Vzdelaný človek je ten, ktorý je sčítaný

Kedy ste sa začali venovať literárnej tvorbe?

Začal som písať, keď som mal sedemnásť rokov. Vtedajšia Slovenská televízia, redakcia pre deti a mládež vypísala súťaž o námet na televízny film alebo inscenáciu. Tak som napísal mikropoviedku Benedikt. Bola o vnukovi a starom otcovi, ich peknom vzťahu a spolužití rôznych generácií. Nabral som odvahu a  poslal som ju do Bratislavy. Predstavte si, vyhral som jednu z cien, v kategórii tvorba pre starších žiakov. Ešte si pamätám, že kategóriu pre mladších vyhral vtedy Ľubomír Feldek. Netušil som, že aj on sa stane známym spisovateľom (smiech). Doteraz mám z tej súťaže fotku, ako sedíme ako víťazi vedľa seba. Z tej poviedky potom urobili televíznu inscenáciu.

Táto inscenácia vraj bola istý čas cenzurovaná. Prečo?

Cenzor v nej vycítil náboženský charakter, hoci v nej nebola ani zmienka o Bohu. Preto bola istý čas zakázaná. Po jeho smrti sa už začala vysielať, tuším ju aj párkrát reprízovali.

Úspech vás zrejme povzbudil, tak ste následne pokračovali...

Áno. Ako vysokoškolák som písal do rôznych časopisov a  napísal som svoju prvú zbierku poviedok Zelená modrá – o prírode či vojne. Jedna z nich vyhrala v literárnej súťaži. V  nej i  v  ďalších svojich prózach  Pierko iba ľahučko prichytené či Opušťák si všímam najmä podoby medziľudských vzťahov v rozličných životných situáciách. Román pre mládež Pušky v hrnci, granáty v kredenci, ktorý knižne vyšiel až v roku 1993, je jediným humorne ladeným románom s vojnovou tematikou v slovenskej literatúre. Smiech cez slzy charakterizuje aj môj román zo stredoškolského prostredia Keď lastovičky nemôžu lietať.

Osobitnou časťou vášho diela sú historické prózy.

Novelou Cez utrpenie (1997) som sa vrátil k tragickým udalostiam z októbra v roku 1907 v rodnej Černovej. Románom Andrej z roku 2007 som sa ako jeden z prvých pokúsil dať odpoveď na otázky okolo Andreja Hlinku a o vnímaní jeho osobnosti. Životopisný román Anjelom svojim prikážem o tebe (2000) zachytávam neľahký životný osud biskupa Jána Vojtaššáka.

Čo vás inšpirovalo napísať knihu o tomto významnom biskupovi?

Na Katolíckej univerzite som sa občas stretával s nebohým vikárom Spišskej diecézy Jánom Zentkom. Ten mi dal nápad a „chrobáka“ do hlavy, aby som o biskupovi niečo napísal, keďže sa chystá jeho blahorečenie. Oponoval som mu, že o biskupovi Vojtaššákovi až tak veľa neviem. Dal mi však prísľub, že mi budú pomáhať. Tak som sa dostal všade, kde biskup pôsobil – do Zákamenného, Žaškova i na Spiš. Vikár mi sprostredkoval aj stretnutia s ľuďmi, ktorí Vojtaššáka osobne poznali. Z tejto knihy vyšlo desať vydaní. Desiate vydanie má zaujímavú obálku – korpus Krista, ktorý nie je ukrižovaný na dreve kríža ale na obžalobných spisoch.

Čím vám bol Ján Vojtaššák sympatický?

Bol veľmi ľudský. Snažil sa pomáhať ľuďom, ako sa dalo, najmä v čase prvej svetovej vojny. Staral sa o deti svojho brata, zriadil vývarovňu pre chudobných. Pre Cirkev a obyčajných ľudí urobil veľmi veľa. Bol spoľahlivý a obetavý, tak ho napokon vrchnosť zvolila za biskupa. Vraj najskôr tomu nemohol uveriť a aj napriek biskupskému úradu zostal veľmi skromný.

Knihu Cez utrpenie, ktorá hovorí o černovskej tragédii, ste vraj napísali vďaka svojmu starému otcovi.

Áno, napísal som ju aj vďaka starému otcovi. Mená a udalosti sú okrem iného opísané aj na základe jeho rozprávania. Je tu spracovaný príbeh povstania Černovčanov proti žandárom, keď im nedovolili vysvätiť kostol svojím kňazom. Na pozadí udalostí je tu opísaných aj niekoľko ľudských príbehov. Napríklad silný príbeh Ruženky Fagovej, ktorej namiesto snubného prsteňa, keďže ju pri nešťastnej udalosti zastrelili, kupovali rakvu.

