Keď Vianoce boleli na srdci

Pomocné technické prápory (PTP) boli útvary Československej ľudovej armády, ktoré slúžili v rokoch 1950 - 1954 na internáciu a prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb podliehajúcich brannému zákonu. Perzekvovaní muži sa stali lacnou pracovnou silou na náročné a nebezpečné práce. Tábormi prešlo približne 60-tisíc osôb.

Vrúbky na nasadenie v PTP

Čoskoro 90-ročný rodený Pružinčan Ján Šebák sa narodil 26. januára 1931. Od mladosti sa hlásil k pravde a odmietal nespravodlivosť. Keď sa dopočul, že štátna moc berie z farností kňazov nestotožnených s režimom,  spolu s inými mužmi strážil svojho kňaza Juraja Daloša.

To bol prvý antirežimový vrúbok v jeho registri. V časoch nedobrovoľného združstevňovania patril k jeho odporcom. „Vystupoval som na verejných schôdzach a kritizoval praktiky režimu. Kameňom úrazu sa stala aj skutočnosť, že otec mal bratov vysťahovaných v USA, ktorých som však nikdy nestretol, ale komunistom to stačilo.“

Problém nastal, keď ho odsúdili na dva roky podmienečne za ironické vystúpenie a komentovanie propagandistického sovietskeho filmu v kine. Stalo sa to v decembri 1949. Vedúci kina s premietačom ho vyviedli von a s ďalšími chlapmi zbili takmer do bezvedomia.

A hoci lekár potvrdil ublíženie na zdraví, na súde sa to otočilo proti nemu. „Podľa prokurátora som spochybnil vynikajúci výchovný, kultúrno-politický film a vyzýval na boj proti socializmu,“ vysvetľuje Ján Šebák.

Najhoršie roboty na stavbách a cestách

Keď v auguste 1952 prišiel povolávací rozkaz, netušil, kam rukuje. „Sústredili nás v Považskej Bystrici. Pod rúškom noci nás naložili do vlakov a viezli nevedno kam. Skončili sme v Moste. Dali nám uniformy a topánky po nemeckých vojakoch. Nikto nevedel, čo bude ďalej.

Jeden z vojakov sa ma spýtal: ,A čo si urobil, keď si tu?' Odpovedal som: ,Nič, dostal som povolávací rozkaz.' On pokračoval: ,A vieš, že si pri politicky nespoľahlivých?' Nuž dovtedy som ani nevedel, že niečo také existuje.“

Po prísahe im pridelili zbrane - krompáč a lopatu a rozdelili ich na pracoviská. Okrem ustavičného ponižovania súdruhovia nenechali nič na náhodu. Preškoľovania, časté poplachy a zo soboty na nedeľu večerná prechádzka 20 kilometrov za spevu budovateľských piesní - môžeme si predstaviť, čo to znamenalo pre ľudí unavených z ťažkej práce na stavbách a sýtených biednou stravou.

Totálne telesné i duševné vyčerpanie sa podpísalo aj na zdraví Jána Šebáka. Tri mesiace strávil vo vojenskom špitáli v Terezíne, kde hospitalizovali i pacientov s psychiatrickými diagnózami. Katastrofálne podmienky, liečenie skôr len naoko. Boli situácie, keď to podlomená psychika nezvládala.

Jánovej mysli nepridalo ani vyhlásenie dôstojníka, že s posudkom, aký má, sa domov nedostane ani do piatich rokov. Navyše rodičia Jána Šebáka nemali žiadny príjem , komunisti im nepriznali prídelové lístky. Otec bol pripútaný na lôžko a mame povedali, aby si išla pýtať od Američanov.

Vianoce ako keby neboli

V pamäti mu zostali kasárne v Litvínove. V drevených barakoch bola neskutočná zima. Prežili tam Vianoce, ktoré sa v ničom nelíšili od všedných dní. Ján Šebák dostal dvojdňový „opušťák“ domov. Na sviatok sv. Štefana mal však byť späť. Mladosť i láska ho zdržali a vrátil sa o deň neskôr.

„Našťastie som nedostal trest, rozobrali si iba balík, ktorý som dostal od rodičov. Samozrejme, že som to oželel. O pocitoch na Vianoce sa nedá rozprávať, to by ste museli zakúsiť,“ smutne dodáva.

Ostatní ľudia pristupovali k vojakom hrubo a vulgárne, na nič nemali právo. Vo februári kopali odpadové žumpy. Nestíhali vypumpovať vodu, naberala sa im do čižiem.

„Keď som sa ohradil, že si topánky vyzúvame a obúvame rovnako mokré, posmešná odpoveď znela: ,Súdruhovia, ak sa vám nepáči slúžiť v ľudovodemokratickej armáde, budete slúžiť ako za čias Márie Terézie sedem rokov.' Viac sa nik neohlásil.“ V Moste, Litvínove a Bíline prežil 27 mesiacov a do civilu odišiel 30. novembra 1954.

