Zhora je najkrajší výhľad

Ako sám hovorí, poslanie šíriť vieru prostredníctvom fotiek obohatených o citáty prišlo spontánne.

„Som viac športovec ako fotograf. Keď som bol mladší, hrával som futbal, hokej, bicykloval som.“

K tomu sa neskôr pridala turistika. „Fotiť som začal až v reholi, len tak, krajinky alebo hory,“ vraví na úvod.

Z ROVINY I KRESŤANSKEJ RODINY

Vzťah k prírode mal síce od detstva, no vrchy ho okúzlili a výhľady na krajinu stále fascinujú. „Som z Nižného Žipova, okres Trebišov, a tam veľa kopcov nemáme,“ vracia sa v spomienkach do rodného kraja.

„Pochádzam z roviny i kresťanskej rodiny.“ Keď sa Petrovi rodičia rozhodovali o jeho mene, riadili sa sviatkom svätých Petra a Pavla.

Ak sa narodí do sviatku, bude Peter, ak po – tak Andrej po otcovi. Stihol to deň pred sviatkom. A tak si Peter vybral po otcovi rehoľné meno.

„Odmalička nás so súrodencami rodičia vychovávali vo viere. Keď som mal štyri roky, otec nám zomrel. Hoci to bolo ťažké, mame pomáhala rodina a viera, ktorú praktizovala a snažila sa nám ju vštepovať.“

SLÚŽIŤ BOHU V ĽUĎOCH

Peter často chodieval ku krížu nad obcou i k oltáru ako miništrant, hoci priznáva, že spočiatku nerád.

„Ako chlapci sme kľačali a stáli pred oltárom. Pani kostolníčka sa postavila a vyberala, kto pôjde miništrovať. Keď som ju videl, otočil som hlavu na druhú stranu,“ smeje sa.

Napokon na túto službu privolil a obľúbil si ju. Ani o kňazskom poslaní spočiatku neuvažoval. Dokonca mal priateľku, ktorá nechodila do chrámu, a on ju chcel priviesť k Bohu. Ten však zariadil veci inak.

Dievčina sa časom vydala a Petra oslovila v Katolíckych novinách pozvánka košických dominikánov prísť na stretnutie. Odvtedy ho to chytilo.

„Dostal som aj knihu o svätom Dominikovi, a keď som si ju prečítal, pomyslel som si: toto chcem robiť aj ja. Slúžiť Bohu v ľuďoch.“

Ako rehoľník ich privádza ku Kristovi už 24 rokov. Potmehúdsky sa usmieva a dodáva, že je to radostné, ale ťažké.

„Niekedy je ľahšie vyložiť vagón uhlia ako robiť s ľuďmi. Pri vykladaní sa človek namáha fyzicky, no obrátiť človeka, pohnúť ním dopredu je omnoho ťažšie. Človek sa musí otvoriť tomu Božiemu, lebo Boh ponúka byť s ním.“

DUCHOVNÉ CIGARETY

Brat Andrej Peter ľuďom ponúka svoje fotografie s citátmi, „cez ktoré sa Boh môže dotknúť sŕdc ľudí“.

Celý jeho apoštolát sa rodil postupne. „Ako študent teológie som chodil počas prázdnin k dominikánom do Zvolena a nebohý brat Tomáš ma motivoval: Andrej, keď čítaš a zaujme ťa nejaká myšlienka, zapíš si ju.“

Už ich zbiera vyše pätnásť rokov a zhromaždil zhruba 7 500 citátov.

Jeden z jeho obľúbených je od svätej Kataríny Sienskej: „Pri prijímaní Eucharistie je duša v Bohu a Boh v duši rovnako ako ryba v mori a more v rybe.“

Vysvetľuje, že keď dáme rybu mimo vody, zahynie. „A to isté platí aj pre našu dušu. Keď sme bez Boha, zahynieme, možno nie fyzicky, ale duchovne.“

Prvé citáty, keďže vtedy ešte sociálne siete neboli také dostupné, tlačil brat Andrej na farebné papiere.

Potom ich rozstrihal a zroloval. Za týždeň, keď bol chorý, ušúľal aj vyše dvetisíc takýchto „duchovných cigaretiek“.

Rozdával ich a šíril nimi vôňu Božej lásky i Svätého písma. Technika a moderné prostriedky sa časom pohli výrazne vpred a brat Andrej nezaspal na vavrínoch.

Ostal verný myšlienke šíriť Božie slovo, len papiere vymenil za internet a rolky za emaily či príspevky na facebooku.

„Je to stredoveká hĺbka a moderná pružnosť, ako vravíme my dominikáni.“

STRATENÝ V MAKU

Pred pár rokmi sa popri svojich kňazských a rehoľných povinnostiach dal na dráhu fotografa amatéra. Keď mu to čas dovolí, túla sa po známych i dávno zabudnutých či ešte neprebádaných slovenských chodníčkoch.

„Navštívil som každý kraj a skoro každý okres.“ Chýba mu napríklad ešte okres Gelnica, „niežeby tam nebolo čo fotiť, ale niektoré kostolíky sú v lesoch, kde treba šliapať, alebo sú ťažšie dostupné hromadnou dopravou“.

Svoje cestovateľské sny si zaznamenáva do mapy. Zelená farba značí vytipované objekty a miesta, ktoré by chcel nafotiť, a biela už tie zvečnené.

Vopred si vyberie objekt, naplánuje trasu, večer nastaví budík a ráno sa vydá na cestu – teda väčšinou to tak je.

„Občas sa však stane, že duch je ochotný, ale telo slabé, a tak posuniem budík aj dva-tri razy a potom si poviem, že sa už neoplatí, a spím ďalej. Je to stavba, takže mi neutečie,“ smeje sa.

