Vždy je so mnou Stvoriteľ

Známy fotograf prírody sa narodil v dedinke Hradište pri Partizánskom, ktorá leží medzi kopcami Pravdová-Dedová a Chotoma, na juhovýchodných stráňach Strážovských vrchov.

„Tam v srdci prírody som sa narodil a vyrastal na dvore roľníkov, mojich rodičov. Mali sme všetky domáce zvieratá: kačice, sliepky, husi, v maštaľke dve kravy a koníka. Mama ma naučila modliť sa a otec pracovať,“ spomína Ivan Kňaze. Práve rodičia ho priviedli aj k náročnej práci na gazdovstve.

„Otec s mamou robili na roliach, ktoré nás živili, a ja ako chlapec som im aj s mojou staršou sestrou Ankou pomáhal. Rád som chodil s otcom na pole a do hory na drevo. Tam boli aj vtáky a zvieratá, ktoré ma veľmi zaujímali. Vyhľadával som ich hniezda, do každej dutiny som vopchal ruku, či tam nehniezdi nejaký vtáčik.“

OPANTALA HO VÔŇA DREVA

Aj po rokoch priznáva, že drevo stromov mu už vtedy veľmi voňalo. „Keď som mal šestnásť rokov, otec ma zaviedol do Martina, kde som sa vyučil za drevomodelára. Bolo to krásne remeslo, dodnes ďakujem otcovi aj Bohu, že práve toto remeslo mi obaja vybrali.“

Jeho život je však úzko spätý aj s fotografovaním. „Prvý fotoaparát mi kúpil otec. A tak sa spojilo drevo stromov lesa s vtáčikmi, ktoré vyspevujú na konároch, a môj fotoaparát, ktorým som fotografoval tieto skvosty prírody.“

Vždy, keď ide z domu, prežehná sa. Aj to ho naučil otec. „Keď sme s otcom vychádzali z dvora na voze, otec urobil krížik na zemi aj pred koníkom. Keď sme vstupovali do lesa, znovu sa prežehnal.

To som si dobre zapamätal, a keďže viem, že aj les je Boží chrám, pri vstupe doň si spomeniem na Boha kratučkou modlitbou.“ Modlí sa však i počas čakania na ten správny záber.

„Odmalička žijem s Bohom. Aj teraz, keď sa každodenne túlam po poliach a horách okolo Hradišťa, sedávam večer na posedoch a čakám na vytúžený záber, vždy v tichu, ktoré ma obklopuje, ďakujem Bohu. A ďakujem Stvoriteľovi aj za to, keď mi pred fotoaparát vybehne srnka či zajac.“

Napriek tomu, že je v prírode sám, nikdy nie je osamotený. „Veď ideme spolu so Stvoriteľom. Cítim jeho prítomnosť, keď sa pozerám na krásu navôkol, keď počujem bzukot hmyzu, aj keď mi odrazu pred fotoaparát vybehne malé zvieratko ako syseľ pasienkový. Viem, že to všetko je Božie stvorenie a moja fotopuška jeho dielo len spracováva do fotografií, ktoré sa potom ocitnú v nádhernej knižke.“

TÚLANIE PO SLOVENSKU

Ivan Kňaze s úsmevom hovorí, že chodí s fotoaparátom nielen po okolí, ale po celom Slovensku.

„Túlam sa ako bezdomovec, hocikde sa zastavím, prespím pod stromom a potom idem ďalej na východ až do Novej Sedlice, Medzilaboriec či Sečoviec alebo na Oravu do Zuberca, vybehnem do Západných Tatier, kde snímam kamzíky a svište.“

Keď zamieri na Záhorie, zájde do Plaveckého Petra, odkiaľ má zaťa Paľka. „Najprv ideme so svatovcami do kostola a potom behám s fotoaparátom na pleci po ich chotári. Fotografujem srnky a zajace – majú ich tam plné polia. Tak to treba: najprv sa pomodliť, a potom sa darí aj pri fotografovaní.“

Ivan Kňaze svoje fotografie neupravuje, ale prezentuje nimi to, čo skutočne videl a zažil. Snímka: Dušan Čaniga

VERNÝ FOTOAPARÁT

Ivan Kňaze hovorí, že svojmu fotoaparátu verí. „Nosím ho zavesený pri srdci, či na pleci, aby bol vždy pripravený na okamžitý zásah. Fotografujem všetko, čo sa hýbe: motýle, chrobáky, vážky, slimáky, zvieratá i šelmy.

V novej knihe Na chválu Stvoriteľa ilustrujú moje najkrajšie fotografie myšlienky z encykliky Svätého Otca Františka Laudato si’ o starostlivosti o náš spoločný domov. A môj verný fotoaparát ich s mojou pomocou nasnímal.“

Svoje fotografie neupravuje, ale prezentuje nimi to, čo skutočne videl a zažil. „Publikujem ich tak, ako ich videli šošovky fotoaparátu. Ako mi dala príroda tieto živočíchy do obrazu, tak som ich aj ja dal do svojich kníh.“

MANEKÝNKA Z CINTORÍNA

Keď sa pýtame, ktoré zvieratko je najlepšia modelka, odpovedá: „Keby som nad touto otázkou rozmýšľal aj celý deň, tak neviem nájsť zviera, ktoré by bolo výnimočnejšie než ostatné.“

Ale napríklad chrček poľný, ktorý je na snímkach v knihe Na chválu Stvoriteľa na stranách 100 a 101, mu dal poriadne zabrať. „Nachodil som sa za ním po južnom Slovensku neuveriteľné kilometre, od Nových Zámkov až po Bratislavu. Napokon som ho našiel v obci Veľká Paka na cintoríne.

