Počas Vianoc si chránim vnútorný pokoj

Veľa ľudí si vianočné sviatky spája hlavne s detstvom. Ako ste ich vtedy prežívali? Ako to vyzeralo u vás?

V prežívaní Vianoc sme boli bežná rodina. So sviatkami boli spojené dni prípravy, ktorá bola asi najviac na pleciach mamy. Samozrejme, čím viac sme so sestrou dorastali, tým viac úloh sa ušlo aj nám. Čas Vianoc je v mojich detských spomienkach spojený aj s dojemnou atmosférou štedrého večera, polnočnej svätej omše, ale aj so snehom a sánkovačkou.

Tešili ste sa na to, čo vám prinesie Ježiško pod stromček?

Áno, podobne ako pre iné deti aj pre nás so sestrou bol predvianočný čas spojený s veľkou mierou zvedavosti, čo nám Ježiško donesie. Keď sme už boli trošku väčší, snažili sme sa niečo nájsť aj dopredu.

Utkvel vám v pamäti niektorý darček?

Pamätám si, že keď som bol prvák na gymnáziu, dostal som holiaci strojček. Bolo to pre mňa špeciálne, pretože som to vnímal tak, že vyrastám z chlapca na mladého muža. Po štedrej večeri som sa išiel hneď prvýkrát oholiť (úsmev).

Mali ste doma nejaké vianočné tradície?

Pochádzam z kraja, kde nie sú nejaké osobité tradície, ale tak či onak Štedrý deň sa u nás začínal vinšovaním. Chodievali sme hneď ráno vinšovať starým rodičom. Bol to osobitný vinš k Štedrému dňu, za ktorý sa nám ako deťom i čosi ušlo. No a potom to už bolo o tej štedrodňovej atmosfére spojenej s prípravami večere, upratovaním, ale aj sánkovaním.

Ako to vyzeralo pri štedrovečernom stole?

Štedrá večera sa začínala a doposiaľ aj začína tým, že mama vstúpi s vinšom do izby, kde je slávnostne prestretý stôl. Nasleduje modlitba, čítanie Svätého písma o vianočných udalostiach a podávanie tradičnej oblátky. No a potom sa už začína večera. U nás sa podávajú dve polievky – hubová a hrachová. Nasleduje kapor s tradičným šalátom. Po večeri sa ide k vianočnému stromčeku a rozdávajú sa darčeky.

Po rozdaní darčekov ste mali ešte aj ďalší program?

Zvykli sme ísť k starým rodičom, keďže nebývali ďaleko od nás. Aspoň chvíľu sme spoločne trávili sviatočný čas. Štedrá večera však bola iba jedným z vrcholov toho dňa. Tým druhým, ktorý bol v našej rodine neodmysliteľný a aj dôležitejší, bola účasť na polnočnej svätej omši. Bez toho sme si Vianoce nevedeli predstaviť.

Ako ste za mlada prežívali tieto sväté omše?

Chodieval som miništrovať a pamätám si, že už ako chlapca ma tešilo, keď som na polnočnej svätej omši videl aj tých ľudí z dediny, ktorí bežne do kostola nechodili.

Keď sa vrátime k darčekom, máte pocit, že dnes zatienili pravý význam Vianoc?

Vyhýbam sa zovšeobecňovaniu. Závisí to od toho, ako sa v tej-ktorej rodine žije kresťanský životný štýl. Som vďačný, že v mnohých rodinách je vianočné posolstvo o príchode Božieho Syna na svet stále živé. V niektorých rodinách, žiaľ, dostáva väčšiu prioritu exkluzívnosť štedrej večere a darčekov. Som presvedčený, že hlboká vianočná pohoda a spokojnosť neprichádza s prehýbajúcim sa štedrovečerným stolom alebo exkluzívnym darčekom, ale s prežívaním pravých vianočných hodnôt.

Na Vianoce počúvame veľa biblických príbehov o narodení Pána Ježiša. Sú to príbehy staré dvetisíc rokov. Čo nám hovoria do dnešných dní?

Silný odkaz Vianoc, ktorý ja stále intenzívne prežívam, spočíva v tom, že Boh sa nám dal vo Vianociach spoznať ako Emanuel, Boh s nami. Tak ako je označovaný už u proroka Izaiáša: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Boh s nami zostáva a je stále s nami. A ja prežívam a pociťujem túto Božiu prítomnosť. Je to pre mňa také celoročné prežívanie Vianoc. Často o tom aj hovorím.

Možno ľudia viac vnímajú Božiu prítomnosť práve počas Vianoc, keďže v tomto čase sú k druhým milší.

Áno, je to správne, no malo by to tak byť po celý rok. Žiaľ, po Vianociach často skĺzavame k prejavom, ktoré nie sú vždy láskavé, úctivé, presiaknuté ľudskosťou.

Ako sa prežívanie Vianoc kňaza líši od prežívania nás ostatných? 

Keď to poviem trošku úsmevne, základný rozdiel je v tom, že kým pre väčšinu ľudí sú Vianoce dňami oddychu, pre nás kňazov sú to pracovné dni. Aj to tak vnímame a mentálne sa na to pripravujeme. Po predvianočných spovediach sa snažíme nazbierať trošku síl, aby sme počas vianočných dní vládali slúžiť veriacim.

Takže rozdiel je asi v tom, že sú to pre nás kňazov veľmi dynamické a náročné dni. Napriek tomu, ak môžem povedať sám za seba, vždy som sa snažil chrániť si počas týchto dní vnútorný pokoj. Aby som v dôsledku mnohých povinností a vypätia síl nebol nervózny či nevrlý.

