Žalúdok preceňujeme, dušu podceňujeme

Bezpečné prežitie Vianoc by pre veriaceho katolíka nemalo byť problémom. Upratovanie a najväčšie prípravy skončil pred začiatkom Adventu, aby bol v pokojnom plynutí času duševne pripravený tešiť sa z Ježišovho narodenia, pokiaľ možno milovaný v kruhu milovaných.

Zvyky a tradície obohatia prestretý stôl o rituály a jedlá, ktoré spevňujú našu identitu. Radosť z darovania vyčarí úsmevy. Veriaci človek si spomenie na dary a milosti, ktoré dostal, poďakuje za občasné trápenia, lebo ho posilnili.

V modlitbe neprosí o nič mimoriadne, lebo vie, že Boh spontánne dá, čo potrebuje, a o čom vie, že mu spraví dobre a prinesie radosť.

Čo spôsobuje zhon

„Veriaci“ katolík nepozná manažment času, takže do posledného dňa horúčkovito upratuje, lebo sa patrí, a zháňa darčeky, na ktoré si od jesene nevedel nájsť čas či peniaze. Príliš časté je rúhanie sa slovami: „Nemám rád Vianoce, ten zhon.“

Vianoce prichádzajú v prekvapivom čase, skôr ako si myslel. Potravín a nápojov pripraví pre tri žalúdky na jednu osobu a ešte aj rezervu, lebo obchody budú deň zavreté. V tom zhone je unavený a so stupňujúcou frustráciou sa vyostria vzťahy medzi manželmi a s deťmi.

S psychickým napätím sa zhoršia a zvýraznia prejavy všetkých telesných ochorení, ktoré počas života nazbieral. Začnú sa viac ako cez rok hlásiť boľavé kĺby, pokrivená chrbtica, vysoký tlak krvi s bolesťami hlavy a sťaženým dýchaním, rozkolíše sa krvný cukor.

V chvate a duševnej nepohode zhltnutá slávnostná večera zaťaží žalúdok a žlčník. Alkohol aj v obvyklom, nieto v slávnostnom množstve nedokáže privodiť radosť zo života. Deň Narodenia Pána je únavný, boľavý, nekonečne nudne dlhý. Už aby bolo po sviatkoch.

Od záchranárov žiadajú nemožné

Takto vyzerajú volajúci cez Vianoce pre slúžiacich v záchrannej zdravotnej službe. Nechodíme do rodín tešiacich sa z príchodu malého Ježiša.

Volajú tam, kde dali na piedestál žalúdok, materiálne dary, kde chýba láska, pokoj, chýbajú niektorí členovia rodiny dobrovoľne aj nedobrovoľne, z hnevu aj z ľahostajnosti, alebo sú síce prítomní všetci, ale tragicky absentuje pocit blízkosti a hrejivej rodinnej spolupatričnosti.

Od zúfalých zdravotníkov žiadajú nemožné, pretože vieme, že žiadna liečba vysokého tlaku, bolestí hlavy, ťažkého žalúdka, žiadne sedatíva neprivedú do duší vzácny pokoj a mier.

Kto sa cez rok nenaučil tešiť sa z bežných životných maličkostí, z radosti zo zobudenia, detského smiechu, tepla rodinného života, z dúhy, farebných listov jesene, zo šumenia lesa a fantázie prevaľujúcich sa mračien, ten sa len ťažko dokáže tešiť z kúzla Vianoc.

Z Narodenia Pána, z očakávaného druhého príchodu, zo sviatku svätého Štefana, svätého Jána Apoštola, zo Zjavenia Pána, sviatku Svätej rodiny.

V priebehu pár dní kumulácia sviatkov, ktoré povznášajú, oduševňujú, dodávajú energiu a inšpiráciu na celý ďalší liturgický rok. Sviatky, ktoré harmonizujú myseľ, zmierňujú obmedzujúce príznaky telesných chorôb.

Ďakujme Bohu za to, čo máme

Požehnané sviatky prajem všetkým, najviac tým, ktorí v minulosti trpeli obrazne či doslova a boli donútení žiadať o pomoc zdravotníkov na telesné problémy spôsobené psychickou nevyrovnanosťou.

Aj keby sme chceli pomôcť zázračným spôsobom, pokojné a bohabojné prežitie Vianoc závisí len od každého z nás a od Božej milosti. Nech vám moje odstrašujúce riadky pomôžu podľa Písma: Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže.

Modlime sa spolu aj každý za seba, za pokoj v duši. Spomeňme si na tých, ktorí nemajú šťastie a v týchto dňoch hladujú, mrznú, boja sa o prežitie, nemajú strechu nad hlavou, trápia sa v nemocniciach s nevyliečiteľnou chorobou, sú sami bez rodiny a blízkych.

Ďakujme Bohu za to, čo máme; niekedy s pocitom, že by sme chceli mať viac. Nech nám nechýba, čo nemáme, s vďakou za to, čo je naše. Dobrota srdca a láska sa rozdávaním nezmenšujú, ale rastú. Ak by bohatstvo malo prinášať šťastie, tak zároveň najšťastnejší a najbohatší sú tí, čo najviac rozdali.