Tam som od večera až do rána vysedával na hroboch, medzi mŕtvymi, a až po troch nociach sa mi konečne za svitu ukázal ako ozajstná manekýnka. Veď posúďte sami, keď si pozriete zábery,“ usmieva sa fotograf. Podľa jeho slov musí mať človek pri tejto práci aj šťastie.

„Jazvec lesný – na snímkach si ho môžete pozrieť na strane 29 a 30 – je nočné zviera, za dvadsať rokov som ho nemohol počas dňa nikde zastihnúť. Vysedával som pri jeho brlohoch, čakal na posedoch. Až raz ráno o pol ôsmej počas leta, keď už bolo slnko na obzore, som kráčal v modlitbe po lesnej ceste a odrazu sa spoza stromu vystrčila bielo-čierna pásikavá hlava jazveca. To bola úžasná momentka! A pomohol mi k nej zvedavý jazvec.“

ZA ZÁHRADOU ZABOČÍ

Keď odchádza z domu do lesa, nerozmýšľa nad tým, kam ide a čo bude fotiť. „Vychádzam hore záhradou, za ňou zabočím doprava alebo doľava.

Čo povedia oči, to nohy urobia. A potom idem, nevedno kam. Manželke poviem, idem na Kopaničky, no oči ma zavedú celkom inde.“ Všade, na každom mieste, pri každom kroku, vidí Ivan Kňaze aj najmenšieho živočícha.

„Ten žije preto, aby mohol žiť trochu väčší od neho. A tento väčší sa rozmnožuje vo veľkom, aby mohol žiť ešte väčší druh. Napokon najväčšie živočíchy žijú preto, aby mohol žiť človek,“ vysvetľuje muž, ktorý celý svoj profesionálny život spojil s prírodou.

CHVÁLA STVORITEĽOVI

No príroda mu poskytuje aj oddych. „Po stretnutiach s rôznymi druhmi živočíchov si v pokoji sadnem na peň v lese a oddychujem.

A tu mám práve čas na zamyslenie, na chválu, ktorú vzdávam Stvoriteľovi za to, že tento nádherný svet takto dokonale vymyslel, lebo každé životné ohnivko zapadá do seba, aby to celé spoločne fungovalo a prinášalo ďalšie životy.“

Okrem prírody rád oddychuje aj doma. „S mojou rodinou, manželkou, deťmi a vnúčatami. Ale často relaxujem len sám, ako kôl v plote. Nečinne vysedávam na dvore a okolo mňa lietajú vtáčiky,“ dodáva s humorom Ivan Kňaze, ktorý by si život bez prírody, v púšti betónu a asfaltu, nevedel predstaviť. „Tu vyjdem z kuchyne na dvor a už som v lese.“

NAJBLIŽŠÍ SUSEDIA

Doma majú orgován, briezku, smreky, brečtan, maliny, ostružiny, šípové ruže, jablone, hrušky, slivky.

„Na viniči nám hniezdia drozdy čierne, takže keď obedujem za stolom pri okne, obedujú so mnou aj ich mláďatá. Hniezdo je len dva metre od môjho taniera. Samička pchá mláďaťu do zobáka tučnú dážďovku a ja pchám do seba tučnú fašírku, čo mi usmažila manželka. To je nádhera!“

To však nie sú všetci najbližší susedia manželov Kňazeovcov. „Vedľa na tuji hniezdi stehlík konôpka. Vo vtáčej búdke pod oknom hniezdi sýkorka belasá; v záhrade v ďalšej búdke hniezdi sýkorka veľká. Na hruške je tiež búdka, kde každý rok vyhniezdia škorce. A na šope je polobúdka so žltochvostom domovým. A tak si tu s manželkou žijeme a obdivujeme Božie dielo Stvoriteľa.“

Keď prídu deti s vnúčatami, pozerajú sa na tento Boží zázrak spolu. „Vypytujú sa ma a ja im rozprávam a ukazujem fotografie. Pravdaže, okrem čítania kníh sa spolu hráme rôzne hry, poučné aj veselé, a hlavne sa smejeme do popuku.“

VĎAČNÝ ZA VŠETKO

Pre Ivana Kňazeho je však oddychom aj chvíľa v modlitbe. S manželkou Evou sa vždy o tretej popoludní modlia korunku Božieho milosrdenstva a večer pred spaním ruženec.

„K dobrému a šťastnému životu patrí aj dobrá manželka a Boh mi ju doprial. S manželkou Evkou žijeme spolu už takmer 55 rokov, vychovali sme tri dietky a teraz nás už rozveseľuje aj šesť vnúčat.“ Vo fotografovaní ho najviac povzbudzuje, že si jeho prácu váži najmä manželka.

„Keď prídem z hory, nikdy sa nezabudne spýtať, ako sa mi darilo a čo som odfotografoval, čo nové som zasa pozoroval. Veľmi mi fandí aj môj syn Ivan, ktorému ďakujem za modlitby a sväté omše, ktoré sú pre môj život – často aj v nehostinnej prírode, kde sa môže všeličo stať – veľmi potrebné.

Veď ma raz aj prepadol medveď, zvalil na zem, dohrýzol, doškriabal, strhol kožu na ruke, urobil diery zubami do zadku. Všetko v nemocnici v Banskej Bystrici pozašívali, ošetrili a už som zasa fit. ,Tak to sú tie dennodenné modlitby,‘ povedala vtedy moja Evka. A mala pravdu.“