Autorsky ste si všimli aj ďalšieho černovského rodáka – misionára Vendelína Javorku, ktorý trpel v gulagu.

Profesor Ladislav Csontos ma dva roky presviedčal, že tento misionár si zaslúži pozornosť. Chcel, aby som o  ňom napísal. Ľudia o ňom takmer nič nevedia alebo len veľmi málo. Knižka Päť dní Vendelína na Michajloviča hovorí o jeho bohatom duchovnom pôsobení na Slovensku i v zahraničí. Jeho život a pastierske dielo sa v knihe odohráva počas piatich dní. Jeden deň je návštevou Javorku ako mladého klerika na černovskej fare u jej vtedajšieho správcu Andreja Hlinku. Ďalší deň hovorí o jeho pôsobení na pozícii rektora pápežského kolégia Russicum v Ríme, Javorka pôsobil ako misionár v Mandžusku, Šanghaji i  na východe Európy, kde ho v roku 1945 zajala postupujúca Červená armáda. Vtedajší komunistický režim ho označil za vatikánskeho špióna a kvôli duchovnému pôsobeniu ho poslal do gulagu na Sibír. Aj tam, v ťažkých a neľudských podmienkach, rozsieval nádej. Napriek duchovným i telesným bôľom prežil.

ANTON LAUČEK (1950) je slovenský spisovateľ, scenárista a vysokoškolský učiteľ. Vyštudoval pedagogickú fakultu, odbory slovenčina – nemčina, neskôr aj históriu. Pôsobil ako vychovávateľ v domove mládeže, zároveň učil na stredných školách na Liptove. Dva roky bol v slobodnom spisovateľskom povolaní. Od roku 1995 učil na Katecheticko-pedagogickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku (dnešná Katolícka univerzita), od roku 2012 pôsobí ako docent na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity. Žije a tvorí v rodnej Černovej. Snímka: Lívia Dvorská

Ako vysokoškolský pedagóg učíte rétoriku, pôsobíte medzi mladými ľuďmi. Zhovárate sa s nimi aj o knihách?

Snažím sa o to. Je veľkou tragédiou, keď zisťujem, že niektorí z nich nečítajú takmer vôbec. Vzdelaný človek je ten, kto je sčítaný. Keď prečítate dobrú knihu, akoby ste absolvovali jednu univerzitu a je to svätá pravda.

Prečo by sme teda mali čítať čo najviac?

Keď čítate, pestujete si analytické myslenie. Okrem toho získate vedomosti a nenásilnou formou sa naučíte pravopis a štylizovať. Ľudia v dôsledku toho, že nečítajú, neovládajú ani pravopis, ani štylistiku. Národ potom hlúpne, na čo narážam aj vo svojej eseji Debilizácia národa.

Aký máte vzťah k informačným technológiám?

Nevyhnutný (smiech). Informačné technológie nám majú slúžiť, nemajú byť naším pánom. Tie sú už, žiaľ, pre mnohých v živote modlou.

Čo si myslíte o elektronických knihách?

Ak mám mať z knihy ozajstný zážitok, musím ju držať v ruke. Mala by mať peknú obálku a  musíte sa vyslovene „pásť“ po riadkoch. V elektronickej knihe je všetko rovnaké, všetko tam splýva. Pre mňa to nie je ono. Taký zážitok v porovnaní s vytlačenou knihou nie je kompletný.

Ktoré knihy máte rád vy?

Obdivujem spisovateľku Selmu Lagerlöfovú, je to moja obľúbená autorka. Napísala krásne knihy. Mám rád Cisára z Portugálie či Poklad pána Arna. To je pre mňa kvalitná literatúra. Literatúra, ktorá hľadá Boha a krásu.

Kde čerpáte inšpiráciu na svoju tvorbu?

Všade okolo seba. Často cestujem vlakom, a či chcem, alebo nie, počujem, o čom sa ľudia rozprávajú. Niekedy stačia dve-tri vety a môžem napísať príbeh. Veľa ľudí stretávam na besedách, kde im rozprávam o svojich knihách. Oni mi zas na oplátku porozprávajú veci, príbehy, ktoré možno zužitkovať v príbehu.

Ako trávite čas, keď už neučíte na plný úväzok?

Som členom Klubu nezávislých spisovateľov, kde sa rozprávame o živote a tvorbe. Veľa času trávim na besedách medzi mládežou i dospelými. Častým hosťom som najmä na Orave. Rád sa prihováram mladým a presviedčam ich, že čítanie je pre ich život veľmi dôležité.