Znovuzrodenie Notre-Dame a sila viery

Akým spôsobom ste sa 15. apríla 2019 dozvedeli, že Notre-Dame horí? Čo vám prebiehalo mysľou?

Bol som vo svojej pracovni sekretára Francúzskej biskupskej konferencie neďaleko odtiaľto, pri Invalidovni, a práve som pripravoval snúbencov na sviatosť manželstva. Niekto mi dal vedieť, že katedrála horí. Odpovedal som, že veď sa to uhasí.

Ale o päť minút znovu, vraj nie, všetky televízie to už vysielajú. Tak som sa šiel pozrieť na zábery a začal som chystať odpovede novinárom spolu so zástupcami štátu. Skrátka som plnil svoju povinnosť.

Prvý pocit však bol hlboké pohnutie – vidieť horieť katedrálu, kde som bol vysvätený na kňaza a na ktorej podlahe som ležal... Silné emócie vo mne vyvolávali aj davy ľudí, ktorí sa zhromaždili a modlili pozdĺž Seiny.

Hovorili: nie je možné, aby sa zrútila! Deň nato som šiel dovnútra s ministrom kultúry. Všetko bolo v tme, voda, trosky, klenba zrútená, spustošený chrám, ale – poznáte to z tej slávnej fotky – vzadu svietil kríž ožiarený lúčom slnka. Ako znamenie, že kríž je víťazstvo.

Zastávky vášho pôsobenia v Cirkvi vôbec nie sú ľahké. Boli ste hovorcom biskupov počas náročného obdobia káuz sexuálneho zneužívania. Potom ste pôsobili v Lurdoch a teraz ste rok rektorom Notre-Dame. Čo z toho bolo najťažšie?

Mám šťastie, že moja služba je výnimočná. Bol som hovorcom Francúzskej biskupskej konferencie počas problematického obdobia, rektorom slávneho pútnického miesta počas covidu, a teraz som rektorom katedrály, ktorá zhorela.

Vyzerá to, že som smoliar (smiech). Zároveň som však šťastný, keď vidím, že Cirkev vo Francúzsku prijala opatrenia na boj proti pedokriminalite, že svätyňa v Lurdoch tento rok prežila veľmi dobrú sezónu a všetko, čo sme počas covidu nastavili, nesie plody, a že Katedrála Notre-Dame sa za rok znovu otvorí. Čiže nie som až taký smoliar, ako by sa mohlo zdať.

Na katedrále sa znova dvíha krov. Pôsobí to nádejne.

Áno, zdá sa, že požiar katedrály bol skutočne silným znamením. A to nielen pre Parížanov, pre Francúzov, ale pre celý svet. Prejavy účasti prichádzali odvšadiaľ.

Ja, ako vtedajší hovorca biskupskej konferencie, som v tú noc odpovedal novinárom z rozhlasov a televízií celej planéty! Z toho je poznať, že Chrám Matky Božej má unikátnu úlohu v živote kresťanov, ale aj sveta. Je to symbol, ku ktorému sa možno vzťahovať.

Prezident republiky rozhodol, že rekonštrukcia potrvá päť rokov.

To je obrovská, obrovská výzva. A  znovuotvorenie katedrály je obrovské znamenie nádeje, jedno z mála v našej náročnej, tvrdej spoločnosti.

Pre ľudí, ktorí na stavenisku pracujú, pre Parížanov, ale pre každého, kto na otvorenie čaká, ide o niečo nádherné. Hneď po požiari sa odohrávalo niečo, čo možno nazvať „zimou“ katedrály – nevideli sme nič okrem rôznych štúdií na zabezpečenie budovy a na prieskum rekonštrukcie.

Vy ste sem prišli v mimoriadnej chvíli – teraz sme v štádiu „jari“, objavujú sa prvé veci – väzba krovu, vežička, okolo ktorej sa vinie 96 metrov vysoké lešenie, a po týchto prácach sa ocitneme v „lete“, čo bude znovuotvorenie.

Potom príde „jeseň“ – interiér bude dokončený, ale pokračovať budú práce okolo – oporný systém zvonku a priestranstva, ktoré bude upravovať mesto. Práce potrvajú až do roku 2030.

