Naše hodnoty v lete neodkladáme na vešiak

Dalo by sa „dovolenkovým“ nedorozumeniam a hádkam v rodine predísť spoločným duchovným predsavzatím?

Bol by to vhodný prostriedok, ako sa vyhnúť zbytočným napätiam, ktoré môžu byť súčasťou prípravy aj samotnej dovolenky. V spoločnom dialógu by sa ujasnili zámery a očakávania, ktoré si každý z nás spája s voľným časom.

Ale je tiež nevyhnutné, aby každý člen rodiny mal záujem prežívať spoločné chvíle v uvedomovaní si podstaty dovolenky: môj čas je časom mojich blízkych a som tu pre nich práve tak, ako sú tu oni pre mňa. Takto sa vytratí pokušenie egoizmu a vzrastá radosť zo spoločných záujmov.

Pomôže, keď zveríme dovolenku pod nebeskú ochranu?

Všetky aktuálne podujatia nášho života treba zveriť pod nebeskú ochranu. Mali by sme si však uvedomiť, že nejde o automatickú poistku, ktorá zabráni nebezpečenstvu alebo problémom.

Zveriť sa znamená pre veriaceho byť pozorný a zodpovedný v situáciách, v ktorých sa môže ocitnúť. Chcem zdôrazniť, že je to zodpovednosť nielen za seba, ale aj za všetkých, s ktorými prežívame spoločné dni. A modlitba pred cestou nie je poistka, ak sa napríklad pri riadení auta správame nerozvážne a nezodpovedne.

A čo pravidelná rodinná modlitba počas dovolenky?

Spoločná rodinná modlitba je účinný duchovný prostriedok posilnenia vzájomnej jednoty. Tá je dôležitým predpokladom, aby naše dovolenkové dni boli naplnené pokojom pri vonkajších aktivitách a naša duša sa duchovne oživila a posilnila. Kresťan je človek viery a viera je osobný vzťah s Bohom.

Osobná modlitba otvára naše srdce na prijatie spoločenstva s nebeským Otcom, s ktorým túžime prežívať i čas oddychu. Aj v prázdninovom kontexte si naplnenie osobného vzťahu s Bohom vyžaduje aktívny prístup k duchovnému životu.

Prečo si však kresťania počas dovoleniek dávajú voľno nielen od práce a školy, ale aj od viery, modlitby, kostola...

V spoločnosti vo všeobecnosti prevláda názor, že obdobie dovolenky je voľný čas, keď si každý môže robiť, čo chce. Tento mylný názor vedie k ďalším omylom. Je to smutné, ale, žiaľ, pravdivé konštatovanie, že pre mnohých kresťanov katolíkov je dovolenkový čas voľnom od kresťanských povinností a prežívania viery.

Životu kresťana však neprospieva, keď považuje voľné dni za čas, ktorý môže prežívať výsadne podľa svojich predstáv. Som presvedčený, že sa máme usilovať v každej situácii – aj počas dovolenky – konať a žiť tak, aby sme si zachovali stavovskú česť, ktorá charakterizuje kresťana ako človeka osobného vzťahu k Bohu a k duchovným hodnotám.

Dovolenkové obdobie vzbudzuje pocit slobody, no nesmie absentovať vedomie zodpovednosti. Hovorím o zodpovednosti tak vonkajších skutkov, ako aj vnútorných rozhodnutí a následne duchovných aktivít.

Ako bojovať proti názoru, že aj kresťan si môže dovoliť „prázdninové hriechy“, lebo sa z nich potom vyspovedá?

Toto je opäť mylná a zavádzajúca predstava – najskôr v zmýšľaní a následne aj v konaní. Kresťan nemôže nechať svoje hodnoty zavesené na vešiaku a znovu ich zvesiť po príchode z dovolenkovej destinácie.

Na každom mieste a v každom čase má uvažovať a konať spôsobom, ktorý zodpovedá kresťanskému štýlu života. Postoj, že si môžem dovoliť prázdninové hriechy, keďže sa z nich vyspovedám, približuje veriaceho človeka k hriechu proti Duchu Svätému, keďže sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo.

Nikto z nás nie je režisér svojho života, nikdy nemáme istotu návratu. Preto pokora a otvorený prístup k Bohu majú svoje trvalé miesto aj v čase nášho odpočinku.

Ako by teda malo vyzerať naše ideálne správanie počas dovoleniek?

Bez ohľadu na to, či je čas dovoleniek alebo žijeme každodenným rytmom, je jasné a zrozumiteľné nasmerovanie každej etapy ľudského života na vernosť Kristovej náuke v praktickom konaní.

V tomto zmysle sú nadčasové slová svätého Pavla z Listu Efezanom: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 1 – 3).

Veriaci má byť jednej tváre. Zrkadlo mu má ukázať pravú tvár a nie atrapu dovolenkujúceho človeka, ktorý klame sám seba, lebo si chce užiť.

Aká je na to najlepšia metóda?

Nevyjednávať a nerobiť kompromisy. Človek má tendenciu zľahčovať si situáciu v rôznych okolnostiach osobného a spoločenského života. Rovnako je nebezpečné hľadať kompromisné riešenie: dosiahnuť niečo na úkor druhého.

Kresťan sa má vyznačovať rozhodnosťou podľa Ježišovho slova: „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37). Nech zmýšľanie veriaceho kresťana katolíka charakterizuje túžba žiť čnostne vždy a všade.