Dávajme komplimenty bez servilnosti

Určite poznáte rozprávku od Hansa Christiana Andersena (1805 – 1875) Cisárove nové šaty.

Prefíkaný a servilný krajčír chváli nádherné panovníkove šaty, ktoré reálne neexistujú. Vraj ich uvidia len skutočne múdri ľudia. A ktoby už chcel byť za hlupáka?!

Táto komédia trvá až do chvíle, keď malé dieťa pravdivo vykríknne: „Veď cisár je nahý!“ Úprimnosť dieťaťa ukázala, aký tenký ľad je medzi hlúpou servilnosťou a statočnou lojálnosťou.

Lojálnosť charakterizuje vernosť, oddanosť, spoľahlivosť, ale zároveň pravdovravnosť. Servilnosť zase falošná poníženosť, podlízavosť až vzťahová „otrockosť“. 

 

Komplimenty môžu byť mačacím zlatom

 

Albert Einstein (1879 – 1975) povedal: „Základné zákony nie je možné objaviť logickou cestou. Existuje len intuícia, ktorej pomáha cit pre chápanie zákonitostí, skrývajúcimi sa za určitým javom.“

Podobne v dôsledku individuálneho vývinu sa profiluje aj naše správanie. Spočiatku sme pravdivo verní i oddaní našim rodičom, vychovávateľom i priateľom. Postupne sa stávame vypočítavými alibistami a z lojálnosti vzniká skôr prospešná servilnosť.

Veď aj iní to tak robia a prečo by sme mali byť výnimka? Notoricky známe sú  komplimenty nadriadeným, keď sa im ľudia usilujú polichotiť, hoci už tak dlho by im chceli čo-to konštruktívne povedať.

A tak vznikajú napríklad bizarné situácie, keď na prvý pohľad gýčový štýl sa klamne stáva na niekoľko minút trendovým. Prečo to robíme?

Pragmatickou servilnosťou živíme u druhého falošný obraz jeho vlastnej dokonalosti, nenahraditeľnosti a výnimočnosti. Dôsledky sa dostavia hneď.

Človeku, ktorému zrozumiteľným spôsobom nedáme najavo, že robí chybu, spôsobujeme ujmu hneď niekoľkokrát. Utvrdzujeme ho v prežívaní vzťahovačného pocitu neprajnosti zo strany okolia.

Pomáhame mu s výrobou obrazu nepriateľa a ospravedlňujeme jeho čoraz častejšie agresívne výpady. Navyše je zo dňa na deň  neistejší, s kým sa ešte môže otvorene a bez pretvárky porozprávať. Nastupuje frustrácia a v horšom prípade fabulácia konšpirácií.  

Čo tak byť pravdivo lojálny

 

Obe strany - nadriadení i podriadení - by si mali vziať za svoje pravidlo číslo jeden: Počúvať iných a nechať ich rozprávať nikdy nie je na škodu. Vystupovanie navonok by malo zahŕňať nielen pravidlá spoločenského bontónu.

Čo na duši, to na tvári v našich prirodzených gestách a postojoch. Divadelné predstavenie si nechať na iné chvíle.

Hovorí sa, že v západnom civilizovanom svete sa usmievame, i keď sa cítime mizerne - a to nie je prospešná kontradikcia.

Napriek tomu, že úsmev je nesmierne potrebný, umelo vyprofilovaný je skôr deštruktívnou emóciou.

„Stredobodom každej pozornosti má byť ľudská osoba, stvorená na Boží obraz a podobu a vykúpená predrahou krvou Krista,“ odkazuje nám sv. Ján XXIII.

V prenesenom význame servilnou pozornosťou zhotovujeme „produkt“ presahujúci jeho tvorcu. A to je klam, ktorý sa nám ako bumerang vráti. Servilnosťou strácame vlastnú slobodu a oberáme o ňu aj druhého.

Môže sa stať, že si na to ľudia tak zvyknú, že v budúcnosti nám už žiadny ani úprimný kompliment nik neuverí. A my sami, keď niekomu zaprajeme dobrý deň, prepadneme podozreniu, či je naozaj dobrý a dokonca či ide o deň, keď je tak „smutne“ zamračené. 

Preto skúsme byť radšej pravdivo lojálni. Pretože lojálnosťou exponujeme, že nám na človeku úprimne záleží, a zároveň si zachováme osobnú autonómiu, čo je najcennešie. A navyše protistrana nás nebude podozrievať z vypočítavosti.