Právo na smrť je klamaním človeka

Každý ľudský príbeh sa končí zomieraním a smrťou. Najsilnejšia motivácia pre terminálne chorých a starých ľudí je podľa morálneho teológa, lekára a bioetika profesora Jána Ďačoka, SJ, viera v živého Boha.

„Ten sa zjavil v Ježišovi Kristovi, ktorý prešiel bolesťami, utrpením, zomieraním i smrťou.“ Aj keď „Kristus nevysvetlil pôvod utrpenia, sám ho prijal. Vstal z  mŕtvych, vrátil sa k  svojmu Otcovi a žije. Pre všetkých, ktorí v neho uveria, prisľúbil, že s ním budú tam, kde je on.“ Zároveň je to veľká pomoc v zápase, aby sa nevzdávali života.

NEBYŤ SÁM

Anna Burganová pôsobí v službe zomierajúcim už osemnásty rok. V  Hospici milosrdných sestier v Trenčíne ju ako vedúcu sestru volajú jej rehoľným menom sestra Gertrúda. Aj pri pacientoch v poslednom štádiu ochorenia vníma jedinečnosť a  neopakovateľnosť každej ľudskej osoby.

„Vrátane ich rodinnej situácie a tiež duchovného a duševného rozpoloženia.“ Hlavná zásada a náplasť na utrpenie a zomieranie je nezostať s chorobou sám.

„Väčšina ľudí má strach z umierania a smrti práve preto, že zostanú sami. Uistenie niekoho, že som tu preňho dobrovoľne a rád a ostanem s ním, má vždy veľký význam.“ Práve strach z opustenosti či fyzickej bolesti je najčastejšia príčina rozhodnutia sa pre eutanáziu alebo asistovanú samovraždu.

ZACHOVAŤ ÚCTU

Ak sa k ochotnej a radostnej službe pridá úcta k človeku, zrazu sa všetko mení. „Choroba či staroba nemôže byť príčina toho, že človek stratí nárok na úctu. Je naďalej tým, kým bol, keď mal dosť síl, keď bol mladý a zdravý.“ 

Starý alebo chorý, stále je to ten istý manžel, rodič, lekár, inžinier a hlavne – človek. „Takýto postoj chorého nielen povzbudí, ale vďaka nemu môže znova pocítiť svoju jedinečnosť a význam aj napriek chorobe a  ohraničenosti.“ Keď takto človeka prijmeme, stáva sa darom pre svoje okolie.

NEMUSÍ TRPIEŤ

Na sklonku života nemusí nikto trpieť neznesiteľnou bolesťou. Účinnú pomoc vie podať paliatívna starostlivosť. „Latinské slovo palium znamená plášť, ktorým je chorý človek obrazne prikrytý – dostáva všetko, čo v danej situácii potrebuje,“ ozrejmuje profesor Ján Ďačok. Paliatívna liečba sa zameriava nielen na „tlmenie bolesti, ale aj na uspokojenie potrieb v oblasti sociálnej, rodinnej, duchovnej, psychickej“.

Sestra Gertrúda dodáva, že pacient pri správnom nastavení liečby môže žiť svoj život naplno. „Dokáže, aj keď je jeho choroba limitujúca a nevyliečiteľná, vyriešiť mnohé odkladané záležitosti, má dosť síl venovať sa rodine či priateľom. Alebo si plniť svoje sny a hlavne naplno vnímať a prežívať všetky obyčajné chvíle života.“

LIEČBA TELA I DUŠE

„Pamätám sa na pacientku, ktorá prišla k nám do hospicu po týždňoch v nemocnici. V ten deň bolo vonku veľmi pekné počasie, tak sme ju zobrali aj s posteľou von. Pri všetkom trápení, ktoré mala, prežívala radosť z toho, že na tvári cítila príjemne pofukujúci vánok.“

Vedúca sestra v Hospici milosrdných sestier v Trenčíne hovorí, že hoci je bolesť súčasťou choroby a  staroby, je aj súčasťou nášho narodenia. „Tak ako vyhľadávame odborníkov v rôznych iných oblastiach života, je múdre vyhľadať odborníkov aj v oblasti paliatívnej a hospicovej starostlivosti.“

Liečba však musí byť komplexná. Dôležité miesto má preto duchovný, sociálny pracovník či psychológ. Zároveň aj všetky zúčastnené strany – najviac pomôže fyzická prítomnosť najbližších. Svoju úlohu však majú aj pacienti.