Je požiar katedrály nejaký predel? Bude sa hovoriť o Cirkvi vo Francúzsku „pred“ a „po“ požiari?

Všetci vieme, že Notre-Dame bola postavená na Božiu slávu. Keď pred ňou stojíme, nezostáva nám nič iné, len pokorne vnímať génia staviteľov.

Zároveň ide o kultúrne dedičstvo, o  najnavštevovanejšiu európsku pamiatku, ku ktorej Francúzi a Európania tiahnu a v ktorej náš ľud prežíval tie najdôležitejšie chvíle histórie.

Tento kultový, kultúrny, národný a historický rozmer sú neodmysliteľne späté. V Notre-Dame je niečo z  duše Francúzska. Kedykoľvek sa stala nejaká národná tragédia, ten najväčší zvon, Bourdon, sa rozoznel ako symbol jednoty Francúzov.

Aj pre samotnú Cirkev ide o niečo zvláštne – požiar chrámu a najmä pád vežičky ako symbol katastrofy, nebol totálny – mali sme strach, že sa katedrála zrúti celá.

Ale to sa vďaka hrdinstvu hasičov, ktorí ju v rozhodujúcich dvadsiatich minútach zachránili, nestalo. Francúzsko je sekularizovaná krajina, ľudia však majú duchovnú túžbu, ktorá je často schovaná, nevedomá, ale hlboko zakorenená.

Parížsky arcibiskup a ja ako rektor si prajeme, aby sa katedrála stala po znovuotvorení svedectvom viery. Ak sme pred požiarom mali 11,5 milióna návštevníkov ročne, bezpochyby ich teraz bude až 15 miliónov. Ale nejdete do múzea.

Je to miesto, kde sa kresťania zhromažďujú na modlitbu, slávia svätú omšu a oslavujú Boha. Budú tu prebiehať trikrát, štyrikrát denne sväté omše, ale aj modlitby chvál a vešpier.

Chceme toto miesto zabývať modlitbou a umožniť návštevníkom, aby v pripravenej trase a v umení objavili niečo aj z kresťanskej viery.

Ako konkrétne to chcete urobiť?

Po prvé tým, čo ponúkneme pri vstupe. Predtým sa vchádzalo bočným portálom, teraz sa vojde stredom okolo novej krstiteľnice, pretože kresťanský život sa začína ponorením do vody spásy.

Potom uvidíte krásu gotickej klenby – očistený kameň získal späť svoju žiaru, rovnako ako vitráže. Ľudia sa budú môcť nechať ohromiť krásou. Tá nám hovorí o Bohu. A potom uvidia liturgický mobiliár.

Spomínané baptistérium pri vchode, potom oltár, katedru-sedes arcibiskupa, ambón, odkiaľ sa číta, a svätostánok. Tento celok na pôdoryse kríža ukáže, že ide o miesto posvätnej úcty.

Chceli sme, aby tieto časti mobiliára „hovorili“. Aby človek, či už je alebo nie je kresťan, mohol len z týchto objektov objaviť, čo sa tu prežíva.

Obnova Notre-Dame pokračuje aj zvnútra. Snímka: profimedia.sk

Chóru sa požiar nedotkol?

Chór zo 14. storočia zostal nedotknutý a boli zachránené aj všetky umelecké diela. Vľavo, na severe, vypovedá umelecky o narodení Krista a  jeho verejnom živote, vpravo, na juhu, o  Kristovom vzkriesení.

S tým nešlo hýbať, to sa muselo zachovať. No a všetkých šesť kaplniek, ktoré predchádzajú chóru, venujeme tým, ktorí Krista predchádzali – budú tu znázornené osoby Starého zákona a s nimi vždy kresťanská téma – Noe a Stvorenie sveta, Abrahám a požehnanie, Izaiáš a služba, Dávid a modlitba…

Vy teda meníte zasvätenie kaplniek?

Meníme smer návštevy a titulatúru kaplniek, aby sa stali miestom jednoduchej katechézy a  púte. V každej kaplnke bude prítomné Božie slovo, úderný výrok, aby ľudia skutočne mohli niečo objaviť.

Začíname starozákonnými Božími prísľubmi, pokračujeme verejným Kristovým pôsobením a pašiami až ku vzkrieseniu.

