky sa teda načas stala vedúca dopravy v agropodniku, kde mala na starosti faktúry, zháňala aj súčiastky do strojov a nákladných áut. Keď v škole dávala výpoveď, nikto nechcel veriť, že naozaj odchádza. „Bolo mi to ľúto, ale myslela som najmä na rodinu. Aj som sa viackrát radila s manželom aj inými ľuďmi, či to mám naozaj urobiť, ale všetci nechali rozhodnutie na mňa.“ Práca, ktorá bola jej celoživotným poslaním, jej veľmi chýbala, no obetovala to za svojich chlapcov.

RADOSTNÍ CHLAPCI V POHYBE

„Boli to živí, radostní chlapci. Stále boli v pohybe. Hrali futbal s kamarátmi, bicyklovali sa, naháňali. Ale ak bolo treba pomáhať, učiť sa, urobili to. Všade chodili spolu, aj sa hrali, aj do kostola chodili. Bolo okolo nich vždy veľa detí,“ spomínajú rodičia.

Keď povyrástli, ich dom bol cez prázdniny vždy plný mládeže. Kamarátov ich synov priťahovala najmä priateľskosť, dobrosrdečnosť, ale aj hudobné talenty. Ako deti navštevovali vtedajšiu ľudovú školu umenia.

Každý z nich sa naučil ovládať iný hudobný nástroj – jeden harmoniku, druhý husle, tretí gitaru. A keď už chodili do seminára, naďalej mali okolo seba mladých ľudí, organizovali tábory, viedli stretká...

MIESTO VNÚČAT POMOC NA FARE

Dnes sú už Róbert, Pavol a Miroslav zrelí kňazi. Každý sa venuje svojmu poslaniu a povinnostiam tam, kam ich Boh a predstavení poslali.

Na otázku, či nie je ich rodičom ľúto, že nemajú vnúčatá, Emília odpovedá: „Keďže som bola ako učiteľka obklopená deťmi v škole, vnúčatá mi nechýbali.“ Synom chodili manželia pomáhať na faru – s varením, upratovaním, zariaďovaním... Teraz, keď sú starší, spájajú sa často cez telefón, a keď sa dá, synovia ich prídu navštíviť.

Emília a Stanislav sú za dar kňazstva svojich synov veľmi vďační, nikdy neľutovali, že ich všetkých troch darovali Bohu. Každý deň sa za nich modlia. „Modlitba za kňazov, najmä dobrých kňazov, je veľmi dôležitá. Nie je ich veľa, preto si ich treba vážiť,“ dodáva na záver Milka.