Životom si nechcem niesť nenávisť

Pochádza z Prahy, no detstvo a dospievanie prežil v Dobříši. Narodil sa do katolíckej rodiny, a keď mal osem rokov, rodičia sa rozhodli chodiť na bohoslužby do inej farnosti, pretože tam pôsobil kňaz, ktorého poznali zo svojej mladosti. „Mali k nemu dôveru, a tak sme ho navštevovali i osobne.

Občas sme uňho aj prespávali, najskôr s rodičmi a potom sami miništranti,“ začína odvíjať svoj príbeh Jiří Kylar.

AKO V PASCI

Dotyčný kňaz si absolútne získal jeho dôveru. „Keď som mal dvanásť rokov, trochu ma opil. Potom si ľahol ku mne do postele, začal ma ohmatávať a robiť veci, ktoré sú určené dospelým. Bolo to príjemné i nepríjemné zároveň.“ Chlapec sa dostal do veľmi zložitej situácie a netušil, ako z nej vyviaznuť.

Nedokázal povedať nie, hoci vedel, že je to za hranicou vhodného správania. „Chcel som to povedať rodičom, ale bál som sa, že by sa na mňa hnevali a že by mi to možno neverili,“ priznáva.

Situácia sa preto nezmenila, sexuálne obťažovanie pretrvávalo až do jeho dospelosti. Navyše sa asi ako 16-ročný dozvedel, že nie je jediný, že niečo podobné zažívajú viacerí. „Nedokázal som o tom rozprávať a potláčal som to v sebe. Akoby som žil dvojaký život.“

Po maturite sa síce vymanil z dosahu tohto kňaza, osud sa však s ním opäť zahral, keď odišiel na vojnu. Zhodou okolností bol prevelený do útvaru v obci, kde kňaz pôsobil. A všetko sa začalo odznova.

NANÚTENÉ POVOLANIE

Nátlak kňaza silnel aj v inom smere. Na mladého muža začal naliehať, aby sa tiež stal kňazom, hoci on povolanie necítil. „Bol veľmi manipulatívny a autoritatívny. Nedokázal som povedať nie.“ Ako 20-ročný vstúpil do Teologického konviktu v Litoměřiciach, kde mal šťastie na skvelého predstaveného.

„Rektor František Koutný dal nám študentom veľa osobného priestoru na hľadanie vlastnej cesty. Vďaka ročnej izolácii od kňaza a vynikajúcemu prístupu kňazov i profesorov som sa dokázal rozhodnúť, že už v tom nebudem pokračovať.“

Hovoriť o tom Jiří stále nedokázal. No urobil rozhodný krok a cez prázdniny sa stretol s kňazom, ktorý ho zneužíval. Oznámil mu, že v týchto veciach nebude ďalej pokračovať. „Bol veľmi naštvaný a správal sa ku mne ponižujúco, akoby som bol jeho majetok.“

Celý problém napokon vyriešila žena. Po prvom ročníku na teologickej fakulte sa Jiří zamiloval a zo seminára sa rozhodol odísť.

„Povedal som to aj tomu kňazovi. Jeho reakcia bola veľmi vulgárna a nechutná, veľmi ma zranila. Uvedomil som si totiž, že som preňho bol iba prostriedkom na jeho uspokojenie, že v tom neboli nijaké city.“

ODPUSTENIE NAPRIEK VÝSMECHU

Bol to zlomový okamih. Traumu Jiří spracovával dva roky. Po niekoľkých mesiacoch o tom povedal svojej priateľke, terajšej manželke Ivanke. Bolo to ťažké obdobie, zranený mladík netušil, že je to práca pre terapeutov.

„Obviňoval som sa z toho, že je to moja chyba a môžem si za to sám. Nenávidel som svoje telo. Mal som zmätený vzťah k Bohu, netušil som, či ma môže mať po tom všetkom rád,“ opisuje svoj zúfalý zmätok.

Napokon zranenia spracoval tak, že si na časovej osi spísal všetko, čo sa stalo, ako sa to stalo a čo mu ublížilo. „Vracali sa mi spomienky na minulosť, ale keď som bol silný, tak som si ich vyvolával sám. Bolo to ťažké, no ich sila sa javila čím ďalej, tým menšia.“

Jiří zašiel v procese uzdravovania ešte ďalej. Po dvoch rokoch našiel odvahu a vybral sa za dotyčným kňazom, aby si to s ním vyrozprával, povedal mu o všetkých súvislostiach.

„Vysmieval sa mi, ale už sa ma to nedotýkalo, spracoval som to. Rozlúčil som sa s tým, že mu napriek tomu odpúšťam. Nechcem si niesť životom nenávisť. Odvtedy všetky bolesti ustali.“

FRANTIŠKOVA ODVAHA

Jiří kráča po spoločnej ceste s manželkou Ivankou už 21 rokov. Vychovávajú dve dcéry a syna. Priatelia jeho príbeh poznali, no na to, aby ho zverejnil, ho podnietila odvaha pápeža Františka. „Práve to, že sa usiluje riešiť túto tému s veľkou vážnosťou, ma viedlo k tomu, aby som o týchto veciach prehovoril verejne.

