Potrebujeme Ježišovo prichádzanie

Pre mnohých sú dnes Vianoce len časom príjemného omámenia všeličím lahodným, ako je aj dobré víno. Preto sa môžu skončiť ako „Vinoce“ - podľa banálneho preklepu, ktorý sa stal hlúpym vtipom.

Znamenitá zmes hojnosti je však skomplikovaná horkosťou s názvom „zlé časy“. Zažívajú ich ľudia okolo nás, vo svete a možno aj sami všeličím prechádzame. Tak si vravím: vďakabohu, že „Vinoce“ sa môžu stále skončiť ako skutočné Vianoce - bez úvodzoviek a preklepov – ako prichádzanie Ježiša Krista.

STÁLE ŤA POTREBUJEME

Svet a ja ťa, milý Ježiš, ešte stále potrebujeme. Potrebujeme tvoje každodenné prichádzanie, tak poeticky a hlboko skonkretizované v uplynulom čase Adventu.

„Poeticky“ ako opozitum k „chaoticky“ prežívanému a vyčerpávajúcemu prichádzaniu našich vlastných riešení problémov a nedostatkov, ktoré v nás, paradoxne, zhasínajú našu osobnú „žiaru“.

Často si aj sami povieme, že už nie sme, ako sme bývali. Že časy sú iné, ako bývali, a poväčšine to vyslovujeme s negatívnou príchuťou aktuálnosti. Nechcem teraz vyvracať, že je to omyl, skôr mám potrebu ukázať, že je to skvelá príležitosť.

Pochopil to aj svätý František z Assisi. Presne pred 800 rokmi v skalách pustovne neďaleko mestečka Greccio v Rietskom údolí v srdci Talianska sa udiala udalosť, ktorá je zjednodušene vysvetľovaná ako „prvá polnočná“, prvé postavené jasličky či betlehemské divadlo.

CELÁ NOC ZVUČÍ JASANÍM

Františkov životopisec Tomáš z Celana vo Vita prima tieto udalosti opisuje veľmi podrobne ako naplnenie túžby svätca rozpamätať sa na betlehemské Dieťa a hlboko precítiť „núdzu a nepohodlie“ prichádzania spásy na svet. Teda znova si spomenúť na podstatné a poznať, že okolnosti záchrany sa vždy dejú práve na tom „tmavšom“ pozadí.

V tej noci pred osemsto rokmi vznešený symbolizmus ustúpil totálnej konkrétnosti. Nič úbohé a nehodné sa tam neskrýva: staré kŕmidlo pre zvieratá, vysušená tráva, somárik i vôl, dokonca „jahniatko“, ktoré sa ozývalo v hlase samotného Františka, muži a ženy z okolia bez konkretizovania spoločenských statusov, bratia z rozličných miest. Namiesto klenby chrámu úplne postačuje klenba jaskyne či nočnej oblohy.

Na tomto podklade sa slúži svätá omša v Grecciu. Pre sacrum liturgie omše tam postačuje základné imanie; veci nie také, aké by mali byť, ale aké reálne sú. Celano píše že „tento dojímavý obraz je pocta jednoduchosti, povýšenie chudoby a veleba pokory“.

Objavuje sa to, čo bolo dlho nepochopené, a Františka i ľudí zaplavuje radosť, akú predtým nepoznali. „Celá noc zvučí jasaním“ a kňaz možno s čímsi boľavým vo svojom vnútri „prežíva doteraz nepoznanú útechu“. Všetkým tam prítomným bolo zrazu jasné, že to, čo si a čo máš, je skutočný potenciál pre prichádzanie Spasiteľa.

POKORA VTELENIA JE ZÁZRAK

Nedávno som pri návšteve Prahy strávil celé popoludnie návštevou synagóg a iných židovských miest v Starom Meste. Pri takzvanej Staronovej synagóge som sa znova započúval do legendy o Golemovi, ktorá počas Vianoc pravidelne ožíva, hoci trocha tendenčne, cez legendárny filmový príbeh Cisárov pekár a pekárov cisár.

Golem vymodelovaný z naplavenín Vltavy a stvorený nato, aby ochránil židovskú komunitu, ktorú v stredoveku ohrozovali všelijaké pogromy, ožíval nie po vložení guľôčky, filmového „šému“, ale po vložení lístočka s textom najdôležitejšej modlitby judaizmu Shema Israel: Počúvaj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha... (porov. Dt 6, 4 – 9).

Každý zbožný Žid dvakrát denne opakuje tieto slová ako modlitbu alebo sa dotýka malej schránky pri dverách svojho domu, takzvanej mezuzy, v ktorej je táto časť Tóry vložená, aby nezabudol na to podstatné. A to podstatné potom oživuje a pretvára jeho život.

Veľmi mi to pripomína úvodné vety k príbehu o Grecciu v Celanovom Vita prima: „(František) sústavne rozjímal nad Pánovými slovami a nikdy nestrácal z mysle jeho skutky. No nadovšetko sa mu do pamäti vryla pokora vtelenia a láska umučenia, takže sotva dokázal myslieť na niečo iné.“

A možno práve tu je skrytý základ jeho svätosti a príťažlivosti. Nezabudnúť, doceniť to jednoduché, svojím spôsobom biedne, byť vďačný a tak sa otvoriť radosti, ktorá spôsobuje zázrak.

PRICHÁDZANIE PREBÚDZANÍM

Tento zázrak dokumentuje i ďalšia spomienka z opisu udalostí v Grecciu, keď mal jeden z prítomných nezvyčajné videnie.

„Zdalo sa mu, že v jasliach ležalo dieťa bez života. František sa k nemu priblížil a prebudil ho akoby z hlbokého spánku. Zázračné videnie vôbec neprotirečilo skutočnosti, pretože malý Ježiš, zabudnutý v srdciach mnohých, bol vďaka Božej milosti prebudený prostredníctvom jeho služobníka svätého Františka a spomienka naňho zostala hlboko vtlačená do pamäti ľudí.“

Prichádzanie prebúdzaním! Využime na to práve príležitosť týchto svätých vianočných dní.