Odmena za život v seminári

Komjatičan Štefan Jašo prišiel na svet 27. novembra 1926. „Počas mojich detských rokov sme v chudobe prežívali mizerné roky, na ktorých sa podpísala hospodárska kríza. Po meštianskej škole som sa v Nových Zámkoch vyučil za obchodníka.“

Štefan Jašo si však nemohol nájsť zamestnanie, a tak bol v obci istý čas kostolníkom. Zatúžil stať sa kňazom, no chýbala mu maturita.

„Po odporúčaní nášho dekana som v roku 1945 nastúpil do malého seminára v Trnave, kde som o štyri roky zmaturoval, a potom som prestúpil do Bratislavy. Hoci už boli komunisti pri moci, začal som študovať teológiu,“ spomína.

Pokoj netrval dlho. Biskupov začali držať v domácej izolácii, prednášajúcich žalovali a hatili im akademické pôsobenie. Pred začiatkom semestra ho nemilo prekvapil povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu s nástupom 5. septembra 1950. Z dediny povolali troch seminaristov a nedávno vysväteného kňaza. Narukovali do Mimoňa v Česku.

Farská rota

Štefan Jašo živo opisuje svoje zážitky aj po dlhých desaťročiach: „Na železničnej stanici nás už čakali vojaci so samopalmi. Pridali sa k nám ďalší deviati bohoslovci z rôznych diecéz a nastúpili sme k pluku v Hvězdove. Hovorili sme si farská rota – tvorili ju študenti teológie, ale aj kňazi vysvätení v roku 1950.

Mali sme tri rovnošaty. Pracovný oblek, zväčša uniformy pochádzajúce z nemeckých skladov ešte z čias protektorátu. Uniformy na výcvik od amerických a kanadských vojakov. Jedine vychádzková rovnošata patrila Československej ľudovej armáde.

Po základnom výcviku nám za miesto pôsobenia určili Ústrednú vojenskú nemocnicu v Prahe-Střešoviciach. Rekonštruovali sme hlavnú kotolňu, neskôr som obsluhoval výťah pri výškovom komíne. Potom prišla ponuka na prácu v kuchyni.“

V januári ich presunuli do Jánošíkových kasární v Olomouci, kde pracovali výhradne na stavbách. Pri demontáži elektrického vedenia padol Štefan Jašo z rebríka. Spočiatku nezistili, že má niečo zlomené.

„Chodil som akosi vykrivený. Mysleli si, že simulujem. Až keď mi urobili röntgen v nemocnici na Svatom Kopečku, určili pravú diagnózu. Znela komicky - zlomenina kľúčnej kosti, pravdepodobne pri pôrode. Jednoducho aby nik neniesol zodpovednosť. Nechali ma však ležať v nemocnici a aspoň som si telesne odpočinul.“

Na letisku Postoloprty pri Žatci „petepákov“ navštívil aj minister obrany Alexej Čepička a prisľúbil peniaze za ich prácu. Z výplaty však na vkladné knižky dostali len nepatrnú čiastku. Svoje si oddelila armáda, museli platiť ROH a tiež byť solidárni s Kóreou.

Šikanovanie na dennom poriadku

V nedeľu mohli vojaci ísť do kostola, avšak na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi im zakázali účasť na procesii. Neuposlúchli a pri procesii urobili dojemný špalier. Žiadne oko nezostalo suché.

„Pre veliteľa pluku, majora Žížalu sme boli vatikánski špióni a zarytí nepriatelia pracujúceho ľudu. Vianoce som prežil v službe vlasti na rôznych miestach. Prvé boli v Prahe. Dostali sme dokonca rybu, nie však ako pôstne jedlo, ale zo zvyku.

Keď som bol šéfkuchárom, mali sme príkaz, aby jeden deň bol bezmäsitý, zásadne nie piatok. Šikanovanie nemalo konca kraja. Plnili sme plán na 150 až 200 percent. Keď číslo bolo nižšie, hromžili na nás.

Jeden z vojakov sa ohradil, že prečo v Ostrave pri plnení na 102 percent sú ospevovaní a my pri vyšších percentách zaznávaní. Odpoveďou mu bol zákaz vychádzok na pol roka a ostatní do večierky museli so spevom ,veselo' pochodovať,“ približuje Štefan Jašo.

Najhoršie však pôsobila duševná trýzeň z prekazených životných cieľov. Na jeseň 1952 vojaci očakávali odchod do civilu. V októbri prišli dôstojníci, aby prečítali rozkaz ministra obrany o mimoriadnom vojenskom cvičení. Štefan Jašo nadsluhoval jeden a štvrť roka. Uniformu odovzdal 31. decembra 1953.

Roľnícka minulosť priťažila

Jozef Babiak z Hontianskych Nemiec sa narodil 24. decembra 1929 v rodine roľníkov. „Mne osobne priťažilo, že sme mali väčšie hospodárstvo. Keď komunisti začali budovať družstvá, zakladali strojovú stanicu v Krupine. Súkromníkom brali stroje a sústreďovali ich tam. Prišli aj k nám, že chcú odkúpiť traktor.