Najradšej chodí v lete, lebo sú dlhé dni, ale jeho najobľúbenejšie scenérie sú jarné a jesenné.

„Páči sa mi, keď na jar kvitne repka olejná alebo vlčie maky. Tam sa viem stratiť aj na tri hodiny.“

Hneď pridáva skúsenosť spred šiestich rokov, keď mal namierené do Nitrianskej Blatnice ku Kaplnke sv. Juraja, známej ako Jurko. „Cestou späť ma jedna krásna biela kvetinka harmanček v červenom poli natoľko oslovila, že som radšej nechal odísť autobus.“

FOTIŤ A MODLIŤ SA

Postupne začal pracovať aj na jednotlivých okruhoch alebo cykloch.

Počas dvoch rokov zmapoval drevené chrámy na severovýchode Slovenska a minulý rok začal fotiť cyklus krížových ciest v prírode.

„Stále je čo fotiť,“ konštatuje. Turistiku a fotenie spája aj s modlitbou.

V evanjeliách sa na viacerých miestach opisuje, ako Ježiš išiel na vrch modliť sa. Brat Andrej tiež spája pobyt v prírode s chválou stvorenstva, no „závisí to od toho, či som sám alebo s partiou, s farníkmi“.

Obľubuje Vysoké Tatry, ale i Malé Karpaty, keďže slúži v komunite v Bratislave, a to najmä kopce Záruby a Vápenná, kam šiel aj s rodinami z farnosti.

„Obdivovať krásu prírody, to je jedna veľká modlitba,“ hovorí a vysvetľuje, že modliť sa ústami a srdcom je rozdiel.

„Človek sa môže modliť cez fotku, maľbu, kresbu; tým, že si plní svoje povinnosti. No nemôže chýbať ústna modlitba a hlavne účasť na svätej omši. Najdôležitejšie je slávenie nedeľnej bohoslužby.“

ZA PRACOVNÝM STOLOM

Brat Andrej je veľmi pedantný. Všetko si eviduje v exceli v presnom poradí: pri citáte je to téma – autor – zdroj – myšlienka a pri fotke dátum – miesto – okres – kraj – názov.

„Hoci je to niekedy babračka, zapisujem si to, aby som sa vedel k tomu vrátiť a rýchlo vyhľadať.“

Priraďuje citát k fotke alebo fotku k citátu? Schuti sa zasmeje a vraví, že je to dobrá otázka. „Niekedy to jednoducho sadne. Bol som fotiť obilné pole a medzi klasmi bol jeden bodliak. Hneď mi napadlo podobenstvo z Matúšovho evanjelia o kúkoli medzi pšenicou.“

Pri motíve západu slnka je to zas citát z Listu Efezanom: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“; či pri ceste Ježišov výrok: „Ja som cesta, pravda a život.“

Ak sa mu automaticky nespojí motív s myšlienkou, postupuje buď podľa obdobia, liturgických čítaní alebo si vyfiltruje tému, ktorú ešte nepoužil.

Do apoštolátu zapája aj svojich „odberateľov“. „Keď je Advent alebo Pôstne obdobie, ponúkam ľuďom zvoliť si tému citátov. Nech oni určia, čo by chceli; s čím sa trápia, s čím majú ťažkosti.“

Na rázcestí môžeme narýchlo zmeniť trasu, ale vieme, že nás neprivedie hore, odkiaľ je najkrajší výhľad.

TRI MYŠLIENKY DENNE

Brat Andrej rozposiela tri fotografie denne. „Jedna by bola málo,“ zasmeje sa a vážnejšie dodá, že si to určil podľa Svätej Trojice.

„Mám veľa fotiek a chcel som ich intenzívnejšie ponúknuť.“ Mnohí si ich totiž odkladajú a vracajú sa k nim.

Okrem toho mu pred piatimi rokmi napadla skvelá vec. Vytlačil si zásobu fotiek, a keď prišli ľudia dať zapísať úmysel na svätú omšu, „zobral som fotku, napísal som úmysel a termín svätej omše a dal som im ju na pamiatku“.

Jeho fotografie sa tak stávajú tichými svedkami tichých zázrakov. „Ovocie často nevidím, ale verím, že to ľuďom pomôže na ceste k Bohu a večnému životu.“

JEDEN PASTIER, JEDNO STÁDO

Brat Andrej konštatuje, že si jeho forma pastorácie vyžaduje „čas aj určité prostriedky, ale keď človek na jeden deň vypne, vráti sa natešený, povzbudený, osviežený a môže ďalej slúžiť“.

Na otázku, prečo nefotí aj zvieratá, odpovedá prosto: lebo utekajú.

No práve s nimi si zo svojich potuliek prináša veselé príhody – ako mu koza vyskočila prednými kopýtkami na plot pred objektív, krava zas pózovala pri západe slnka a ovce nie a nie sa pásť inde.

„Asi započuli môj hlas a išli za ním,“ zasmeje sa. Tak nech aj cez fotky idú ovečky za Dobrým pastierom.

„Jeden je hlavný pastier a my sme jeho služobníci. Dôležité je ísť ďalej za Ježišom aj cez úskalia.“

Dominikán a fotograf v jednom na záver spomína príhodu, ako sa raz s kamarátom vybrali na rázcestí vpravo a prišli k husto zarastenému kroviu, cez ktoré sa nedalo prejsť. Museli sa vrátiť späť a pokračovať rovno.

„Tak je to aj s prikázaniami, ktoré nás nemajú obmedzovať, ale chrániť. Môžeme narýchlo zmeniť trasu, ale vieme, že nás neprivedie hore, odkiaľ je najkrajší výhľad.“