S láskou ku Katolíckej cirkvi, ale pravdivo.“ Napriek zraňujúcej skúsenosti nestratil vieru, hoci si prešiel obdobím pochybností. To však podľa jeho slov patrí k duchovnej zrelosti. „V živote som mal šťastie na výborných, príkladných a obetavých kňazov. A rovnako to platí o veriacich.“

Jeho dôverou v Cirkev otriasol až prístup biskupov. „Prekvapilo ma, akým spôsobom konajú títo cirkevní predstavitelia, ktorí často hovoria o obete, láske, bolesti, ale vôbec nechápu Krista a jeho odkaz. Dôležitejšie je pre nich brániť dobré meno Cirkvi, ako prijať za ňu vlastnú zodpovednosť, prijať každého, kto potrebuje pomoc.“

NECITLIVÝ PRÍSTUP

Jiřího príbeh mal ešte inú dohru. Rozhodol sa, že pomôže kňazovi, ktorý ho zneužíval. „Mal už 76 rokov a deštruktívne sa opíjal. Chcel som, aby sa Cirkev oňho postarala v niektorom z kňazských domovov, aby mal čas premýšľať o svojom previnení.

„Jeho meno som nikdy nepovedal, iba svojmu biskupovi pri nahlásení. Keďže som vedel, že prípad je už pred zákonom premlčaný, chcel som iba to, aby kňaz v pokoji dožil a nemohol slúžiť.“

Arcibiskupstvo to však na Jiřího obrovské prekvapenie predstavilo ako exemplárny príklad. Jiřího prípad tak bez jeho vedomia prehrmel všetkými médiami. Na kňaza navyše podalo arcibiskupstvo trestné oznámenie, hoci Jiří prosil, aby tak nerobili.

„Bola to obrovská bolesť aj vzhľadom na to, že moji rodičia museli prejsť všetkými výsluchmi. Už aj bez toho si dodnes kladú za vinu, že ma ako dieťa nedokázali ochrániť,“ hovorí Jiří.

Takéto počínanie vníma ako necitlivú vonkajšiu prezentáciu toho, že Cirkev podobné prípady rieši. Z osobnej skúsenosti pozná viacero obetí sexuálneho zneužívania, ktoré síce nestratili vieru, ale po týchto skúsenostiach nechcú mať nič spoločné s Cirkvou.

„Nedivím sa im. Na druhej strane sa na rôznych prednáškach vo farnostiach a kláštorných komunitách po celej Českej republike stretávam s úžasnými ľuďmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, kňazmi a veriacimi, ktorí majú ochotu pomôcť. A to je pre mňa veľká nádej.“

NIEKTO TI UVERÍ

Pomáhať túži aj Jiří. Na podporu obetí sexuálneho a mocenského zneužívania v Cirkvi i mimo nej založil spolok Někdo ti uvěří. Jeho názov odkazuje na knihu autorky Danielle Schererovej Nikto ti neuverí, ktorá zachytáva príbeh belgickej dievčiny, zneužívanej kňazom.

„Podľa nášho spolubrata Marka Drábka, OPraem, je náš spolok v celosvetovom meradle jedinečný tým, že združuje obete, odborníkov, ako sú psychoterapeuti či civilní aj cirkevní právnici, ale aj ľudí, ktorí chcú pomáhať,“ hovorí Jiří.

Hlavnou činnosťou spolku je priamy kontakt s obeťami, sprevádzanie, ponuka terapeutickej aj právnej podpory. Ďalším dôležitým poslaním je vzdelávanie. Spolok nadviazal spoluprácu s Českou biskupskou konferenciou i radami iných cirkví. Jiří chodieva prednášať do kňazských seminárov či do farností.

„Spolupracujeme i s odborníkmi na Slovensku, máme tu priateľov a sme k dispozícii na pomoc obetiam. Kontaktovať nás môžu na www.nekdotiuveri.cz alebo www.niektotiuveri.sk,“ dodáva Jiří.

„Obracia sa na nás veľké množstvo ľudí aj z nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností, ale aj ľudia, ktorí si prežili zneužívanie v rodinách alebo v mládežníckych organizáciách. Nie sú to iba prípady sexuálneho, ale aj duchovného zneužívania. O ňom sa ešte len začína hovoriť.“

POČÚVAŤ A NEĽUTOVAŤ

Čo by Jiří poradil ľuďom, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom stretnú so zneužívaním?

„Obetiam trvá dlho, kým nájdu odvahu, aby rozprávali o týchto veciach. Ak majú k niekomu dôveru, snažia sa ľahko naznačiť, že by chceli niečo povedať. Záleží len na našej citlivosti, či dokážeme vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa budú môcť zveriť,“ delí sa o svoju skúsenosť.

V rozhovore s obeťami radí citlivo načúvať, neprerušovať, nepýtať sa na detaily, ponúknuť pomoc, ale neľutovať. A určite sa treba obrátiť na niektorú profesionálnu organizáciu, ktorá vie, ako pomôcť traumatizovaným ľuďom. Často sa stretáva aj s tým, že výpovede obetí sú spochybňované.

„Pol roka som hľadal odvahu, aby som sa zveril jednému kňazovi v dôvernom rozhovore medzi štyrmi očami. On zo mňa spravil klamára, ktorý poškodzuje dobré meno Cirkvi.“ Pochopenie našiel u kňaza Stanisława Góru, ktorý pôsobil vo farnosti jeho rodičov.

„Keď som mu porozprával svoj príbeh, rozplakal sa, objal ma a požiadal o odpustenie. Vďaka nemu som pocítil obrovskú úľavu a náš rozhovor dodnes pre mňa veľa znamená.“