Odmietol som, pretože sme ho sami potrebovali. Keď toľko unúvali, spýtal som sa ich, čo nám za to dajú. Odpovedali: ,Potvrdenie, že ste uvedomelí roľníci.' Nato som vyhlásil: ,Vy nie ste kupci, ale zlodeji.' A vyhnal som ich,“ začína svoje rozprávanie Jozef Babiak.

A jedným dychom hneď dodáva: „O chvíľu prišli aj s príslušníkmi bezpečnosti a vyzvali nás v mene zákona, aby sme im traktor odovzdali, inak pôjdem s nimi. Mama začala plakať, zlomilo ma to a vydal som im ho. Pri odchode sľúbili: ,Počkaj, veď my sa o teba postaráme.̒“

Hoci mal Jozef od roku 1948 šoférsky kurz a túžil ísť k tankistom, 1. októbra 1951 narukoval do Libavej v Česku. Absolvoval tam základný výcvik a po ňom ho odvelili do ostravských baní. Keď „petepáci“ išli fárať, sprevádzali ich vojaci so samopalmi ako zločincov. „Fáral som 33 mesiacov, niekedy v priestore, ktorý na výšku nemal ani jeden meter.“

Namiesto kina išli do kostola

Na Štedrý deň sa spoločná večera začala originálnym vianočným príhovorom: „Počas jednej gruzínskej noci sa narodil súdruh Stalin... Rehoľník Alojz Jurkáček mi po preslove pošepkal: ,Jozef, a ty chceš túto stranícku večeru? Ja teda nie.' Vstali sme od stola a odišli na izbu.

Politický školiteľ si nás vyhľadal, aby zistil, prečo sme nevečerali. Alojz mu položil otázku: ,Súdruh nadporučík, čo dnes oslavujeme - narodenie Ježiša Krista alebo Stalina?' Odpoveď znela: ,Predsa Stalina.' On mu oponoval: ,Ale veď on sa narodil 18. decembra.' Začali diskutovať, pričom školiteľ kapituloval,“ spomína pamätník Jozef Babiak.

Na sviatok Božieho tela vojaci poslali Jozefa Babiaka po priepustku: „A kam chcete ísť?“ spýtal sa ho dôstojník. „Do kostola,“ pravdivo odpovedal vojak Babiak. „Keby si povedal, že do kina, tak ju dostaneš.“

Vrátil sa a vypísal novú. Vtedy dôstojník na to: „A nemohol si to hneď povedať?“ Keď vychádzali z kostola, zbadali veliteľa útvaru. Zasalutovali. Prešiel okolo nich, usmial sa a zaprial všetko dobré.

Po príchode z práce v bani nastupoval vojenský dril. Jozef Babiak mal však pevný oproný bod: „Nad vodou ma držala len viera. V mladosti, keď som pásaval ovce, vždy som mal pri sebe ruženec. I na vojne ma veľmi posilňoval.“

Frustrovaní vojaci o čosi viac v krčme vypili. Jozef Babiak opisuje udalosť: „Keď som zbadal na stene obraz Stalina, zvesil som ho a vyhlásil: ,Za tohto zlodeja a vraha my tu trpíme.' A rozšliapal som ho.“ Samozrejme, okamžite ho brali.

„Vy ste potupili najväčšieho človeka na svete. Počas vojny by vás to stálo život. Ale keďže žijeme v čase mieru, dostanete ,iba' 15 rokov väzenia,“ vyhlásil na vojenskom veliteľstve vyšetrovateľ.

Našťastie kasárňam velil dôstojník, ktorého stretli na vianočnej svätej omši. Povedal mu: „Vráťte sa do kasární, dozviete sa, čo bude s vami.“ Večer rozkaz znel: „Vojak Babiak potupil najväčšieho človeka, dostáva trest 21 dní ostrého väzenia.“ Veliteľ si ho zapamätal.

Pán Boh sa postaral aj o civil

Doma ho čakala manželka so synom, a keďže nadsluhoval, vypýtal si mimoriadnu dovolenku. V reštaurácii v Žiline čakal na prípoj. Po chvíli si prisadol k nemu elegantne oblečený pán: „Videl som vás zjavne nervózneho a vojak ľudovodemokratickej armády by nemal byť.“

Uniforma s čiernymi výložkami Jozefa prezradila, k akému útvaru patrí, a opísal mu svoj príbeh. Na záver stretnutia tajomný spoločník povedal: „Pošlite mi v pondelok tento korešpondenčný lístok - bola na ňom adresa ministerstva obrany. A v utorok zase žiadosť o civil.“

A Jozef urobil podľa pokynu. V piatok na veliteľstvo prišiel rozkaz, aby ho prepustili zo služby. Ten pán bol námestník armádneho generála Čepičku. Čakal na prípoj do Trnavy. Boh Jozefa nenechal v štichu.

Hoci vdovec Jozef Babiak už prežil svojich dvoch synov, stále je príkladom odovzdanosti do Božej vôle: „Pán Boh mi dal i vzal.“ V jeho slovách je veľká dôvera v Božie riadenie našich životov. Skúsme o tom popremýšľať pri jasliach novonarodeného Ježiša.