Zanietená pre karmel

Hoci som bola pokrstená, v detstve som, žiaľ, v našej rodine o viere v Pána Ježiša veľa nepočula,“ začína svoje rozprávanie Andrea Ďurčová.

„V období dospievania ma oslovila kniha o pápežovi Jánovi Pavlovi II. a Fatime. Spomínam si, že som mala túžbu ihneď navštíviť toto pútnické miesto a spontánne som sa zverovala Panne Márii. Po mojom obrátení som ju ešte intenzívnejšie prosila o pomoc i ochranu. Postupne som sa pripravila na prvé sväté prijímanie a na prijatie sviatosti birmovania.“

Andrea sa rada modlila, denne chodila na sväté omše a v Božom slove i prostredníctvom kázní sa dozvedala odpovede na otázky, ktoré si kládla.

Popritom ju zaujala iná autentická kniha sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša (z Lisieux) Dejiny mojej duše. V nej sa dočítala aj o sv. Terézii od Ježiša (z Avily) a sv. Jánovi od Kríža. Začala aktívne vyhľadávať ich duchovné diela a jej cesta začala smerovať ku karmelitánskej spiritualite.

POVZBUDENIE V IZRAELI

„O treťom, svetskom ráde karmelitánov som dlho netušila. Vedela som len, že na Slovensku majú mužskú aj ženskú vetvu. Keď som rozpoznala, že by som chcela nasledovať Pána Ježiša v rehoľnom povolaní, napísala som v roku 2001 bosým karmelitánkam na Slovensku.“

V tom čase išla do Svätej zeme ako dobrovoľníčka s cieľom navštíviť aj miesta vzniku rádu a potom chcela vstúpiť do rehole.

„Na moju žiadosť mi už počas pobytu v Izraeli prišla odpoveď. Naznačili mi, že ako detskej zdravotnej sestre by mi mohli chýbať deti a navyše sa blížim k veku, ktorý určili ako hranicu pre vstup do ich rehole.“

Andrea však na pútnicky známom mieste zázračného rozmnoženia chlebov a rýb Tabgha vzápätí stretla karmelitánky z Poľska.

Kňaz, od ktorého si vyžiadala adresy karmelitánskych kláštorov vo Svätej zemi, jej sprostredkoval rozhovor s jednou z nich. Sestra ju povzbudila zaujímať sa o vstup do kláštora.

ČLOVEK MIENI, PÁN MENÍ

Napokon práve na slávnosť Panny Márie Karmelskej 16. júla 2002 Andrea Ďurčová vstúpila do karmelitánskeho kláštora Pater noster v Jeruzaleme.

„Keďže sa mi nepodarilo predĺžiť víza v Izraeli, po ôsmich mesiacoch som musela odísť do kláštora v Kanade, v provincii Quebec. Tam som pri obliečke prijala aj škapuliar. Žiaľ, po štyroch rokoch som musela zo zdravotných dôvodov kláštor opustiť.“

Andrea sa vrátila domov a ako zdravotná sestra si našla prácu v bratislavskej Univerzitnej nemocnici s poliklinikou milosrdných bratov. Po čase ju istá karmelitánka z Francúzska požiadala, aby preložila knihu o prorokovi Eliášovi.

Vďaka tomu začala Andrea lepšie spoznávať Svetský rád bosých karmelitánov na Dobrovičovej ulici, kde sa v tom čase nachádzalo karmelitánske nakladateľstvo.

POKRAČOVANIE CESTY

„V  kaplnke Svetského rádu bosých karmelitánov a pri spoločnej modlitbe spoločenstva som sa znovu ocitla na duchovnej pôde karmelu. Pre mňa je to pokračovanie mojej karmelskej cesty. A keďže sa nevyskytli žiadne prekážky, s radosťou som vstúpila do tretieho rádu, o ktorom som sa prvýkrát dozvedela v kláštore v Kanade, kde Svetský rád bosých karmelitánov prekvital.“

Vstupom do tretieho rádu zažívala Andrea chvíle nadšenia, horlivosti, ale aj skúšok, no tie človeka preveria a sú veľmi dôležité pre duchovný rast. Na karmelitánskej spiritualite ju stále oslovuje jednoduchosť kontemplácie a živý vzťah k trojjedinému Bohu.

„Oslovuje ma tiež svojím pustovníckym charakterom a zároveň i životom v spoločenstve, v Cirkvi ako nevesty Kristovej a zároveň matky, čo bezprostredne súvisí s Pannou Máriou. Ochranu nebeskej Matky a jej materinskú starostlivosť som v živote pocítila veľakrát. Či už jej záštitnú ruku na cestách, pomoc pri hľadaní povolania alebo pri mojich zdravotných ťažkostiach.“

Na oslave 25. výročia vzniku spoločenstva sv. Jána od Kríža sa zúčastnil aj biskup Jozef Haľko. Snímka: archív Andrey Ďurčovej

HISTORICKÝ EXKURZ

Svetský rád bosých karmelitánov, po latinsky OCDS – Ordo carmelitarum discalceatorum saecularis, nepatrí na Slovensku k starobylým spoločenstvám, má len tridsať rokov.