Francúzskeho umelca Sylvaina Dubuissona sme požiadali, aby vyrobil monumentálny relikviár pre tŕňovú korunu, čo je najvýznamnejšia relikvia, ktorú vo Francúzsku máme.

Aby sa toto miesto stalo miestom ľudovej zbožnosti – k tomu ma inšpirovali Lurdy. Prajem si, aby bolo možné dotknúť sa relikviára podobne, ako sa môžeme dotýkať lurdskej jaskyne.

Aby ľudia mohli pocítiť dôverný vzťah a lásku ku Kristovi v jeho utrpení. Potom sa vydajú ďalej južnou stranou, po uličke Božieho prísľubu bude na protiľahlej strane ulička Turíc.

V nej bude každá z kaplniek zasvätená jednému z parížskych svätcov v spojitosti s darmi Ducha Svätého – svätý Denis s múdrosťou, svätá Lenofa s odvahou a tak ďalej. V každej kaplnke sa dať modliť.

Do katedrály tiež umiestnime všetky diela, ktoré sa do nej počas storočí začlenili akosi anarchisticky. Chceme ich umiestniť vhodnejšie, pretože ministerstvo kultúry nás požiadalo, aby v  katedrále zostalo všetko, čo v nej bolo pred požiarom.

To nám však nebráni v záujme o nové diela. Požiadali sme niektoré múzeá o zápožičky a  najmä pre severné kaplnky máme v úmysle vrátiť na steny tapisérie.

Katedrála prechádzala mnohými premenami, napríklad kardinál Lustiger nechal v  20. storočí dvakrát zmeniť priestor okolo oltára, čiže je tu neustály vývoj, a aj preto chceme tapisérie moderné.

Nejako mi došli slová.

Je to veľký projekt. Verím, že to bude krásne.

Na parížsku katedrálu vrátili po požiari aj tradičný francúzsky symbol – kohúta. Pred osadením ho 16. decembra 2023 požehnal parížsky arcibiskup Laurent Ulrich (vpravo). Prítomný bol aj Olivier Ribadeau Dumas. Snímka: profimedia.sk

Hovoríte „chceme“, kto vlastne o všetkom rozhoduje?

Sme štyria kapláni, ja ako rektor a okolo nás tím zamestnancov, ktorý sa vyvíja podľa potrieb. Pred požiarom v katedrále pracovalo šesťdesiat ľudí, vlani, keď som prišiel, ich bolo osem, teraz dvanásť. Rozvažujeme spoločne a  keďže katedrála patrí štátu, robíme to aj spolu so štátom.

A tiež s arcibiskupom, alebo priamo so všetkými biskupmi?

S parížskym arcibiskupom.

Na nový mobiliár ste vypísali verejné súťaže?

Chceme, aby katedrála bola čo najkrajšia, a tak sa bolo treba otvoriť všetkým, ktorí cítili, že môžu prispieť. Nechceli sme povedať, že rozhodovať bude iba arcibiskup. On síce vyberá, ale podľa expertov. Je obklopený umeleckou komisiou, zástupcami ministerstva kultúry a diecézy, a to v širokom konsenze.

Ako bude vyzerať bežná prevádzka? Bude možné ako predtým prechádzať chrámom aj pri omšiach?

Áno. Chceme, aby ľudia zistili, že ide o živé miesto. Zmení sa jedno – už nebude možné sprevádzať celé turistické skupiny.

Vždy sa tu prekrikovali sprievodcovia. Teraz teda bude ticho, ako to je v Sacre-Coeur?

Presne tak.

Keď uvážite, v akom stave bola katedrála pred požiarom, dá sa očakávať, že prístup štátu a Cirkvi k týmto pamiatkam sa zmení?

Francúzsky systém je unikátny a asi je to dobre. Ako hovorca biskupskej konferencie som mnohokrát uviedol, že štát je síce laický, nie však spoločnosť.

A že náboženstvo má právo aj zodpovednosť vyjadrovať sa verejne, pretože veriaci sú občania ako všetci ostatní. Nie sme schizofrenickí, sme Francúzi a katolíci. Štát je síce neutrálny, aj prezident musí byť neutrálny, nie však spoločnosť.