„Veľmi pomáha odpustenie iným, vzájomné zmierenie a prežívanie chorobného stavu v milosti posväcujúcej. Pravidelná svätá spoveď, sväté prijímanie a pomazanie chorých sú najúčinnejšie, lebo znamenajú osobné stretnutie s osobným Bohom,“ pripomína jezuita Ján Ďačok.

NAVZÁJOM DAROM

Ako teda plnohodnotne tráviť čas nielen s našimi chorými príbuznými, ale aj so starými rodičmi? „Nie je také dôležité, čo spolu robia, hlavné je, že sú spolu, to je najvzácnejší dar. A keď nadíde čas, že príbuzní už pre svojho chorého nemôžu urobiť nič, treba s ním zostať v tichu, v modlitbe,“ odporúča sestra Gertrúda.

„Držať niekoho za ruku v takej chvíli je pre mňa aj po osemnástich rokoch sprevádzania zomierajúcich vždy niečo mimoriadne.“ Spomína si na jednu príbuznú, ktorá sprevádzala svojho celý život ťažko postihnutého brata.

„Keď zomieral, držala ho za ruku, bola s ním do posledného výdychu. Keď o tom rozprávala, s veľkou vďačnosťou povedala: To bol po narodení môjho syna najkrajší zážitok môjho života.“

Človek si život nedáva, dostáva ho ako dar a úlohu. „Preto nesmie vziať život ani inému, ani sebe. Propagácia ,práva na smrť‘ je snaha oklamať človeka,“ prízvukuje morálny teológ a bioetik profesor Ján Ďačok, SJ. Snímka: sr. Iva Kúšiková, SSpS

FALOŠNÉ POJMY

Každý má túžbu žiť, no pri bolesti a utrpení človek nedokáže vidieť krásu života a prítomného okamihu. „Smrť sa mu môže zdať jediným riešením. Ale paliatívna starostlivosť ponúka ľuďom alternatívu k eutanázii.

Nie predčasné ukončenie života a ani jeho násilné predlžovanie, ale sprevádzanie a pomoc,“ vysvetľuje vedúca sestra trenčianskeho hospicu. Morálny teológ a  bioetik Ján Ďačok vystríha pred eutanáziou či asistovanou samovraždou. Ide o „falošné a zavádzajúce pojmy, medzi ktoré patrí aj ,prerušenie tehotenstva‘.

Ich podstata je však vedomé a dobrovoľné zabitie nevinnej osoby.“ Pri eutanázii „jeden človek, zdravotník, zabije iného, pri asistovanej samovražde jeden aktívne pomáha druhému, aby ukončil svoj život“. Každý má právo na život, ale aj na prirodzenú a  dôstojnú smrť.

„Nie však umelo spôsobenú smrť, ktorú propagujú a presadzujú terajšie ideológie. Súčasný západný človek je opojený ‚slobodou‘, v mene ktorej je presvedčený, že môže udeliť smrť iným. A keď sa unaví, stratí posledný dôvod pre život alebo ho postihne nejaká vážna choroba a jej dôsledky, tak aj sebe.“

JEDNOZNAČNÝ POSTOJ

Ak by sa niekto z nášho okolia napriek všetkému rozhodol pre takúto možnosť, nesmie dostať podporu. „Poslaním nielen veriaceho človeka, ale aj každého človeka dobrej vôle je byť s tým druhým, byť pri ňom, vypočuť ho, spoznať dôvody takého rozhodnutia, odrádzať ho od nesprávneho riešenia a pomáhať mu vidieť svoju situáciu inak. Schváliť takéto rozhodnutie by bola formálna spolupráca so zlom.“

Rovnako cestovať či sprevádzať niekoho do krajiny, ktorá eutanáziu umožňuje, by bola materiálna spolupráca so zlom. „Trpiaceho a zomierajúceho človeka treba povzbudiť, aby svoje utrpenie prežíval s trpiacim, zomierajúcim a vzkrieseným Kristom, ktorý pozýva a vedie k večnému životu. Vo svetle jeho vzkriesenia je smrť prechodom k novému životu.“