Z roka na rok pribúda pútnikov, ktorým sa pri troche šťastia podarí osobne navštíviť aj známu Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne. Už pri vstupe každého upúta čelná stena s fascinujúcim Michelangelovým výjavom Posledného súdu s množstvom postáv zhromaždených okolo Ježiša Krista, ktorý vykonáva súd nad každým, kto kedykoľvek žil na tejto zemi. Výraz jeho tváre a gesto zdvihnutej ruky vyvolá na mnohých tvárach zúfalý smútok, ale aj konečné zadosťučinenie.

Pravdepodobne už mnohí z nás zachytili známu televíznu šou hľadajúcu výnimočné talenty, v ktorej sa účinkujúci snažia zaujať nezvyčajným výkonom.
Našťastie, Boh od nás neočakáva tieto mimoriadne, až nadľudské výkony, ktoré by ho mali uviesť do úžasu, prípadne dojať k slzám, aby nám nakoniec blahosklonne dovolil postúpiť do ďalšieho kola.

Iba jednej vety sa dotknem z podobenstva o múdrych a nerozumných pannách alebo o múdrom a nerozumnom spôsobe života: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Na prvé počutie to neznie až tak hrozne, kým si za ženícha nedosadíme Boha a za nerozumnú pannu seba. Teraz má táto veta iný zvuk.

Pred nejakým časom som si všimol vedľa zaparkovaného auta sedieť na zemi vrabca, ktorý mal krídla spustené k zemi a rýchlo dýchal. Vyzeralo to, akoby ho niekto naháňal. Pozeral som sa navôkol, či nenájdem vinníka, no vtom mi sám ukázal, z čoho je unavený.

Ak sa položí nečakane vážna otázka, na ktorú treba odpovedať v krátkom čase, väčšinou sa povie to, čo je na srdci a bez zbytočných slov. Takúto vážnu otázku položil aj učiteľ zákona Ježišovi. Odpovedal tým, čo mal na srdci a čím žil: miloval Boha nadovšetko a miloval aj človeka.