Zmenilo sa u vás prijatím kňazstva aj prežívanie samotného štedrého večera?

Keď som bol spočiatku ako kňaz ďaleko od domova, mali sme medzi okolitými kňazmi, ktorí sme boli kamaráti a boli sme sami, pekný zvyk. Každý rok sme sa na vianočnú večeru spoločne stretávali u niekoho iného. Bolo to veľmi milé.

Pamätám si, že keď bola večera u mňa na fare, bol tam aj môj predchodca, staručký pán dekan, ktorý sa pri večeri rozplakal. Povedal, že celý život nezažil, aby pri štedrej večeri mohol byť s inými kňazmi. Keď som potom pôsobil bližšie pri svojom rodisku, tak aby som urobil radosť rodičom, snažil som sa na štedrú večeru vždy odbehnúť domov.

A ako to vyzerá na Vianoce, keď má kňaz na starosti farnosť?

Rád spomínam na sviatky v mojej poslednej farnosti na Skalke. Je tam domov sociálnych služieb pre starých a chorých ľudí. Každý rok som na štedrú večeru chodil najskôr tam. Pomodlili sme sa spolu, prečítal som im Božie slovo, spolu sme sa navečerali, rozdali sme darčeky, zaspievali vianočné koledy, ponavštevoval som ležiacich. Pre mňa, a azda i pre nich, to bolo veľmi milé. Tam som cítil, že niekto ma potrebuje alebo niekomu aj takýmto spôsobom môžem Vianoce urobiť krajšie.

Potom som ešte stihol druhú štedrú večeru u rodičov v kruhu svojej rodiny. Po nej som sa vracal do farnosti na polnočnú svätú omšu. Na druhý deň slávnostné sväté omše, popoludní jasličková pobožnosť, na Štefana koledovanie dobrej noviny. Zvykol som každý rok vo vianočnom čase požehnávať domy a navštevovať rodiny.

Toto vianočné putovanie, aj keď bolo namáhavé, bolo veľmi prospešné. Pomáhalo mi to spoznávať farnosť a nadväzovať kontakty aj s ľuďmi, ktorí nechodili do kostola. Veľmi to kňazom odporúčam.

Nastala u vás v prežívaní Vianoc nejaká zmena po biskupskej vysviacke?

Na Štedrý deň som návštevu starých a chorých vymenil za návštevu niektorej väznice. Slávim svätú omšu, ponavštevujem väzňov, porozprávam sa. Sú to tiež silné zážitky. Štedrú večeru slávim s otcom biskupom Viliamom, kňazmi, ktorí bývajú v okolí Nitrianskeho hradu, a sestričkami, ktoré pracujú na biskupskom úrade, a tak spoločne tvoríme jednu veľkú rodinu. Sväté omše počas Vianoc chodím sláviť do farností, kde radi prijmú pomoc, zvlášť milé bývajú návštevy malých filiálok.

Keď sa obzriete za uplynulým rokom, čo pozitívne vám priniesol?

To pozitívne v mojej biskupskej službe vidím v tom, že som spoznal mnohé nové farnosti diecézy, ktoré som navštívil či už v rámci vysluhovania sviatosti birmovania, pútí alebo iných slávení. Tomu sa veľmi teším.

Tento rok som aj viac cestoval. Mal som napríklad možnosť zúčastniť sa na Svetových dňoch mládeže v Lisabone. Bol to pre mňa veľmi silný a pozitívny zážitok tráviť čas s mladými a slúžiť im. Ďalšou milou skúsenosťou bolo sprevádzanie chorých na púti do Lúrd s Rodinou Nepoškvrnenej. V Lurdoch som bol už veľakrát ako pútnik s veriacimi, ale táto púť mala v sebe čosi osobité.

A čo negatívne ste vnímali tento rok?

Aj mňa, tak ako i mnohých ľudí v našom štáte, mrzí politická a spoločenská situácia, v ktorej žijeme. Veľmi ma mrzí nejednotnosť a rozdeľovanie aj na pôde Cirkvi, ktoré sme, myslím, v takej miere predtým nezažívali. To je výzva do budúcna aj pre mňa, ako prispieť k opätovnému budovaniu jednoty. Je potrebné hľadať to, čo nás spája, to, čo nás zjednocuje.

Čo by si mali ľudia na Vianoce želať, aby boli skutočne šťastní?

Tí, ktorí ma poznajú, možno už vedia, že veľa hovorím o nádeji a radosti. Asi by som využil aj túto príležitosť a zaželal nám všetkým práve to, aby sme vedeli hľadať semienka radosti, dôvery, nádeje a nepodliehali tak skepse, rôznym formám strachu, aby sme nevideli len to zlé. Aby sme sa nebáli všetkého, čo je nové, s čím ešte nemáme skúsenosť. Veď stretnúť niečo nové neznamená a priori, že to musí byť zlé.

V novom môžeme stretnúť veľa dobra a nových výziev. Často sa vraciam k samotnému posolstvu evanjelia. To je tiež novosť, ktorú nám priniesol Ježiš. Sám hovoril o nových veciach a nových výzvach. Pozýva nás k premene v nového človeka. Obrátil sa na nás s novým prikázaním.

Nebojme sa preto vecí, s ktorými sme sa doteraz možno nestretli, pretože mnohé nové skutočnosti, ktoré prináša aj život Cirkvi, môžu byť darom Ducha Svätého. Keď žijeme s Kristom, keď žijeme s Cirkvou, ideme tým správnym smerom.