Jeho predstavená Andrea Ďurčová objasňuje: „Založený bol 21. júna 1992 pri kláštore bosých karmelitánov v obci Horní Lomná v Česku. Tam totiž pôsobili poľskí karmelitáni z Krakovskej provincie, ktorí ho duchovne a formačne vedú.“

Tomu predchádzalo mnohoročné úsilie a modlitby horlivých, pre karmel zanietených osôb. Už koncom 70. rokov minulého storočia skúšali nadviazať kontakty s rehoľníkmi – bosými karmelitánmi z Poľska, Rakúska, Nemecka či Francúzska.

„Ale až po zmene politického režimu u nás v roku 1989 sa mohli otvorene usilovať o založenie svetského rádu. Pri prvej návšteve Československa pápež Ján Pavol II. v roku 1990 posvätil základný kameň kláštora pre karmelitánsky rád.“

Ustanovujúca listina z 25. augusta 1994 podpísaná vtedajším generálnym predstaveným Rádu bosých karmelitánov Camillom Maccisehom, OCD, umožnila trnavskému pomocnému biskupovi Dominikovi Tóthovi na sviatok sv. Jána od Kríža 14. decembra 1994 v bratislavskom jezuitskom kostole slávnostne erigovať Svetský rád bosých karmelitánov na Slovensku.

Vzniklo aj prvé Spoločenstvo sv. Jána od Kríža v Bratislave. Konferencia biskupov Slovenska v roku 1995 povolila rozšírenie pôsobnosti svetského rádu na územie celého Slovenska.

SÚČASNOSŤ

Primárna odlišnosť života svetských karmelitánov od rehoľníkov spočíva v tom, že žijú vo svojich rodinách a svetských povolaniach. V súčasnosti sú na Slovensku štyri spoločenstvá OCDS – v Bratislave, Košiciach, Detve a od roku 2020 aj nové spoločenstvo v Nitre.

„Spolu nás je približne deväťdesiat. Patríme pod Poľskú provinciu a ústredie tretieho rádu máme v Krakove. Tam sa zúčastňujeme na formačných a iných spoločných obohacujúcich duchovných stretnutiach. Do Krakovskej provincie patria aj spoločenstvá OCDS na Ukrajine a jedno spoločenstvo za morom pre Poliakov, ktorí žijú v USA.“

Spoločenstvo sv. Jána od Kríža v Bratislave vo farnosti sv. Alžbety má špecifické postavenie. Vlastní dom, v ktorom je kaplnka a priestory na stretnutia. V ňom žije niekoľko členov svetského rádu. Raz do mesiaca sa tam konajú takzvané mesačné stretnutia s pátrom karmelitánom.

Okrem toho na týždennej báze sa svetskí karmelitáni spoločne modlia, adorujú a vzájomne sa obohacujú duchovnými témami. Mimobratislavské spoločenstvá sa stretávajú raz za mesiac zvyčajne u sestier karmelitánok (Detva, Nitra) alebo u bratov karmelitánov (Košice).

Snímka: Erika Litváková

KARMEL URČUJE SMER

Rád vyrastá z dlhej tradície karmelu, vyjadrenej v Regule sv. Alberta a v učení karmelitánskych učiteľov Cirkvi i ďalších svätých rádu. Členstvo v ráde nadväzuje na vzťah ustanovený medzi laikmi a rehoľníkmi, ktorých história siaha do stredoveku. Tieto vzťahy postupne nadobudli oficiálny charakter.

„Vo svetle pokoncilovej teológie Cirkvi laici prežívajú toto členstvo so zachovaním výraznej svetskej identity,“ vysvetľuje predstavená Andrea Ďurčová.

„Príslušníci svetského rádu sú verní členovia Cirkvi, povolaní žiť ,vo vernosti Ježišovi Kristovi‘. Pod ochranou Preblahoslavenej Panny Márie z vrchu Karmel, v biblickej tradícii proroka Eliáša a inšpirovaní učením sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža sa usilujú prehlbovať vlastný kresťanský záväzok prijatý pri svätom krste.“

ÚCTA K PANNE MÁRII

O duchovne posilňujúcom rozmere úcty k Panne Márii Karmelskej možno hovoriť aj ako o mariánskom akcente rádu, respektíve karmelskej charizme.

„Vo vnútornom dynamizme nasledovania Ježiša karmelitánska charizma kontempluje Máriu ako Matku a Sestru. Učí nás, ako načúvať Božiemu slovu vo Svätom písme – v živote, veriť mu za každých okolností a žiť podľa jeho požiadaviek. Všetko toto Panna Mária sama robila, i keď mnohým veciam nerozumela, premýšľajúc o všetkom vo svojom srdci, kým neprišlo svetlo v kontemplatívnej modlitbe.“

Mária je teda ideálom a inšpiráciou pre svetského karmelitána. „Žila blízko ľudí a ich potrieb, pričom sa o nich starala. Ona, Matka a Sestra, nás sprevádza, aby sme napodobňovali jej skrytý život v Kristovi, venovaný službe blížnym,“ uzatvára Andrea Ďurčová.