Od francúzskej revolúcie máme vzťah k náboženstvu veľmi zložitý. A plný vášní. S nástupom islamu, ako s náboženstvom, ktoré je na vzostupe a má problémy sa integrovať do francúzskej spoločnosti, ide ešte o to komplikovanejší vzťah.

Kríza, ktorou už šesť rokov prechádza Katolícka cirkev, jej hlas utlmuje. Ale zároveň práca, ktorú robíme spolu s ministerstvom kultúry a podporou prezidenta, s  vôľou navrátiť katedrálu verejnosti a na slávenie viery, je bodom, na ktorom sa všetci zhodujeme.

Vzťahy medzi našimi politickými vodcami a biskupmi nie sú zlé. Otázka je, akú váhu dávame Katolíckej cirkvi vo Francúzsku.

To, že sa prezident v novembri stretol so všetkými predstaviteľmi náboženstiev u nás dokazuje, že náboženstvo má v našej krajine miesto. Ako nebyť inštrumentalizovaný, to je iná vec.

Rekonštrukčné práce na Notre-Dame potrvajú až do roku 2030. Snímka: www.istockphoto.com

Takže spolupráca so štátom funguje?

Práve rekonštrukcia katedrály je príkladom spolupráce i  dôvery. Mám z toho radosť, aj keď sa to niekedy nezaobíde bez napätia. Niekedy musíme zabojovať a pripomenúť, že to my sme používatelia, čiže rozhodnutie prináleží nám.

Od francúzskej revolúcie boli vzťahy Cirkvi a štátu komplikované. Predtým, po celé obdobie kráľovstva, boli Cirkev a panovník mimoriadne prepojení. Odmietnutie kráľovstva znamenalo odmietnutie Cirkvi.

V revolučných rokoch 1789 až 1791 prišla Cirkev o všetok majetok a všetci kňazi mali novému režimu prisahať vernosť na ústavu.

Neskôr, počas Napoleonovej éry, nastal konkordát, nová dohoda medzi Cirkvou a cisárstvom, ale ku koncu 19. storočia došlo opäť k napätiu, ktoré vyústilo do odluky Cirkvi od štátu v rokoch 1905 a 1907.

Tieto zákony z iniciatívy poslanca Aristida Brianda mali viesť k upokojeniu situácie. Prial si, aby si Cirkvi zachovalo v spoločnosti miesto. Tento zákon bol síce už vyše štyridsaťkrát pozmenený, ale jeho duch nie je voči Cirkvi nepriateľský.

Vedeli by ste vymenovať konkrétne výhody a nevýhody oddelenia Cirkvi a štátu?

Zásadná výhoda je ekonomická, pretože kostoly patria obciam a katedrály štátu. Čiže na štáte a obciach je úloha ich udržiavať. Iba chrámy postavené po roku 1905 patria Cirkvi.

Vo Francúzsku je 45-tisíc kostolov, to by sme vôbec nemohli udržiavať. Avšak aj obciam a štátu chýbajú peniaze. Otázka budúcich rokov teda je, ako toľko chrámov udržiavať, keď náboženská prax povážlivo klesá?

A ak ich nebudeme chcieť, čo z nich urobíme? Nevýhoda tohto zákona, či dnešného vývoja v sekularizovanej spoločnosti, je marginalizácia hlasu Cirkvi. Ja si však myslím, že tu nie sme od toho robiť nejaké počty ani byť nejakou politickou váhou.

My sme poverení byť svedkami evanjelia. A to nám dáva mimoriadnu slobodu. Nie sme podrobení žiadnej moci. Napokon, takto sa prezident vyjadril v roku 2018 aj pred francúzskymi biskupmi.

Žiadny prezident doteraz k biskupom nehovoril, on tak urobil na pôde katolíckej vysokej školy College des Bernardins. Vychválil slobodu Cirkvi, ktorá jej umožňuje vyjadrovať sa a žiadal o odvahu zachovať si ju.

Viem o mnohých Čechoch a Slovákoch, ktorí sledujú opravy a tiež na rekonštrukciu Katedrály Notre- -Dame prispeli. Chcete im niečo odkázať? Čo ešte môžu urobiť?

Nech prídu! Všetci ste vítaní!